ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Paramnézia 2

redaktor: Zk 2011-02-27

 


Augustin Sokol:
Paramnézia – pokračovanie


Josif sa potom takmer až po týždni preberá z bezvedomia. Na krku má záhadnú jazvu. Vyzerá ako dva stočené hady. Ako staroveký symbol, ktorý je známy pod názvom dvojitý uroboros.
Z Josifa sa potom stáva lovec v sibírskej tajge. A aj evenský šaman a liečiteľ. Zostáva pri tom ale hlboko veriacim pravoslávnym kresťanom. V tomto duchu vychová aj svoje deti. Ostatní lovci Josifa nevolajú von Odini, ale Odinin.
Josif narukuje hneď po vypuknutí Prvej svetovej vojny. Obľúbi si ho tam budúci admirál. Bojuje po jeho boku počas svetovej vojny a aj občianskej vojny. Po admirálovej poprave sa dostáva do konfliktu s japonským dôstojníkom. Vlastne to ani nie je konflikt. Skôr trápne nedorozumenie. Vyrieši sa tak, že Josifa odsúdia na smrť. Spolu so zajatými červenoarmejcami. Tak sa vtedy väčšinou riešia takéto nedorozumenia. Jeho popravu prekazí jazdecký útok červenoarmejcov. Z bielogvardejca Josifa sa stáva červenoarmejec. Tak vyšlo.
Josif sa po skončení občianskej vojny vracia do svojej milovanej tajgy. A ako nakoniec aj on končí? Vo veku deväťdesiatšesť rokov sám stopuje vodcu vlčej svorky. Má s ním nevyriešený čestný spor. Kvôli zahrdúsenej vydre. Vystopuje ho. Zlyhá mu ale puška. Ja na rovnej planine. Ako na dlani. Široko ďaleko nie je žiaden strom, ktorý by mu kryl chrbát. Tasí svoj lovecký nôž. Odzadu na neho skáče mladý vlk. Zvalí ho na zasneženú zem. Zahryzne sa mu do krku. Kde má jazvu v tvare dvojitého uroborosa. Vlk s bolestivým kvílením odskočí. Skúsenejší vodca svorky sa z toho poučí. Zahryzne sa Josifovi do druhej strany krku. Josif ho ešte stihne s nožom bodnúť do krku. Obaja končia naraz. Ako potrava pre svorku.
Pokračujem ďalej o Josifovom prvorodenom synovi: Volá sa Slobodan Josifovič Odinin. Je to Vesnin otec. Narukuje hneď po vypuknutí Druhej svetovej vojny. Obľúbi si ho tam námorný kapitán. Slobodan sa mu zdôverí, že on sa pri vykladaní kariet modlí. Lebo nemá Bibliu.
Slobodan je viackrát ranený a vyznamenaný. Počas vojny sa dostane domov iba raz. Na pár dní. Po ťažkom zranení a po následnom prepustení z nemocnice. Vtedy splodí Vesnu. Vesna sa potom narodí päť dni po vyhlásení smútku v Nemecku. Kvôli porážke nemeckých vojsk pri Stalingrade. Vtedy som sa narodil aj ja.
Tri roky pred bitkou o Berlín kapitána prevelia ku spojeneckým konvojom lodí. Lode cez Murmansk zásobujú Sovietsky zväz zbraňami a potravinami. A sovietsky kapitán sa tak spriatelí s anglickým admirálom. Kapitán admirálovi porozpráva, že ako sa Slobodan modlí pri vykladaní kariet.
Slobodan padne na rieke Spréve v bitke o Berlíne. Je to dobrý človek. Milosrdný a spravodlivý Boh však trestá (aj) dobrých ľudí. Po skončení vojny admirál posiela kapitánovi darček. V sprievodnom liste k darčeku sa pýta aj na Slobodanovu adresu. Chce mu poslať Bibliu v ruštine, ktorú mu kúpil v Londýne. Kapitán preto končí v gulagu, Slobodanovi posmrtne odoberú všetky vyznamenania a Vesninej matke vdovský dôchodok. Matka sa odváži proti tomu postaviť. Aj ona skončí v gulagu a Vesna so svojimi súrodencami v rôznych detských domovoch.
Vnímam to ako déjà vu: So sprievodom gitary rád prednášam recitálovú pieseň o americkom vojakovi T. T. Taylorovi. Ten sa tiež počas Druhej svetovej vojny modlí pri vykladaní kariet.
Roku 1966 čítam poviedku Jeden deň Ivana Denisoviča od Alexandra Solženicyna. Je tam opísaný aj príbeh o námornom kapitánovi. Volá sa Ťurin Bujnovskij. Podobá sa na príbeh o Slobodanovi a kapitánovi. Najviac ma ale prekvapuje, že Vesna je moja vzdialená príbuzná. Aký je ten svet len malý!
Je jar. Rok 1974. Ninel, Adam a ja vystupujeme pred moskovským divadlom z taxíka. Sme priatelia a kryptoanalytici. Teda s pomocou počítačov lúštime tajné šifry a kódy. Ninel je dvadsaťdvaročná Češka, Adam štyridsaťjedenročný Poliak a ja tridsaťjedenročný Slovák.
Ninel má dlhý a tmavý príčesok, ktorý dobre ladí s jej tmavým vlasovým prelivom. Majstrovsky využíva príčesky, umelé mihalnice a umelé nechty. Pred mesiacom sa vrátila z Bostonu. Dala si tam aj zdokonaliť prsia operáciou. Vraj zmena identity. Teraz už má aj umelé prsia.
Ja som sa zase pred týždňom vrátil z kúpeľov v Brusne. Pred štvrťrokom som sa infikoval vírusom žltačky pri očkovaní na medzinárodný očkovací preukaz. Dlho som bol v nemocnici. Ale stav sa mi iba zhoršoval. V Brusne ma však úplne vyliečili. Preto tvrdím, že sú to najlepšie kúpele na celom svete! Lebo človek tam pookreje nielen na tele. Ale aj na duši. Ten dobrý pocit mám aj teraz.
Je príjemný večer a trošku sneží. Vchádzame s Ninel do divadla. A Adam do kaviarne naproti divadlu. Za úplatok tam rezervuje štvormiestny stôl. Striedame sa v službe rezervovania, platenia účtov atď. Dnes má službu Adam. Má na celý deň objednaný taxík.
Odváža sa do hotela. Prezerá si výpis z počítača. Z hotela ide na indické veľvyslanectvo za našou priateľkou. Volá sa Síta. Má ju priviesť na našu spoločnú tancovačku. Tá ale medzitým náhle odlieta do Indie. Adam sa vracia do kaviarne. Iba chvíľku tam čaká na Ninel a na mňa.
V divadle sa už medzitým skončilo predstavenie. Dávali divadelné stvárnenie poviedky Štyridsiaty prvý od Borisa Lavreneva. Podľa nej dvaja režiséri natočili film: Roku 1927 Jakov Alexandrovič Protazanov a v roku 1956 aj Grigorij Naumovič Čuchraj. Je to príbeh mladej červenoarmejky. Zaľúbi sa do bielogvardejského dôstojníka. Nakoniec ho zastrelí na brehu Aralského jazera. Aj Vesna si vychutnala toto predstavenie. Poviedku už predtým čítala. A viackrát videla aj oba filmy.
Vesna pracuje v rybárskom a loveckom sovchoze. Na rybárskej lodi loví ryby v Japonskom mori. V lesoch loví kožušinovú zver. V lete loví na mori ryby aj pod vodou. Iba v jednodielnych plavkách, bez neoprénového obleku, plutiev a dýchacieho prístroja. Nemá mechanickú alebo pneumatickú, ale iba ručnú harpúnu. Vesna strávi zjari jednomesačnú dovolenku v Moskve. Už deväť rokov sa jej to zakaždým podarí. Ubytovanie má vybavené v dievčenskej robotníckej ubytovni na moskovskom sídlisku. Dovolenku využíva najmä na návštevu divadiel a koncertov.
Počas predstavenia sa náhle zmení počasie. Už nesneží. Padá hustý dážď. Vesna chvíľku postojí pod bránou divadla. Má chuť vypiť si.
Adam: „Pane Bože! Pozrite sa na tú krásavicu pri dverách!“
Stojí tam Vesna a pohľadom márne hľadala voľné miesto. Kaviareň je ale beznádejne obsadená. Adam ju pozýva k stolu. Náš rozhovor je v ruštine.
Vesna: „Dobrý večer vospolok. Ďakujem za pozvanie k stolu. Idem z divadla. Iba si niečo vypijem. Prosím vás, koľko je hodín?“
Pozerá sa mi pritom do očí svojim pokojným pohľadom. Vravím jej koľko je hodín.
Vesna: „K zástavke metra je blízko. Autobus mi pôjde asi za hodinku. Na chvíľku si sadnem a niečo vypijem.“
Adam: „Tí dvaja boli tiež boli v divadle.“
Adam ukazuje s pohárom šampanského na Ninel a na mňa.
Adam: „Aj my tu iba chvíľku posedíme a popijeme šampanské. Potom si pôjdeme zatancovať. Žiaľ Bohu, chýba nám do páru tanečnica. Pomôžte nám a prijmite naše pozvanie aj na tancovačku.“
Vesna rada tancuje. Ovláda aj šamanský tanec Evenkov. Nepovažuje preto tanec len za zábavu, ale aj za hlboko preciťovaný stav duše. Za sviatok. A tak si ho aj váži! Preto na tanec chodí iba v týchto svojich najlepších a jediných sviatočných šatách. A dnes je v nich oblečená. Elegantným pohybom si dáva dole kabát. Prehadzuje ho cez operadlo stoličky. Môj pohľad náhodne zablúdi na jej nohy. Práve vo chvíli, keď si sadá. Priliehavá sukňa sa jej pritom na stehnách napne. Pod sukňou vidím obrysy pančuchového pásu. Vtom sa jeden úpon z pásu odopne. Vidím, že ako pod sukňou vystrelí od okraju pančuchy smerom hore k pásu.
Vesna: „Prepáčte, iba si odskočím.“
Berie si kabát. Prechádza cez kaviareň. Zahne za roh k dámskej toalete. Skoro sa tam zrazí s čašníkom. Objednáva si pre seba k stolu pitie. Platí vopred.
Adam: „Prečo si brala kabát?“
Ninel: „Išla sa upraviť. Možno je to len prejav jej výstrednosti, že je iba športovo oblečená v lacnej blúzke a sukni. A že nenosí kabelku. Vo vreckách kabáta má kozmetiku a bižutériu. Pred odchodom do divadla jej asi niečo vošlo do cesty. Lebo si nestihla dať bižutériu a spraviť mejkap. Nemá nalakované nechty, a má ich nakrátko ostrihané. Kvôli umelým nechtom. Ale ani tie si nestihla nalepiť. Stihla si iba dať na pery lesk, upraviť a namaľovať obočie. A dať si umelé mihalnice. Podľa môjho vkusu však príliš dlhé. Kaderníka ma super!“
Adam: „Vyzerá ako Zlatovláska.“
Ninel: „Zlatovlásky s takýmito prirodzenými, zlatými, vlniacimi sa, hustými a dlhými vlasmi sú iba v rozprávkach. Alebo sa dajú pre rozprávky vyrobiť v kaderníckom salóne. S pomocou odfarbenia, prelivov, kondicionérov, špeciálnej ondulácie a príčeskov. Augustin, Augustin! Všimla som si ťa, že s akým živočíšnym a zmyselným pohľadom samca si sa pozeral na jej nohy. A ty, Adam, zase na jej prsia. Tie jej pekné, dlhé, štíhle, vyšportované a hladké nohy sú aj výsledkom pravidelných masáži, cvičení a používania depilátorov. A zákon zemskej príťažlivosti vylučuje, aby také veľké a bujné prsia mohli iba sami od seba tak vztýčene, pevne a hrdo stáť. A dokonca v pozore! Určite má prvotriedne zoperované prsia. A nosí špeciálnu podprsenku...“
Ninel už nestihne dopovedať. A spoza rohu kaviarne vychádza Vesna. Z hľadiska doteraz uvedených informácií o Vesne sú Nineline omyly zrejmé. Na Vesne totižto nič nie je umelé. Nemá zoperované prsia. Ani namaľované obočie. Ani nalepené mihalnice. Ani nanesený lesk na perách. Pery sa jej vždy tak nádherne lesknú. Nenosí kabelku, bižutériu ani podprsenku. A to z jednoduchého dôvodu: Takéto veci nemá. A doteraz ani nikdy nemala. Iba na zápästí ľavej ruke má kožený remienok s dedovým amuletom. Má tvar ako záhadná jazva na dedovom krku. Vesna má prirodzené, dlhé, vlniace sa a blond vlasy. Nenavštevuje kadernícke salóny. Strihá sa sama. Iba keď bola ešte malá, tak ju kvôli odvšivaveniu v detskom domove občas ostrihali dohola. Celá jej kozmetika je mydlo, uterák, zubná kefka, zubný prášok, hrebeň, nožnice na strihanie vlasov a balíček vaty. Aj napriek svojej skromnej toalete vždy ale vonia ženskou čistotou! Má ostré a zdravé zuby a nechty. Je taká ohybná, že si nechty ohrýza nielen na rukách, ale aj na nohách. Nechodí na masáže, nešportuje a nepoužíva depilátor. Ani nevie, že čo je depilátor. Pokožku na nohách má hodvábne hladkú. A iba pri pozornom pohľade zblízka je na pokožke vidieť krátke, jemné a zlatisté ochlpenie. Pod pazuchou však má hustejšie ochlpenie. A zlatistá farba prechádza do ryšava. Má peknú, štíhlu postavu. A rovnakú výšku ako ja. Teda stoosemdesiatosem centimetrov.
 

(pokračovanie)