ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Najhlučnejší koncert (2)

redaktor: Zk 2011-02-26

 


 

Najhlučnejší koncert pre ticho     (2)

Etela Farkašová - ČAS NA TICHO
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2009

(pokračovanie)

 

A čo je najpikantnejšie a najnepríjemnejšie zároveň – zdá sa, že hrdinka je trošku moc samoľúba: „...(texty, ktoré nikdy nenapíše, stratené myšlienky, stratené obrazy, mihnú sa jej v hlave a potom vzápätí unikajú, niekedy má pocit, že celý priestor okolo nej je nabitý nenapísanými textmi, zabudnutými, vysotenými do nenávratna, možno, SÚ TO JEJ NAJLEPŠIE TEXTY)...“ Máme tomu rozumieť tak, že vo vesmíre lietajú len texty jednej jedinej autorky? Hrdinka je jedinou autorkou, spisovateľkou vo vesmíre? Nemôžu to byť najlepšie texty niekoho skromnejšieho? Musím sa už vážne opýtať, kde berie taká skromná žena, ako je autorka knihy Fragmenty... také priateľky, podľa  vzoru ktorých píše takéto fragmenty? Ale z celoživotnej bohatej skúsenosti viem, že slovenskí spisovatelia sú vážení. Každý si váži sám seba a iba občas ich odvážia u lekára. Sčítaná hrdinka mala pred pár mesiacmi v ruke Hölderlina, siahla za ním viac-menej náhodne a vytiahla na svetlo sveta verše: „Kraj plný žltých hrušiek / a divých poľných ruží / k jazeru skláňa sa...“  Ten istý autor má v jednej z básní aj oveľa duchaplnejší verš, kde sa pýta, či: „...ožije múdrosť kníh?“  Môžem mu hneď odpovedať: ÁNO, OŽIJE – ZA PREDPOKLADU, ŽE OŽIJE MÚDROSŤ ŽIVÝCH JEDNOTLIVCOV. Dočítala autora hrdinka do konca, alebo si to necháva na neskôr? 
Najviac s čitateľom otrasú „moderné koncepcie mysle ako tekutej, fluidita mysle: premenlivej, krúžiacej, s výchylkami a okľukami, vinúcimi sa ponad biele nezaplnené ostrovčeky...“ Jedine materializmom absolútne zaťažení filozofickí babráci mohli dospieť k takýmto ťažkopádnym úvahám, ktoré sa navyše prakticky ničím podstatným nelíšia od starogréckych filozofických predstáv. Voda, vo všeobecnosti „tekutina“. Myseľ vo všeobecnosti. Boh, každý z nás je vraj súčasťou Boha rovná sa každý z nás myslí. Treba vôbec dodávať, že bez TEKUTEJ krvi ihneď domyslíme? No predovšetkým – to, o čom sa filozofi bavia, sú nepodstatné atribúty, obdoba ako rozvody elektriny v domácnosti, keď zostarnú, elektrikár nahádže do stien nové trubky, a ide sa ďalej. Nevysvetľuje to podstatu javu elektriny. Nech filozofi dneška vysvetlia, prečo vesmír nie je dokonale prázdne vákuum absolútne bez hmoty aj bez myšlienok. Už ani jeden blesk, prosím!
 Kde hrdinka našla myšlienku „...usiluj viac o veci neba ako o veci pozemské, pamätaj, že zo zla nemôžeš ísť do dobra, zo špiny do čista, z nepokoja do pokoja.“  Autor tejto hlbokomyseľnej úvahy sa pokúsil zastaviť chod celého vesmíru – veď takto by bolo všetko umŕtvené, sparalyzované by zostalo akékoľvek ľudské úsilie: až vtedy by sa svet, ľudský svet, ocitol nad priepasťou nazývanou MÁRNOSŤ NAD MÁRNOSŤ.
 Nachádzam tu aj odsek, ktorý zdôrazňuje potrebu filozofie v súčasnom svete (absolútne súhlasím), jej kompetencie, možnosti (aké sú? Podľa mňa nulové), spomína, že takmer tri hodiny diskutovali o možnostiach tejto disciplíny zasiahnuť do vývinu civilizácie. Hlboká chyba je, že práve o tomto, dozaista nadmieru významnom pohľade na svet, nie sú v knihe Fragmenty... žiadne detailné údaje. Keď už tému načrtla, koho by nezaujímalo, AKO VIE FILOZOFIA ZVÍŤAZIŤ NAD PENIAZMI VLÁDNUCIMI SVETU? Preto  ma potešila „...semiotika mlčania, mlčanie ako nový spôsob sebareprezentácie...“ K jeho alternatívam patrí aj NEPÍSAŤ ŽIADNU HLUŠINU.
 Moje najväčšie sympatie získala hrdinka knihy, keď sa priznala: „...akoby ani neexistovala hranica medzi jej vlastným telom a telom záhrady, pocit zjednotenia...“  Toto môže vysloviť a napísať iba človek, ktorý dospel k presvedčeniu, že Gaia je živá bytosť. Na planéte Zem sa teraz pohybuje zaokrúhlene sedem miliárd ľudských babylonov. V ich hlavách je hypermätež myšlienok, niektorých už napísaných aj nevyslovených. Ani Boh nemôže vedieť, kam to myšlienkovo dospeje, lebo večnosť nepozná koniec (ak má platiť zákon zachovania hmoty a energie, vesmír nemôže mať počiatok, ani koniec). Ten je skrz naskrz premenlivý. Najnovšie súčasné kozmologické predstavy popredných svetových vedcov sú také isté nedokonalé ako tézy mystikov spred tisícročí. Musia si pomáhať temnou hmotou aj temnou energiou (cez ktoré vidieť), aby sa im fyzikálne počty súvisiace s Kozmom nerozpadli na prach, a aj tak im to poriadne nevychádza.
 Nová kniha Etely Farkašovej predstavuje eseje Rýchlosť naša každodenná, Chvála pomalosti, Turizmus ako (konzumný) model prežívania, Čas na ticho, „Neprázdne prázdno“: o poézii ticha/mlčania. Témy zaujímavé, nie s každou tézou však môžem súhlasiť. Rýchlosť naša každodenná je múdrou kritikou nezmyselnej civilizačnej rýchlosti, priam unáhlenosti ľudského konania, neraz preskakujúceho časť „ROZMÝŠĽANIE“, čiže žije sa tak rýchlo, že ľudia konajú bez toho, aby o tom rozmýšľali, a potom sa len čudujú dôsledkom svojich neuvážených činov. Etela Farkašová, bohužiaľ, na podporu dôležitých téz vždy použije barlu, oprie sa citátom o kapacitu zo sveta. Napríklad o Zygmunta Baumana, ktorý rozvíja v súsvislosti s kategóriami času a priestoru zaujímavé myšlienky o tom, ako sa narastajúca rýchlosť pohybu, napríklad možnosť rýchlejšie dosiahnuť vzdialený priestor, stáva dôležitým nástrojom moci a nadvlády; disponovať rýchlou technikou znamená nielen doslovne schopnosť byť vo vzdialenom priestore (fyzicky) „skôr“, ale aj schopnosť ovládnuť ho, a teda zaistiť si výhodnejšiu mocenskú pozíciu. Bauman už, bohužiaľ – a Etela Farkašová takisto – nevyslovili, čo z toho vyplýva: že človek aj v dnešnom civilizovanom svete dokazuje predovšetkým to, že je agresívny živočích, plný nutkaní víťaziť, nahrabať si, materiálne sa na úkor celého okolia zabezpečiť. Inými slovami, že oblečený v najdrahšom obleku a posadený za najdrahšou výpočtovou technikou zostáva rovnakým barbarom akým bol v časoch ľadových dôb. Vtedy v mnohom aspoň konal z donútenia, a mimochodom, podľa archeológov, práve vtedy bol humánnejší, a konajúci prakticky na báze komunizmu: podelil sa o všetko, lebo mu to prikazovala druhová príbuznosť!
 Dnešnému barbarovi mohli Zygmunt Bauman aj Etela Farkašová aspoň pošepnúť, napovedať: čo by sa stalo, keby spomalil tok života? Keby človek prestal s nadprodukciou, nadspotrebou, aspoň trošku sa prinavrátil k stoicizmu, striedmosti, väčšej solidarite s ľuďmi aj so zemeguľou. Namiesto toho Etela Farkašová uvádza, že spomalenie by znamenalo vylúčenie z arény. No a čo by sa vlastne stalo? Kam sa ten barbarský konzument vlastne tak strašne ponáhľa? Cieľová páska je pre každého pripravená rovnako... zapamätajme si však dobre jednu vetu z tejto Farkašovej eseje: „Veď skúsenosť s časovosťou patrí k dôležitým súčasťiam ľudského bytia.“  Absolútne súhlasím. Práve preto sa pýtam, prečo sa neskôr, v eseji Turizmus, sama proti tejto téze obracia chrbtom.
 Farkašová píše síce múdro „Žijeme zrýchlení a ustavične sa zrýchľujúci, bez zodpovednosti za dedičstvo, ktorým, ako sa zdá, bude najmä ohrozené prežitie prírody a kultúry.“ Dobre sa to číta, ale Farkašová úplne zabudla na skutočnosť, že my už sme sa do čohosi narodili: zdedili sme púšte (ako v nejednom prípade dôsledok ľudských činností v prehistorických etapách vývoja), vyprázdnené staré továrne aj celé opustené mestské štvrte roztrúsené po celej planéte (výsledok nadpráce predkov dnešných boháčov). Nemyslím si, že za nahromadené problémy a dlhodobo neriešené negatívne javy života spoločnosti môže práve obyčajný radový občan. Ten, ktorého vlastne boháči nútia ponáhľať sa: kto diktuje ceny, mzdy, kto si okolo prsta omotáva ľudstvo reklamou na veci, ktoré ľudia k životu nepotrebujú? Kto ich vyrába, distribuuje, predáva? Tí chudobní, z ktorých urobili týchto nešťastných štvancov? Iná je otázka vôľových schopností jednotlivcov: rozumný človek sa do týchto hlúpych, povrchných hier nedá nikdy namočiť. 
Na inom mieste Etela Farkašová cituje lekára, básnika, esejistu Pavla Straussa, ktorý v denníkových záznamoch poznamenáva, že pre tento uponáhľaný svet by sa zišlo vynájsť akumulátor na uskladnenie času. Práve tie dovolenkové úlety, kritizované neskôr v eseji Turizmus, sú zúfalým pokusom miliardy jednotlivcov o akumuláciu času: preto si ich aj fotografujú, filmujú, prípadne sa dávajú na historických miestach nakresliť zručnými umelcami stojacimi na chodníkoch a čakajúcimi na svoju príležitosť. To už ale v knihe nikto nevysloví.
Zato v knihe nachádzam zvláštnu zmienku o tom, akí sú ľudia ohobľovaní na podobu zrýchľujúcej šablóny: tu je na mieste sa opýtať, či sa to týka aj autorky textu, či dnes myslí napríklad trikrát rýchlejšie ako v mladosti?
 


Miloš   Drastich
28. 1. 2010