ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FFF

 

augusztusi nyitva tartás

 

Róth Maximilián

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

O. Redon - K sebe samému (1)

redaktor: Zk 2011-05-28

 

K SEBE SAMÉMU (1)

 

Odilon REDON

 


Najskôr sa prenesiem do svojej mladosti. V sedemnástich rokoch som začal bez primeranej sebadôvery, viac-menej na želanie rodičov študovať architektúru. Dennodenne som pracoval u jedného nadaného architekta, istý čas aj u Lebasa. Ponoril som sa do deskriptívnej geometrie, narysoval kopu výkresov, absolvoval celú prípravnú fázu na školu takzvaných krásnych umení, ale ústny prijímací pohovor som nezvládol.
Žiadne štúdium však nepovažujem za premárnené; ako výtvarník nesmierne vďačím jednému vzdelanému profesorovi, ktorý ma ako adepta architektúry nútil venovať mimoriadnu pozornosť štúdiu vrhania tieňov, opieral sa o abstraktnú teóriu, demonštroval ju na konkrétnych príkladoch a zadával mi špecifické úlohy o tieni vrhanom na guľu alebo iné teleso. Neskôr som tie poznatky zúročil; ľahšie sa mi porovnávalo nepravdepodobné s pravdepodobným, mohol som imaginárnym prvkom, ktoré som zahliadol, prisudzovať vizuálnu logiku.
Skrátka, vzdelával som sa sám, ako len vládal, lebo v štúdiu som nenachádzal, čo by vyhovovalo môjmu naturelu. Rok som študoval v Bordeaux sochárstvo v súkromnom ateliéri miestneho profesora. Tam som prvý raz pocítil pod prstami sochársku hlinu, vláčny a tvárny materiál a pokúšal sa o tvorbu kópií antických sôch.
V Gérômovom ateliéri na Akadémii výtvarných umení v Paríži som usilovne a poctivo modeloval figúry, ale moje úsilie vyšlo nazmar, lebo neprinieslo očakávaný výsledok. Teraz to už môžem priznať, keď sa spätne zamýšľam nad svojimi možnosťami a schopnosťami; na akadémiu ma priviedla úprimná túžba zaradiť sa k ostatným maliarom; ako študent som očakával, že ma spravodlivo ocenia. Nepočítal som však s predstavami o umení, ktorými sa treba riadiť, zabúdal som na svoj temperament. Profesor ma doslova týral svojou neústupnosťou. Či už vycítil, že beriem štúdium vážne, alebo vo mne videl poddajného chlapca, neviem, evidentne sa mi však snažil vnútiť vlastný náhľad a sformovať zo mňa svojho stúpenca, ak nie rovno sprotiviť mi umenie. Preťažoval ma úlohami a vehementne usmerňoval; keď sa priblížil k môjmu stojanu, nastal medzi spolužiakmi rozruch. Všetko márne.
Odporúčal mi, aby som pevným obrysom ohraničoval tvary, ktoré sa mi javili rozplývavo. Pod zámienkou, že treba zjednodušovať, ma nútil prižmurovať oči pred svetlom a podceňovať svoj náhľad na podstatu. Nevedel som sa prispôsobiť. Cítim iba tiene, zjavne plastické formy, každá kontúra nepochybne spadá do abstraktnej kategórie. Vzdelávanie nezodpovedalo mojej povahe. Profesor si vôbec nevšimol moje prirodzené vlohy, vonkoncom mi neporozumel. Akoby si úmyselne zastieral zrak pred očividnými pomermi. Zmeny, ktoré sa udiali vo vývoji optiky za dvetisíc rokov, nie sú ničím v porovnaní s priepasťou, čo zívala medzi nami, medzi našimi úplne protichodnými dušami. Bol som mladý, vnímavý a fatálne spätý s dobou a zrazu som mal počúvať bohvieaké reči vychádzajúce z bohvieakých diel bohvieakej epochy. Profesor namáhavo kreslil kameň, stĺp, stôl stoličku, bezduché predmety a celú neživú prírodu. Ako študent som videl len výraz, len cit, čo sa triumfálne zmocňoval foriem. Medzi nami dvoma neprichádzal do úvahy nijaký bližší vzťah, ako študent som sa mal podriadiť a hotovo, ale to by som musel byť svätec.
Máloktorý umelec si musel vytrpieť, čo som trpezlivo a bez reptania znášal, len aby som sa zaradil do jednej línie s ostatnými. Ľahko si teda domyslíte, že tvorbu, ktorú som z obdobia tejto ateliérovej zblúdilosti, ponúkal na výstavu do salónov, stihol podobný osud ako moje žiacke práce. Pridlho som tápal v slepej uličke, vôbec mi nenapadlo hľadať vlastnú cestu. Keďže ma držali v odlúčenosti, nevedomky prispeli k mojej odlišnosti a nezávislosti. Dnes ma to napĺňa radosťou. Celá umelecká produkcia, založená na životodarnej tvorivej miazge, sa vymyká z rámca oficiálnosti. Dostal som sa do izolácie, lebo nedokážem pristupovať k umeniu inak ako svojsky. Neviem, čo sú „ústupky“, čo je „žiaduce“ umenie. Umelec dennodenne vníma veci, ktoré ho obklopujú, prijíma zvonku zmyslové pocity, ktoré nevyhnutne pretavuje a svojvoľne, priam tvrdošijne pretvára. Skutočná tvorba sa rodí len vtedy, keď naozaj máme čo povedať a pociťujeme nutnosť sa prejaviť. Dokonca by som povedal, že na umelca pôsobia ročné obdobia, ktoré aktivizujú alebo umŕtvujú jeho energiu; jeho úsilie a pokusy, vznikajúce mimo tohto vplyvu a skúseností, sú len všemožným tápaním a vyznievajú naprázdno.
Myslím, že som svoje schopnosti vždy rozvíjal správnym smerom; v procese klíčiacej  a bujnejúcej tvorby som sa poctivo hľadal a túžil ju prezentovať v dokonalej podobe, teda celistvú a svojbytnú. Ktovie, či ma môj naturel predurčoval viac na povolanie kresliča alebo maliara... A načo to vôbec skúmať? Oba výtvarné prejavy sa začali rozlišovať celkom zbytočne, predovšetkým z pedagogického hľadiska; a jednako sa medzi nimi robí rozdiel. Zručnosť v kresbe som získal neskôr, dopracoval som sa k nej pomaly, takmer bolestne, vďaka pevnej vôli. Pod kresbou rozumiem schopnosť zachytiť objektívny pohľad na vec alebo postavu z hľadiska ich osobitého charakteru. Vždy som sa snažil precvičovať, lebo považujem za nevyhnutné zdokonaľovať sa v najzákladnejšej zložke, podriaďoval som sa  podnetom v oblasti samotnej línie a podľahol čaru šerosvitu. Ďalej som sa usiloval pedantne a plasticky zobrazovať viditeľné detaily, fragmenty. Také štúdie ma najviac lákali bez ohľadu na ich užitočnosť. Neskoršie mi tie fragmenty neraz pomohli opätovne vytvoriť celky alebo si ich predstaviť.
Náš osud spočíva v tajomnej ceste tvorivého úsilia, po ktorej kráčame. Niekto sa ňou uberá priamočiaro s presne vytýčeným smerom, moja odjakživa viedla po krivoľakých a strmých chodníčkoch, no nikdy som nespúšťal zo zreteľa vyšší cieľ, ani keď ma priťahovalo čaro umenia iného odboru. Pravidelne som chodieval na koncerty a jednostaj mal po ruke nejakú peknú knihu.
Úsilie o jasný pohľad mi strpčovali sklony k hĺbavosti. Kedy som sa vlastne stal objektívnym, kedy som sa naučil pozorovať veci a prírodu tak, aby som dosiahol svoj cieľ a osvojil si viditeľné formy? Okolo roku 1865. V tom čase prekvital avantgardný naturalizmus; Courbet sa prezentoval pravým maliarskym umením. Tento nedocenený klasik vyvolával rozruch medzi mládežou, ktorá podľahla výtvarnému umeniu. Millet vyvádzal z miery mondénnu spoločnosť obrazom, na ktorom stvárnil vidiečana v drevákoch a jeho prostý, odovzdaný život. Jeden priateľ ma teoreticky i prakticky zasväcoval do všetkých zmyslových vlastností farby. Bol mojím protipólom, viedli sme spolu nekonečné diskusie. Maľovali sme spolu krajinky, kde som sa usiloval o reálne odtiene. V tom čase sa mi podarilo vytvoriť niekoľko štúdií, ktoré sa dajú bez nadsádzky označiť za maľby.
Toto priateľstvo z obdobia nezávislej mladosti mi prospelo, ale neskôr sa môj druh musel podriadiť tlaku nevyhnutných povinností, ktoré život neraz prináša okrem náhod a pohrôm, a zanechal maliarstvo. Koľko prirodzených talentov takto zapadne a rozplynie sa v priemere! Všetci sa rodíme s ďalšou bytosťou v sebe, ktorú svojou vôľou udržujeme, kultivujeme a zachraňujeme... alebo jej spásu uprieme. Nikdy sa nedozvieme, prečo sa z jedného človeka stane umelec a z iného bankár alebo úradník, hoci spoločne vykročili na cestu, obdarení rovnakými možnosťami. Cesty osudu sú nevyspytateľné, nedajú sa ovplyvniť. Nesúvisia s bohatstvom alebo chudobou, všade sa ľudia rodia s dušou, všade sa nájde materiál. Ide o záležitosť vnútorného postoja nezávislého od slabostí, márnomyseľnosti či poblúdenej pýchy. Viacerí geniálni umelci žijú v biede, iní zas v hojnosti. Každý osud sa zavŕši sám osebe, uberá sa skrytými chodníčkami obsypanými kvetmi alebo tŕňmi, o ktorých svet netuší.
Prečo sa moja tvorba rodila v takých bolestiach a prišla na svet tak neskoro? Súviselo to s odlišným náhľadom, čo nezodpovedal mojim vlohám? S konfliktom, čo sa mi odohrával v srdci a hlave? Naozaj neviem.
Viem však, že od samého začiatku som sa usiloval o dokonalosť, o formálnu dokonalosť, aj keď to pripadá neuveriteľné. Ale dovoľte, aby som zdôraznil, že v mojich dielach sa nenájde nijaký plastický tvar, vnímaný objektívne a zároveň z hľadiska jeho svojrázneho charakteru, v zmysle zákonov tieňa i svetla, a vytvorený konvenčnými prostriedkami. Nanajvýš som sa často, najmä spočiatku, pokúšal o reprodukcie v duchu starého výtvarníckeho pohľadu na viditeľné objekty, lebo aj to sa treba naučiť. Potreboval som získať zručnosť. Ale dnes ako zrelý umelec musím podčiarknuť, že celá moja tvorba sa obmedzuje na možnosti šerosvitu, že nesmierne blahorečím účinkom abstraktnej línie, tej sily prameniacej z hĺbky a bezprostredne pôsobiacej na ducha. Prínos sugestívneho umenia spočíva v tajomnej hre svetla a tieňa a v rytme duchovne vedených línií. V spomínanom umení nik neprekonal Leonarda da Vinci, ktorý vďačí za svoju tajomnosť, plodnosť a čaro, podmaňujúce si nášho ducha, práve svojim geniálnym schopnostiam. Tento obdivuhodný a zvrchovaný génius ovládal zásluhou zmyslu pre dokonalosť, vycibrenosť i premyslenosť a pre zákony prirodzenosti formálne umenie v celej komplexnosti a prenikal do jeho podstaty. „Príroda poskytuje nesčíselné možnosti, ktorým ešte nik neprišiel na koreň,“ napísal. Pokladal ju za evidentnú nevyhnutnosť a základný princíp ako nepochybne všetci veľmajstri. Ktorý maliar by uvažoval inak?
Práve príroda nás nabáda, aby sme sa podriadili vlohám, ktorými nás obdarila. Mňa priviedli k rojčivosti, prešiel som mukami obrazotvornosti a usmerňoval prekvapenia, čo sa mi vynárali spod ceruzky, podľa výtvarníckych zákonov, ktoré som poznal a cítil s jediným cieľom  – zaraz upútať percipienta a vyvolať v ňom zmiešané pocity na hranici myslenia.
Nevyslovil som nič nové, čo už predo mnou vytušil Albrecht Dürer a veľkolepo stvárnil na rytine Melanchólia. Na prvý pohľad vyzerá neucelene a pritom jej nechýba jednota, zakladá sa na línii a jej silnom účinku. Zahŕňa vnútorného a chvejúceho sa ducha, ktorého vyvolávajú aj bleskovo po sebe nasledujúce tóny vážnej fúgy. Po Dürerovi sa zmôžeme už len na skrátené motívy s niekoľkými taktmi.
Sugestívne umenie, či už dekadentné, alebo nie, pripomína vec, čo vyžaruje do snov, kam smeruje aj myslenie. Ustavične rastie, vyvíja sa a svojou exaltáciou podnecuje náš život k rozletu, zintenzívňuje ho a vyzdvihuje na vrchol oporného alebo záchytného bodu.
Spomínané umenie sa ešte voľnejšie a žiarivejšie premieta do vzrušujúceho umenia hudby, ktoré súvisí s mojím, lebo obsahuje kombináciu rozmanitých podobných prvkov, prevzatých alebo pozmenených foriem, nezakladá sa však na náhodnosti, naopak, má svoju vnútornú logiku. Všetky chyby, ktorých sa voči mne na začiatku dopúšťali kritici, pramenili z ich neschopnosti si uvedomiť, že nič netreba definovať, chápať, vymedzovať ani upresňovať, lebo každá skutočná a prirodzená novosť, tak ako krása, má sama osebe svoj význam.

 

(pokračovanie)