ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

A. Bartková - Zberateľ

redaktor: Richard Kitta 2011-03-28

 

ZBERATEĽ

 

„Nie si zvláštny! Si iba kretén.“  
Tieto vety som počul v živote už veľakrát, ale veriť som im začal až včera, keď sa mi na hlavu vysypalo asi päťdesiat párov tenisiek. Len spárovať ich mi zabralo vyše polhodiny.
Odjakživa som mal rád šnúrky – biele, farebné, tenké, hrubé, akékoľvek šnúrky navlečené v nových čistých teniskách. Už ako dieťa som návštevám rozväzoval v chodbe šnúrky na topánkach a rodičia sa potom za mňa právom hanbili. To, čo som si kúpil za prvé zarobené peniaze, boli samozrejme tenisky. Boli to pravé CONVERSE – klasické čierne s bielymi šnúrkami, bielou podrážkou a bielou špičkou. Doteraz ich mám uložené v škatuli, aj keď sú obnosené asi najviac. V podstate som v živote vyhodil iba jedny, ktoré po nevydarenej horskej túre, kde namiesto slnečného dňa lialo takmer celý deň ako z krhly a my sme sa aj s kamarátmi museli v tom lejaku brodiť cez blato naspäť cez lesné cesty, zostali v takom stave, že sa nedali ani vyčistiť. Pravdou je aj to, že som ani jedny nestihol obnosiť poriadne, takže väčšinou vyzerajú ako nové, uložené vo svojich škatuliach, alebo len tak, na sebe. K tým prvým teniskám sa postupne začali priraďovať ďalšie a ďalšie a ani neviem ako, zrazu som ich mal dvadsatoro.   Ako na potvoru ma v práci dosť rýchlo povýšili, takže moje zberateľstvo mohlo v pokoji a tichu narastať.
Teraz o tom rozmýšľam, akoby to bolo niečo hrozné, ale možno to naozaj nie je nič, kvôli čomu by som mal pochybovať o svojom duševnom zdraví. Ľudia predsa zbierajú všelijaké veci, dokonca aj úplne nepraktické, alebo pre niektorých priam nechutné. Presne tak, pri tom všetkom, čo ľudia zbierajú ..., a to že zbierajú toho dosť. Od známok, motýľov, bábik, mincí, šálok, odznakov, vreckoviek s potlačou, zápalkových škatuliek ..., cez staré svietidlá, rádiá, žehličky, autíčka, figúrky a zrkadlá, až po škatuľky, slimačie ulity, čajové sáčky, reklamné tašky, lieviky, kondómy, zubné kefky, vyslovené rárohy ako kosačky, staré televízory, skrine, kufre a ktoviečo všetko. A to vôbec nie s cieľom, aby ich niekedy použili. Raz som však niekde čítal, že každá forma zberateľstva je do istej miery patologická. Prečo to vlastne ľudia robia? Túto otázku už určite rozoberalo XY „fundovaných“ hláv, ale ja si myslím, že to presne nevie nik. Možno chcú niečo uchovať, zafixovať ako moment v čase prostredníctvom fotografie, alebo obaliť do svojej súkromnej kukly ako pavúky svoje obete, alebo len skrátka nabrať tie veci do svojej pomyselnej tlamy a uskladniť ich pre každý prípad ako škrečok. Ja sám neviem, čo presne ma láka na teniskách. Možno vôňa, možno tvar, farby ..., ktovie. Každopádne, po zhruba desiatich rokoch sa mi nahromadilo doma 321 párov tenisiek, z ktorých veľkú väčšinu som ani nikdy nemal na nohách.
Najprv sa kvôli môjmu zberateľstvu rozčuľovali rodičia, teraz z toho stráca nervy a občasne škrípe zubami moja priateľka. Nikdy som ich však nebral vážne, veď ľudia predsa robia oveľa horšie veci, tak prečo by sa mali rozčuľovať kvôli mojim teniskám. Vždy som si však bol vedomý toho, že je to niečo čudné, trochu odlišné, že som možno len trochu zvláštny. To som povedal aj Táni, keď som sa s ňou zoznámil a ona mi vtedy povedala: „To je v pohode. To, že si trochu zvláštny, je sexi. Ja zas zbieram okuliare.“. Keď však zbadala moju zbierku, myslím, že nachvíľu rozmýšľala o tom, že zdupká preč. Jej zbierka desiatich slnečných okuliarov sa oproti mojej zdala ako mravec a slon, a už jej to vôbec nepripadalo sexi. Potom som už počúval, väčšinou potom ako o tenisky zakopla, alebo niektorá vypadla z hornej skrinky, iba vetu: „Nie si zvláštny, si iba kretén!“.
Včera som hľadal dáždnik v skrini na chodbe a ako som ju otvoril, otvorila sa aj menšia skriňa nad ňou. Bola naprataná teniskami, ktoré som už nenosil a niektoré som sa neunúval ani vyčistiť. Takmer všetky sa mi vysypali na hlavu a svojimi kopancami do nej natĺkli myšlienku, že by som s tým mal prestať. Úplne zbytočne zaprataný priestor, neprehľadnosť, vyhodené peniaze, za ktoré by som mohol mať menšie auto a navyše, celkom reálna možnosť, že si niektoré kusy ani nikdy neobujem. Tak som tam asi desať minút sedel na zemi s dunením v hlave, s desiatkami rozsypaných tenisiek okolo seba a rozmýšľal nad svojím úbohým závislým životom. Moje problémy sa s problémami ľudí z krajín tretieho sveta nedajú porovnať. Viem, že jeden pár mojich predražených tenisiek by tam niekomu možno zachránil život a takáto závislosť tam nikomu nehrozí, avšak ja nežijem v krajinách tretieho sveta, tak prečo žiť inak. Ja viem. Som sebec. Tak ako každý. Teraz viem, že keby som chcel, dokázal by som sa tohto zberateľstva vzdať a nie je to nič, v čom by som potreboval pomoc psychológa. Viem, že nezarábam až tak veľa, aby moja zbierka zodpovedala môjmu rozpočtu, ale zase ani tak málo, aby som si to nemohol dovoliť. Už neviem, čo je normálne, a čo nie. Keď v telke ukazujú nejakú ženu, ktorá má plný byt „načančaných“ bábik, čo sa mne osobne zdá dosť nechutné, obdivne sa o nej vyjadrujú a splietajú niečo o zberateľskej vášni a nie o patologickom správaní, tak potom už fakt neviem. V každom prípade, ak Táňa vidí niečo takéto, povie obdivné „Wow.“, ale mňa je pritom o päť minút schopná mlátiť teniskou. Každý je so zberateľstvom spokojný zrejme iba vtedy, ak sa ho priamo netýka. Teda okrem zberateľa.

Včera som sa teda po roztriedení a spárovaní všetkých tých rozsypaných tenisiek, ktoré si už zrejme nikdy neobujem, rozhodol, že s tým skoncujem. Už ich mám toľko, že ich nevynosím ani do smrti. Dal som ich naspäť do skrine, uvaril večeru, počkal na Táňu, ktorá pracovala aj cez víkend a išli sme spať okolo polnoci. Ráno som sa zobudil, dal som si kávu a zapol počítač s mailami, v ktorých ma moje obľúbené e-shopy informovali o najnovších modeloch a akciách na tenisky. Automaticky som na ne klikol a ani som si to nestihol uvedomiť, už som mal v košíku nový pár.

 

Alica Bartková