ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

R. Tomáš - Statusové hlásenia

redaktor: Slávka Kittová 2011-03-05

 

Inga Bērtová, Veľká zimná láska
(Lotyšsko)

 

Celú noc lietal snehuliak k nebu
a späť. Potichu sa odlepil od zeme
a stúpal až ho nakoniec Mesiac
vypoklonkoval preč z oblohy.
Ale snehuliak sa nevzdával,
lietal tam a zasa naspäť a vedel,
že už nemá veľa času. Ktosi na zemi
ho mal veľmi rád. A z takej lásky
sa snehuliakom ohrievajú srdcia.
Najprv im iba ticho šelestia chlopne,
no potom im začnú vášnivo tĺcť,
akoby ktosi priveľmi natiahol kľúčik
v detskej hračke. Snehuliak celú noc
stúpal a klesal a plakal pre horúce srdce,
ráno po ňom ostala len mokrá tráva.
Neviem, možno sa mu naozaj
podarilo odletieť. A teraz kdesi
vo vesmíre robí Mesiacu mrkvový
nos a myslí na veľkú lásku.

 

 

 

 

Aleš Razavski, Skorosamota
(Bielorusko)

 

V čase emailov máš zrazu chuť písať listy.
No zisťuješ, že nemáš ani adresár svojich priateľov
a priateliek, všetci sú elektronickí.
A aj keď vezmeš do ruky pero,
nevieš, ako by si začal, ani prvé slovo, nič.
Tak sa na to vykašleš – metaforicky
aj reálne. Na rukáve nájdeš drobné červené
kryštáliky, ktoré majú v sebe čosi veľmi staré,
možno ešte z minulých životov.
Naleješ si pohár alkoholu
a pôjdeš spať. Keď sa v noci náhle s horúčkou
zobudíš na sen, v ktorom si sa
dotýkal vykašlanej krvi, presne ti dôjde
ten tichý, neviditeľný posun:
skorosamota nie je odstup od vecí,
ale ľahostajnosť. A čo ťa najviac zaráža –
nebadane ju už máš rád.

 

 

 

 

Trine Johaug, Farby
(Nórsko)

 

dieťa sa vzdiali
od rodičov

 

nájde si dosť miesta
rozpaží
začne sa otáčať

 

oči má otvorené
chce sa naživo dotknúť bielej –

 

farebný vĺčik
len rýchlejšie a úprimnejšie

 

dieťa nevie nič o smrti
oči má otvorené
vzdialilo sa od rodičov

 

náhle zastane
farebnosť sveta ho nemilosrdne zasiahne

 

urobí pár krivých krokov
rozbije si koleno
poraní dlaň

 

rodičia sa zľaknú
lebo vedia o smrti

 

no iba toľko
že raz príde

 

dieťa sa dotýka krvavého kolena
oči má otvorené

 

svet sa pre neho spomaľuje
spoznáva farby

 

 

 

 

Constaninos Christodoulou, Alica
(Cyprus)

 

Alica,
znovu som začal písať
listy na papier, rukou.
Občas ma prekvapí vlastný
sklon písma, neznámy dĺžeň,
ktorý som si pamätal
celkom inak.
Už sme sa skoro stretli,
Alica. Stáli sme
každý na druhej strane
dverí starého
meštianskeho bytu.
Nestlačili sme kľučku, ja som
napokon aj tak ušiel.
Vezmi ma znova
do vlaku, o ktorom
sa nám snívalo,
mali sme šestnásť a neprekážalo
nám šúpať pomaranče
holými prstami. Alica,
čo robíš práve teraz? Nezabudni
na všetky tie príchody
a utekania. Trvali milióny rokov.
A všetky boli naše.
Vážne a smutné
ako detskí bohovia a bohyne.
Tá kľučka, Alica,
existuje iba v nás, dnes
už to viem.
Ale zabudol som, či
pošta ešte doručuje listy.
Dokážeš to vôbec
po mne prečítať, Alica?

 

 

 

 

Georgij Kirailski, O inom
(Bulharsko)

 

Možno práve takto sa milujú hady,
bez viery v niečo iné, dráždivo a jedovato.
Ich láska deň po dni tvrdne
ako slimačie ucho kdesi
v rašeline. A keď láska umrie,
hady ostávajú pripútané k sedimentu histórie,
k vysušenej blane zeme a času.
Medzi nimi je len kamenná ulita a v nej
zabudnuté šumenie, niekoľko rýchlych
dotykov a kŕčov, uhryznutí,
myší a duchov. Lebo je láska, ktorá sa
k citu približuje iba svojou podobou
a formou. Takou bezútešnou, že by
jej mohol aj ktosi uveriť. Možno práve takto
sa milujú hady a ich láska je len zálohou
za prvý počatý dotyk, ktorý im nepatril.
Vyzlečenou tvrdou kožou v piesku.
 

 

Radoslav Tomáš