ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Paramnézia 3

redaktor: Zk 2011-02-27

 


Augustin Sokol:
Paramnézia – dokončenie


Vesnina postava sa vyznačuje harmonickou krivkou. S údoliami a vrcholmi. Krivka stúpa z údolia jej podbradku a dlhého krku na vrchol hrude a na prsia. Klesá do údolia úzkeho drieku s tenkým pásom. Stúpa na vrchol oblých a ladných bokov. Klesá po stehnách, kolenách a lýtkach až po členky. Časť krivky na prsiach je rozvinutá do harmonickej, zakrivenej a priestorovej plochy. Nazývam ju ako prvá Vesnina plocha. Neskôr sa mi sníva o tejto ploche a amulete s dvojitým uroborosom. V tom sne riešim neriešiteľný problém. Nazývam ho ako hybridná, unipolárna, magnetická, optoelektronická a rotačná spojka. Nakoniec je to môj vynález.
Vesna má aj prekrásnu tvár so šikmo osadenými, veľkými a modrými očami, trochu širšími lícnymi kosťami a výrazne krojenými, zmyselnými a plnými, ale nie veľkými perami. To dodáva jej tvári exotický a orientálny výraz. Jej driemajúcu zmyselnú krásu prekrýva láskavá, jemná a nežná krása. A šľachetná dobrota. Tá krása súvisí s harmonickou a úzkou spätosťou s nespútanou prírodou. A s búrlivým morom. Vesna si sadá. Adam sa jej pýta, či jej môže naliať šampanské. Súhlasí. Pripíjame si na zdravie. Čašník prináša Vesne jej nápoj, ktorý si objednala, keď si išla upraviť pančuchu. Ihneď ho na ex vypije.
Adam: „Pán vrchný, všetko spolu zaplatím. To šampanské... no a aj tú minerálku, čo ste doniesli našej Zlatovláske.“
Čašník sa potmehúdsky usmieva popod svoje husté fúzy.
Čašník: „Prepáčte, ale ja som k vášmu stolu nedoniesol minerálku.“
Vesna: „To je vodka. A je už zaplatená.“
Ninel: „Vodka? A prečo je vo veľkom pohári na minerálku?!“
Vesna: „V Prímorsku tak pijeme vodku!“
Adam: „Minerálka alebo vodka, v malom alebo vo veľkom pohári, veď to je predsa jedno. Ide sa na tancovačku!“
Vonku ešte stále padá hustý dážď. Adam ide za taxikárom, ktorý parkuje za rohom. Nech pristaví taxík pred kaviareň. Ninel dopíja pohár šampanského. Ninel, Adam a ja máme svoje kabáty v taxíku. Chcem pomôcť Vesne s kabátom. Beriem jej kabát z operadla stoličky. Zrazu pocítim v zápästí ostrú bolesť. Vesnina tvár sa v okamžiku mení. Predtým mala nežný a dobrotivý výraz. A teraz jej tvár vyžaruje trpké sklamanie.
Vesna: „Zavolajte políciu!“
Zápästie mám v jej železnom zovretí. Ninel a ani ja nevieme, že čo sa stalo. Blízko nás stojací čašník to však vie. Príde k nášmu stolu. Vysvetľuje Vesne, že som jej nechcel ukradnúť kabát. Zovretie na mojom zápästí povoľuje. Vesnina ruka mi z neho vysáva bolesť. A vracia príjemné teplo. Náš prvý telesný dotyk je tak trošku neobvyklý. Je to jednoducho iba skratové konanie. A ako rýchlo vzniká, tak aj zaniká.
Vesna: „Prijmite prosím moje ospravedlnenie. Pokúsim sa Vám to vysvetliť. Ja som musela tvrdo pracovať, aby som si mohla tento kabát kúpiť. Pred rokom mi ho chceli traja zlodeji ukradnúť. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Ešte ho mám pred očami. Ako by sa to odohrávalo práve tu a teraz. Najsilnejšieho z nich chytám za ruku, v ktorej drží môj kabát. Druhou rukou sa ma ale snaží udrieť do tváre. Vyhnem sa úderu a púšťam mu ruku. Ustupujem s dlhým úkrokom šikmo dozadu a nabok. Vyrúti sa na mňa s ďalším úderom. Opäť na hlavu. Vtom ho protiúderom ľavej ruky na špičku brady zrazím k zemi.“
Slová doplňuje rečou tela. Chytá pomyselného zlodeja za ruku, vyhne sa úderu, púšťa mu ruky, ustupuje s dlhým úkrokom šikmo dozadu a nabok, udiera ho ľavačkou do brady. Medzitým sa vracia Adam a s údivom sleduje Vesnu, ktorá potom pokračuje v rozprávaní.
Vesna: „Pozrite sa. Na ľavej ruke mám tento amulet. Preto mi rana vždy tak sadne. Preto zlodej vedľa kabáta nehybne leží. Úpenlivo prosí, aby zavolali sanitku. Ostatní dvaja zlodeji zbabelo utekajú. Sanitku zavolám ja. V nemocnici zisťujú, že zlodej má zlomený krčný stavec. Potom so mnou policajný vyšetrovateľ spisuje zápisnicu. Jej kópiu si nechávam na pamiatku. V priebehu vyšetrovania sa zistí, že zranený zlodej je viackrát trestaný násilník a bývalý okresný majster boxu v ťažkej váhe. Je to teda z mojej strany nutná a primeraná obrana. Preto trestné konanie proti mne vo veci ublíženia na zdraví je zastavené.“
Adam oznamuje, že taxík je pristavený. Ide sa na tancovačku. Adam už predtým vybral a za úplatok rezervoval stôl. Na dobrom mieste. Je tu dobrá kapela. Vo svojej bohatej ponuke má široký záber skladieb. Od tých starých a dobrých až po tie najnovšie. Hrajú do tanca aj na počúvanie. Teraz hrajú na počúvanie pieseň o Stenkovi Razinovi.
Ninel: „Kozácki atamani a ich málo početné družiny mi pripomínajú sparťanského kráľa Leonidasa a jeho tristočlennú družinu. Ako bránia Grécko a aj celú Európu pred nájazdmi ázijských hôrd. Vedie ich perzský tyran Xerxés. Postoj pútnik a zvestuj Lakedemóňanom, že my tu mŕtvi ležíme ako zákony kázali nám. Ipse dixit Simónidés. Áno. Je to tak. Ale možno je to inak s tou pesničkou. Na brehu Volgy bývalá Stenkova milenka perie kozácke rubašky. Stará láska nehrdzavie. Navyše, je pekná a pracovitá. Nie ako ta lenivá kňažná. Už im lezie na nervy. Stenkovi a aj všetkým kozákom na lodi. Potia sa v zapáchajúcich rubaškách. Kňažná ich navyše provokuje svojimi ironickými poznámkami. Vraj, len trp kozák. Budeš ataman! Stenka teda koná pragmaticky. Kňažnú vyloží na breh. Namiesto nej naloží manuálnu práčku. Spolu aj s už vypratými rubaškami. Potulní speváci neskôr tuto lovestory modifikujú. Kvôli lepšej predajnosti. Romantika vždy ide viac na odbyt ako pragmatika.“
Znovu pijeme šampanské. Adam ako najstarší navrhuje pripiť si na potykanie.
Vravím: „Máš pekné meno. Vesna.“
Vesna: „Aj moja babička sa tak volala. Bola to Srbka. Aj ty máš pekné meno. Augustin. A máš aj pekné priezvisko. Sokol. Náš sovchoz je neďaleko Sokolovky. Bude mi to pripomínať tvoje priezvisko. Alebo mi budeš pripomínať Finista jasného sokola. Poznáš tu rozprávku?“
Vravím: „Je to moja obľúbená rozprávka.“
Vesna: „U nás som nazvala náš maják ako Finist jasný sokol. Raz sme sa okolo neho plavili s Mášou. Je to moja priateľka a spolubývajúca na ubytovni nášho sovchozu. Máša mala svetobôľ. Lebo ju opustil jej milovaný. Hovorili sme aj o láske a smrti. Povedala mi, že si praje, aby po smrti jej popol nasypali do mora. Pod týmto majákom. To je aj moje prianie. Ój, Augustin! Prepáč mi. Nepatrí sa teraz hovoriť o smrti. Ale ja ešte stále myslím na osud tej mladej červenoarmejky. Bolo to síce len divadlo. Ale aj život je ako divadlo.“
Začínajú hrať aj do tanca. Tancujem s Vesnou v uvoľnenom a ľahkom vzájomnom objatí. Hrajú starú ruskú romancu: Odkvitli už v záhrade chryzantémy dávno. A láska ešte žije v mojom srdci ubolenom...
Vravím: „Ľúbim ťa, Vesna.“
Vesna: „Si ako maják. Jasne svietiš na mojej ceste života. Si môj Finist jasný sokol.“
Zrazu si naplno uvedomujem, že zmyslom života je vskutku úprimná láska. A život je možno v nepatrnej miere zmysluplnejší, ak je to aj opätovaná láska.
Vravím: „A ľúbiš aj ty  mňa?“
Vesna: „Áno, ľúbim ťa.“
Nuž, ako sa hovorí v rozprávkach: ...A potom spolu šťastne žili, až pokiaľ... až pokiaľ sa neskončila táto najkrajšia a najšťastnejšia jar v ich živote. Adam cez styčného dôstojníka zariadi urýchlené vybavenie pasu pre Vesnu. Do dvadsaťštyri hodín. Podarí sa. Adam to zdôvodňuje perspektívnou potrebou pre náš tím: Mať spoľahlivú spojku na Ďalekom východe, ktorá navyše plynule hovorí nielen po rusky, ale aj evensky, nanajsky a udehejsky. Ďalší styčný dôstojník pri previerkach zisti podrobnosti o Vesninom živote a pôvode. Povie to Adamovi a ten zase mne. Tak sa dozvedám všetko o Vesne, čo som doteraz napísal.
Jar končí. Som s Vesnou v kúpeľoch Brusno. Pred polnocou ideme k Pavlíne. Tak sa volá minerálny prameň. Sedíme tam a popíjame minerálku. Je veľmi teplá noc. Okolo prameňa poletujú svätojánske mušky.
Vesna: „Prečo si tak osmutnel? Trápi ťa niečo?“
Vravím: „Nie. Nič ma netrápi.“
Ale nie je to tak. Lebo mám zlú predtuchu. V tú noc mám sen. Zobúdzam sa. A celý sen si pamätám: Je o svätojánskych muškách. Poletujú okolo prameňa. Niektoré z nich akoby vyzerali inak. Možno to nie sú svätojánske mušky. Možno sú to lietajúce nanity mimozemských replikátorov. Znepokojuje ma to. Ten sen mu pripadá ako zlá veštba.
Z Brusna potom ideme do Prahy. Už sme na diaľnici pred Prahou. Padá hustý dážď. Naďalej ma trápi zlá predtucha. Zastavím. Aby Vesna mohla vyvenčiť svoje šteniatko. To však zrazu vyskočí z auta. Vybehne smerom na vozovku diaľnice. Vesne sa ho podarí chytiť už pred bielou čiarou pri zvodidle. Ešte predtým, ako chytí šteniatko, neskúsený vodič uháňajúceho auta prudko zabrzdí. Dostáva šmyk. Pri zvodidle zrazí a smrteľne zraní Vesnu. Prevážajú ju do nemocnice. Skoro týždeň je napojená na prístroje. Celý čas je v bezvedomí. Už sa z neho nikdy nepreberie. Udatne bojuje o svoj život. Má však ťažko poškodený mozog. Jej boj je preto márny.
Som stále pri Vesne. Mám aj kufríkový magnetofón s jej obľúbenými nahrávkami. Náhle Vesna prehovorí. Ale ako je to možné? Veď je predsa v hlbokom bezvedomí! Hovorí o severskom Bohovi Odinovi. A o Valhalle. Kde všetci udatní bojovníci žijú večne. Navyše hovorí v starogermánskom jazyku. Z amuletu na jej ruke pritom dopadá tenký lúč na magnetofón. Jej posledné slová sa samočinne nahrávajú. Zomiera. V jazyku niet smutnejšieho slova.
O tri dni s Ninel a s Adamom spoločne počúvame túto nahrávku. Hovorím im, že ako sa nahrala. Síce mi neveria. Nepovažujú ma ale za klamára. Vedia, že som bol vtedy vyčerpaný, nevyspaný a zúfalý. Hovorím tak, ako keby sa to odohrávalo práve teraz: Možno upadám do mikrospánku. O lúči z amuletu sa mi iba sníva. Pod vplyvom sna konám ako námesačník. To ja sám podvedome nahrávam. Prebudím sa. A už si na to nespomínam. Pamätám si iba sen o lúči z amuletu. Možno, že Vesna vyštudovala starogermánčinu. A ja o tom neviem. Ale čo, ak je to všetko pravda? Čo je pravda? Bože môj, čo všetko sa ešte nachádza medzi nebom a zemou?
Na druhý deň odchádzam. Ďaleko je do Sokolovky. Stojím pod majákom. Vesna ho nazvala Finist jasný sokol. Z urny pomaly sypem jej popol do mora. Potom z veľkej kytice hádžem do mora aj chryzantémy. Ako v tanci sa hojdajú na vlnách. Spomínam si na náš prvý tanec: Chryzantémy odkvitli. Ale láska k Vesne naďalej žije v mojom srdci. Dlho sa ešte dívam na more. Nakoniec zoberiem za hrsť piesku. Pomaly ho sypem do mora. Zopár zrniek mi zostáva na ruke. Spoza mraku dopadá na zrnko slnečný lúč. Zrnko sa zaligoce. Spomeniem si na lúč z amuletu. Predo mnou sa rozprestiera široké more. Čo ale vie zrnko piesku o bolestiach mora?! Koniec poviedky.
 

 Augustin  Sokol