ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Rastislav Podoba

redaktor: rk 2011-04-23

 

RASTISLAV PODOBA
Pozorovanie pozorovateľa

 


Nadácia Mladá maľba vznikla v roku 2006, čiže v čase, keď záujem o klasický závesný obraz prežíval svoju renesanciu, začal sa presadzovať aj na trhu s výtvarným umením, vznikali súťaže, začali sa udeľovať ceny.  Filozofiou Nadácie Mladá maľba bola od samého začiatku nezištná pomoc talentovaným mladým autorom, či už zakúpením ich diel, alebo realizovaním výstavy na pôde Galérie mesta Bratislavy, ktorá rada prijala ponuku na dlhodobú spoluprácu s nadáciou s blízkymi hodnotovými kritériami. Mohlo by sa zdať, že nákup umeleckých diel bol predovšetkým prezieravým investičným zámerom, ale nebolo to tak. Osobne som bol pri viacerých a môžem potvrdiť, že v mnohých prípadoch išlo zo strany Nadácie Mladá maľba o veľkorysé gesto. Prvou veľkou spoločnou prezentáciou bola výstava Nová krv. Mladá slovenská maľba v roku 2008. Nasledovala samostatná výstava Juraja Puchovského (2009), výstava Evy Moflárovej a Martina Moflára (2010) a minulý rok výstava Ildikó Pálovej. Ku všetkým výstavám boli vydané samostatné publikácie. Tento rok je to výstava Rastislava Podobu.

 

Rastislava Podobu by sa nám asi nepodarilo zaradiť do nejakej schémy či smerovania slovenskej maľby a ani sa o to nepokúšame. Je to autor, pre ktorého je maliarstvo vecou poznania a objavovania. Od samého začiatku svojej tvorby skúma, do akej miery je vizuálny dojem skutočnosti vyjadrením jej podstaty, a do akej miery môže naše poznanie presiahnuť tú podobu skutočnosti, ktorú priamo nevidíme, skôr ju len podvedome cítime a snažíme sa k nej nejakým spôsobom dopracovať. Týmto prístupom vytvára aj predpoklady (ako sa zatiaľ ukazuje, oprávnené) na stabilné zotrvanie na výtvarnej scéne. Prvýkrát som videl obraz Rastislava Podobu v kancelárii vtedajšej riaditeľky Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici Aleny Vrbanovej, tuším to bolo v roku 2006. Išlo o veľkorozmerné plátno zobrazujúce ťažko uchopiteľnú, akoby miznúcu a opäť sa vynárajúcu krajinu, ktorá okamžite upútala moju pozornosť. Druhým dielom, ktoré som mal možnosť vidieť, bol triptych Primárny okruh vystavený v roku 2006 v Hummelovom múzeu v Bratislave. Zobrazenie magických, mierne deštruovaných tvárí môj záujem ešte prehĺbilo. Vtedy som ešte netušil, že som vlastne videl dva základné okruhy Podobovej maliarskej a výskumnej činnosti: krajinu bez prítomnosti človeka a človeka (prevažne jeho tvár) zobrazeného na neutrálnom pozadí s absenciou akýchkoľvek ďalších atribútov, t. j. človeka situovaného ani v prírode, ani v žiadnom definovanom prostredí. Keď som sa ho neskôr pýtal na toto striktné oddeľovanie, povedal mi, že nechcel, aby jeho obrazy mali akýkoľvek žánrový charakter a niesli v sebe stopy rozprávania príbehov.

 

To, čo je v Podobových dielach podstatné, teda tušené za viditeľným, či neviditeľné, ale prítomné za viditeľným, naznačujú aj jeho diela Tunel (1999), Priehľad (2002), Oko proroka (2002) či Diery (2005). V Tuneli nielen zobrazuje reálne existujúci priestor, ale zároveň evokuje niečo, čo tam v skutočnosti nie je, ale čo tvorí podstatu každého vytvoreného tunela, a to prekračovanie vzdialenosti, teda vyjadrenie pohybu. Tunel s niekoľkými poloblúkmi a zvlnenými pásmi v podaní Rastislava Podobu v skutočnosti vyvoláva pocit rýchleho pohybu, snahy premiestniť sa z jednej strany na druhú. V Priehľade je to už iné. Samotný priestor medzi „tu“ a „tam“ nadobúda svojou plastickosťou a štruktúrou takmer organický charakter, je tajomný a desivý, akoby z iného sveta. Dôležitejší je tu samotný priestor priechodu ako niečo, v autorovom podaní neutrálne, na druhej strane. Tento náročný priestor akoby odrádzal od pokusov o jeho prekonanie, alebo akoby prípadného aktéra vystavoval ťažkým skúškam. V tomto diele vidieť aj spôsob umelcovho narábania s hmotou, ktorú akoby mnohonásobne pretváral a tvaroval. Jeho zaujatie tunelmi či priechodmi je evidentné aj obrazoch Oko proroka, kde prekrýva priestor rozpixlovaním daného výrezu, čím ho nielen uzatvára, ale do plátna prináša aj „iný výraz“. A nakoniec v dvoch obrazoch Diera to už nie je priechod na druhú stranu, ale priechod do niečoho.

 

Ako sme už naznačili, Rastislav Podoba analyzuje a, samozrejme, pozoruje. Trpezlivo a aj s dávkou pokory. Viaceré jeho obrazy vychádzajú priamo z tejto témy: Pozorovatelia alebo Pozorovateľne bez prítomnosti pozorovateľov. Jeho pozorovatelia, z ktorých sa, paradoxne, stávajú pozorovaní, sú maximálne sústredení, hľadajú v obraze nedefinované veci. Môže ísť rovnako o skúmanie danej veci, ako aj o pozorovanie a skúmanie niečoho univerzálneho. Ako konštatuje samotný autor, „najzávažnejšie sú pre mňa centrálne kompozície, kde sa to odohráva v centre vecí, perspektíva smeruje k jednému bodu ... centrum ma zaujíma. To, že obraz má jeden bod, ktorý celú kompozíciu pokoruje, na mňa vplýva upokojujúco.“  V knihe Jitro kouzelníků po centrálnom bode túžia aj Jacqeues Bergier a Louis Pauwels: „Vo vesmíre existuje istý bod, privilegované miesto, z ktorého sa celý vesmír odhaľuje. Pozorujeme stvorenie určitými nástrojmi, ďalekohľadmi, mikroskopmi atď. Tu by však pozorovateľovi stačilo, aby sa len ocitol na tomto privilegovanom mieste, a bleskovo by sa mu zjavil súhrn skutočností, priestor a čas by sa odhalili v celistvosti...“
Jedným z jeho najnovších obrazov je Pozorovateľňa. Monumentálny charakter tohto veľkého plátna ešte umocňuje maliarov pohľad zdola, akoby nás pozorovateľňa presahovala, akoby sa vymykala z bežných dimenzií. 

 

Ako sa teda dajú takto naznačené podoby jeho maľby aspoň čiastočne napĺňať? Divák, ktorému sa pri pohľade na umelcove diela vynorí skôr obraz meditujúceho osamoteného maliara povzneseného nad malichernosti sveta než búrlivého svetáka, nie je až tak ďaleko od pravdy. Rastislav Podoba tvorí v Krušovciach neďaleko Topoľčian v prázdnej škole vedľa cintorína v striedmych, až asketických podmienkach. Veľké a presvetlené priestory mu však umožňujú dostatočný odstup od plátien. Ešte bližšie by mohol divák maliara charakterizovať, ak by videl nepokojného ducha neustále hľadajúceho niečo, o čom  tuší, že to nikdy nemôže komplexne obsiahnuť, ale môže sa k tomu aspoň priblížiť.

 

Ivan Jančár

 


Kurátor: Ivan Jančár
Miesto konania: Galéria mesta Bratislava, Pálffyho palác, Bratislava
Trvanie výstavy: 16. 6. 2011 - 28. 8. 2011

 


zdroj:
http://www.gmb.sk/sk/exhibition/detail/235