ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

A. Bartková - Kufor

redaktor: rk 2011-04-18

 

KUFOR

 

Na chodník hádžu mihotavé tiene nočné motýle, klamlivo priťahované svetlom pouličnej lampy. Je 23:10 a na zastávke sedím iba ja. Len čo som však prišiel, všimol som si tesne pri lavičke čierny kufrík. Nie cestovný, ale taký ten, aký nosia právnici, piloti, alebo ľudia, nesúci v ňom veľa peňazí, takže sú k nemu pripútaní putami. Malá zámka odráža umelé svetlo a vyzývavo sa leskne. Pomyslel som si, že možno sa od neho niekto vzdialil len na pár metrov, ale nikoho som nevidel ani po niekoľkých minútach. Možno ho niekto na zastávke zabudol a čoskoro sa poň vráti. A tak tu sedím a rozmýšľam, čo je v ňom. Na jednej strane je trochu oškretý, čo nesvedčí o tom, že by v ňom boli nosené nejaké cennosti, ale ktovie. Možno má práve tak vyzerať kufor, ktorý ukrýva cennosti, aby si nikto nemyslel (hlavne žiadny zlodej), že v ňom cennosti sú. Aj keď to by ho dotyčný asi nezabudol na zastávke. Alebo sú v ňom len obyčajné papiere, nesúce rovnako obyčajný text. Ktovie.
Prešlo desať minút a stále nikto. Keby v tom kufri bolo niečo cenné, myslím, že by sa poň už promptne niekto vrátil. Kufríky sú známe aj tým, že ich kade-tade, väčšinou v mene Alaha, nechávajú teroristi. Tento kufrík, aj keby v ňom bola skrytá bomba, by na prázdnej zastávke MHD svoj účel zrejme nesplnil. A tak fakt neviem, čo tu ten kufor môže znamenať! Mám čoraz väčšiu chuť násilím ho otvoriť a zistiť, čo ukrýva.
Po ceste prešli za sebou tri autá. Z jedného z nich sa dunivo ozývala tanečná hudba a neviem si predstaviť, ako to znie vo vnútri auta, ktoré z von pôsobí ako skrinka na ohluchnutie. Z druhého pískal nejaký muž na to prvé auto a kričal niečo nezrozumiteľné. A to tretie bol taxík, ktorý sa snažil vyhnúť tým prvým dvom. Keď prešli a dunivá hudba sa ozývala už len z diaľky, zrak mi spadol opäť na kufor. Možno v ňom nie je absolútne nič. Možno ho tu niekto nechal naschvál, aby ľuďom trochu potrápil mozgové závity. Možno, možno, možno ...  Môžem len hádať.
Spoza paneláku vykráčala žena so psom. Vyzerá ako labrador, ale keďže je tmavý, možno až čierny a vidím ho z diaľky, môže to byť päťdesiat iných druhov a krížencov. Pes nevyzerá unavene a mrštnými pohybmi očucháva okolie a značkuje všetko, čo trochu vyčnieva z terénu. Zato žena sa len vlečie za psom s ovisnutou rukou, držiacou vodítko. Kto chodí venčiť psa takmer o pol dvanástej večer?! Možno je to len výnimočná situácia. A možno nie. Tiež môžem len hádať. 
Ale naspať ku kufru. Čo vlastne môžem robiť? Môžem ho otvoriť násilím a riskovať, že si poň niekto príde práve vo chvíli, keď ho budem tĺcť o zem, alebo zúrivo kopať nohou. V takej chvíli by sa ťažko niečo vysvetľovalo.   Alebo môžem zavolať políciu a oznámiť podozrivý nález. Ale to by som tu musel čakať, kým neprídu. Môžem to tiež celkom pokojne nechať tak a nastúpiť na autobus, ktorý má prísť zhruba za päť minút. Ale čo ak sú v tom kufri peniaze a ja by som sa k nim celkom ľahko dostal? Môže tu však niekde číhať kamera mestskej polície, namierená rovno na moje úmysly a ja by som skončil v putách ako mihnutím čarovného prútika.
Spoza rohu sa vynorila partia mladíkov, ktorých bolo počuť už na diaľku a zdá sa, že kráčajú smerom ku mne. Prekrikujú sa, nadávajú, sem tam si niektorý z nich odpľuje, jeden kopol do prázdnej plechovky, ležiacej na zemi, a tá odletela rovno na cestu. Už som mal pocit, že si idú po kufrík, ale zrazu sa odklonili a idú za zastávku, kamsi medzi ďalšie domy. 
Hryzie ma svedomie z čoraz presvedčivejšej myšlienky, že v tom kufríku sú pre niekoho veľmi dôležité, nenahraditeľné veci a ja by som ho mal odniesť na políciu. Rozmýšľam, čo by som si také dôležité do kufríka uložil ja. Najskôr nejaké dokumenty – listy vlastníctva, rodné listy, diplom z univerzity, staré rodinné cennosti, alebo úplné maličkosti a pre niekoho bezvýznamné veci, pripomínajúce mi isté okamihy, ľudí ..., ktoré sú tiež nenahraditeľné.
Viem, že nemám, ani nebudem mať odvahu otvoriť ho, ale na políciu by som ho zobrať mohol. Zajtra je však sobota a posledné, čo by som chcel, je trepať sa niekam na políciu. Sobota je jediný deň v týždni, kedy som schopný ako tak sa uvoľniť, pretože v nedeľu som už celý čas v strese z toho, čo všetko ma v pondelok v práci čaká.   
Cez cestu prebehla mačka a namierila si to k neďalekým kontajnerom. Je odtiaľ počuť mňaučanie, takže buď bojuje s ďalšou mačkou o svoje teritórium, alebo dochádza k páreniu a narodia sa ďalšie mačky, ktoré, ak nepadnú za obeť nejakej inej šelme, budú každý deň bojovať o život ako ich rodičia. 
Niekedy mi aj môj život pripadá ako neustály zápas. Neustále riešenie problémov v práci, o ktorú si nemôžem dovoliť prísť, pretože mám na krku dva úvery. Neistá budúcnosť, spôsobujúca to, že moja tvár v zrkadle mi čoraz viac pripomína kyslý zemiak. Stres, z ktorého pomaly, ale isto šediviem a napokon priateľka, ktorú síce milujem, ale vôbec ešte nechcem priviesť na tento svet dieťa, tak ako ona. Občas mám pocit, že všetko, čo robím, je absolútne bezvýznamné, že každá cesta končí slepou ulicou ... Som vlastne ideálna obeť pre akúkoľvek drogu. Drogy som síce skúsil, ale nikdy im neprepadol tak, ako mnohí moji známi. No to som mal vtedy ešte dosť optimizmu a sebazaprenia. Teraz neviem. Keby teraz niekto prišiel a povedal by mi, že to, ako žijem, je správne, alebo že to aspoň k niečomu zmysluplnému speje, neveril by som mu. Skôr by som veril človeku, ktorý by tvrdil pravý opak. Ak by sa našiel niekto taký, kto by hovoril komukoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek, že sme len nepodstatné fľaky v kolotoči rodenia sa, prežívania a zomierania, mohol by celkom reálne skončiť na psychiatrii, odchytený ako besný pes, izolovaný od spoločnosti a nadopovaný konskými dávkami liekov proti depresii. Tých, čo tvrdia pravý opak, asi nikdy nik neposlal liečiť sa na psychiatriu. Vidieť takých v kadejakých reláciách a propagáciách kurzov pozitívneho myslenia. No na mňa skôr pôsobia tak, ako keď pupkatý pracháč, ktorý nevie, čo od rozkoše, hovorí vyhladovanému človeku z krajiny tretieho sveta, že život je krásny. Iný svet, iná situácia, neschopnosť pochopenia strán navzájom.
Z diaľky vidím svetlá autobusu a počujem jeho hrmot. Kufrík zostáva stáť na svojom mieste a mne prebleslo hlavou, že som sa ho ani nedotkol. Nastupujem, usádzam sa čo najviac dozadu a pozorujem kufrík, ktorý mi postupne mizne v diaľke.

 

Alica Bartková