ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Človek-Technológia-Príroda (1)

redaktor: sk 2011-06-10

 

ČLOVEK – TECHNOLÓGIA – PRÍRODA (1)


Michal Šimonfy

 

 

HYBRID AKO NOVÝ DRUH


Na proces evolúcie môžeme nahliadať v rámci troch rôznych období. Prvým z nich je darwinovská koncepcia evolúcie, ktorá stojí na základoch prírodnej selekcie – zjednodušene povedané - z mnohých variantov organizmov, ktorých anatómia alebo genetické predpoklady sú podmienené potrebami v danom prostredí sa zachová tá vetva (druh), ktorá je schopná prežitia - bránenia sa prirodzeným predátorom, nájdenia dostatku potravy a rozmnožovania sa. Takáto evolúcia sa vykonáva pomaly, počas mnohých generácií, zato je však dômyselná. Do procesu evolúcie vstupuje človek, ktorý spolu so vznikom prvých civilizácií, agrokultúrou a domestifikáciou zvierat sám začína pôsobiť na prírodu ako nová, často krát aj nepriaznivá sila. Prírodu chce pretvoriť tak, aby mu čo najlepšie slúžila a poskytovala všetko potrebné pre jeho prežitie, ktoré zároveň prestalo byť len otázkou “prežitia v prírode”, ale postupne na seba nabaľovalo sprvu okultné, náboženské a nakoniec kultúrne a spoločenské vrstvy. Život a potreby človeka sa tak do veľkej miery vzdialili “divej, pôvodnej prírode,” a čoraz viac sa spoločnosť ponárala do svojho sveta konštruovaného vlastnými, často krát abstraktnými pravidlami a hodnotami. Už tu človek prvý krát zasahuje do procesu evolúcie svojou činnosťou, aj keď jej samotné objasnenie je ešte niekoľko tisíc rokov vzdialené. Ako typický príklad nám môže poslúžiť pes, ktorý vznikol domestifikáciou vlka, prípadne kojota či šakala pred viac ako 15.000 rokmi. Človek vytvoril nové zviera, s vlastnosťami postupne sa odlišujúcimi od jeho pôvodného predka a ďalším šľachtením vznikli stovky druhov, medzi nimi aj také, ktoré by dnes vo voľnej prírode prežili len s ťažkosťami.
Výskum v oblasti genetiky a určité objasnenie fenoménu evolúcie spôsobilo vymanenie sa človeka z tohto procesu, no nie v zmysle úniku pred ňou samotnou. Človek ako jediný z druhov dokázal porozumieť tomuto procesu, čím sa okrem toho, že je jeho prirodzenou súčasťou stáva aj vonkajším pozorovateľom celého aktu. Doba biotechnológií umožnila človeku zasahovať do prírody v oveľa väčšom rozmere, pričom zásadný rozdiel medzi krížením a priamou genetickou manipuláciou je predovšetkým v niekoľkých bodoch: proces kríženia sa odohrával počas niekoľkých generácií, kým genetika umožňuje zmenu biologických dispozícií takmer okamžite; kým pri krížení existuje určitý kontrolný mechanizmus autonómne riadený samotnou prírodou (ujmú sa len kombinovateľné vlastnosti a kríženie je preto skôr skúšaním toho, čo je možné kombinovať; tento defenzívny mechanizmus v minulosti zamedzil hybridizácií organizmov) priamy genetický zásah často krát takéto mechanizmy obchádza a môžme povedať, že nové postupy prírodu v istom zmysle priamo dizajnujú. Tieto rozdiely robia z genetiky oveľa účinnejší a o to nebezpečnejší nástroj, a prirodzene z neho plynú pre spoločnosť určité implikácie. Pre naznačenie kritických okruhov, ktoré z aplikovania genetických postupov vyplývajú by som rád uviedol niekoľko príkladov.

 

 

GENETICKÁ PÔVODNOSŤ


V dnešnej dobe je známych mnoho úspešných pokusov o medzidruhové kríženie zvierat, pričom tieto hybridy vznikali umelým oplodnením, genetickou manipuláciou a ojedinele aj vo voľnej prírode. Stvorenia s nezvyčajnými menami ako napríklad Beefalo (kríženec bizóna a býka), geep (goat + sheep, teda kríženec kozy a ovce), tigon a liger (lev a tiger, predstavuje najväčšiu mačkovitú šelmu), zebroidy (zebra a kôň, zebra a somár), cama (camel+lama, kríženec ťavy a lamy) a podobne boli vyšlachtené aby skĺbili dobré (prípadne výhodné) vlastnosti oboch druhov, alebo len z čistého rozmaru kríženia. Skríženie bizóna a býka, o ktoré sa ľudia s väčšími či menšími úspechmi pokúšali už od polovice 19.storočia vzniklo z pohnútok zvýšenia odolnosti zvieraťa voči prírodným podmienkam (lepšie znášanie chladu). Dnes je preferované hlavne kvôli zvýšenej produkcií mäsa. Takéto šlachtenie však prinieslo aj svoje dôsledky a dnes existujú už len štyri chovy geneticky pôvodného Bizóna amerického. Miešanie druhov v niektorých prípadoch nie je cudzie ani samotnej prírode, pokiaľ sa však tohto procesu zmocňuje človek, dopady sú rozsiahlejšie a môžu mať likvidačný účinok. Neskôr sa vedcom podarilo nájsť spôsob, akým dochovať jeden prírodný druh v tele iného. Táto metóda bola použitá napríklad pre zvýšenie populácie ohrozeného druhu gaurov (tur; indický býk), kde boli použitím tejto metódy mláďatá taurov dochované v kravskom tele. Opäť sa však stretávame s dôsledkami: Keďže v telách cicavcov sú prítomné dva druhy DNA, jedna reprezentujúca to, čo je všeobecne označované ako DNA (teda genetický kód obsiahnutý v chromozómoch), väčšina organizmov disponuje aj mitochondriálnou DNA (mtDNA), ktorá sa väčšinou prenáša výhradne smerom z matky na plod. Výsledkom takéhoto (extradruhového) zachovávania populácie gaurov je zviera, ktoré nesie zmiešanú DNA gaura a mitochondriálnu DNA iného zvieraťa – opäť teda vzniká hybrid. Ako problematická sa môže javiť otázka kategorizácie nových, takto vzniknutých druhov.

 

 

OD KLONOVANIA K SYNTETIZOVANIU


Ďalšie otázky následne otvoril fenomén klonovania. Vedcom sa do dnešnej doby od povestnej ovce Dolly (1996) podarilo úspešne klonovať ďalšie zvieratá: mačku CC (CC ako CopyCat, 2001), potkana Ralpha (2003), koňa Prometea (2003), psa Snuppyho (Seoul National University + puppy, 2005), ako aj teľatá či divých vlkov. Kôň Prometeus sa po svojom narodení zapísal do histórie hneď dva krát – ako prvé úspešne klonované zviera svojho druhu a zároveň ako prvé geneticky identické dvojča svojej matky. Ako základ pre jeho stvorenie poslúžili kožné bunky jeho matky, a narodil sa ako jediné z 841 vytvorených embrií. V roku 2008 sa Prometeus dočkal vlastného potomstva narodením žriebäťa Pegasa. V prípade klonovania bol pre stvorenie (nepôvodného) života nevyhnutný ešte genetický základ pochádzajúci zo živej prírody. V máji roku 2010 Craig Venter a jeho tím predstavujú zrod prvého syntetického života – celá sekvencia DNA jednobunkového organizmu, ktorý je následne schopný samoreprodukcie je vytvorená pomocou prístroja nazývaného DNA synthesizer a následne zapísaná do “prázdnej” bunky, ktorá umelo vytvorené gény prijíma ako inštrukciu. Tento prístoj v praxi pripomína tlačiareň so štyrmi nádobami pre farbu - namiesto tradičného CMYK však nachádzame prísady ACTG, teda dusíkaté bázy tvoriace štruktúru genetického kódu.

 

(pokračovanie)