ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

NuridsányÉvaSK

 

dva percentá

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

O. Redon - K sebe samému (3)

redaktor: Zk 2011-05-28

 

K SEBE SAMÉMU (3)

 

Odilon REDON

 


Maliar nie je intelektuál, keď namaľuje nahú ženu, čo mu vnukuje predstavu, že sa vzápätí oblečie. Intelektuálsky umelec nám ju ukáže v celej upokojujúcej nahote, lebo ju neskrýva, ale bezostyšne ukazuje ako v raji, odhaľuje pred zrakmi pomyselného sveta, kde sa šíri krása, z ktorej nikdy nevzíde necudnosť a ktorá jej dodáva čistý pôvab. Puvisove a Chavannove akty sa znovu neobliekajú, tak ako Giorgionove a Correggiove ženy z rozkošného gynaikeionu.
Na Manetovom obraze Raňajky v tráve sa žena ponáhľa s obliekaním, lebo sa nudí a najmä necíti dobre v studenej tráve vedľa hlúčika pánov bez ideálov, čo sa jej prihovárajú. Čo jej asi vravia? Predpokladám, že nič zaujímavé.
Ak niekto namaľuje, hoc aj majstrovsky, len hmotnú skutočnosť, s rovnakým pôžitkom zobrazuje šaty i telo, čo sa pod nimi skrýva. Maľovať látku je poctivejšie a odvážnejšie ako predvádzať akt, teda kus ľudskej bytosti bez akéhokoľvek hrdinstva.
Keď Michelangelo vyhlásil, že je nezmyslom uprednostňovať mužské topánky pred bosými nohami, dal najavo, že videl ľudskú prirodzenosť v celej podstate, vo vitálnom jadre a poriadne vyzvŕtal mozgové závity, keď si vytváral vlastný štýl, veľkolepý štýl, vďaka ktorému jeho originálne myslenie tak silno pôsobí na ďalšie generácie. Spod zatvorených viečok jeho otroka priam vyviera zvýšená mozgová činnosť! Spiacemu otrokovi sa za mramorovým čelom odvíja sen, ktorý nám ponúka myšlienkový svet. Otrokov spánok prebúdza našu dôstojnosť.

 

* * *

 

Maliar, ktorý si vypracoval technický postup, ma nezaujíma. Ráno nevzrušene vstáva a pokojne pokračuje v drine z predchádzajúceho dňa. Podozrievam ho, že sa aspoň trochu nudí ako poctivý robotník, ktorý odvádza zverenú prácu bez jediného záblesku šťastného okamihu. Neprežíva posvätné muky prameniace z nevedomia a neznáma, nič neočakáva od budúcnosti. Milujem, čo sa nikdy neudialo.
V každom správnom ateliéri by mala byť pravidelným hosťom trýzeň. Utrpenie chápem ako rovnicu medzi paletou a snom. Pripomína nový kvas; obnovuje tvorivé schopnosti, svedčí o pravých omyloch a nestálom talente. V umelcovi sa prejavuje človek, ktorý sa svojimi  dielami približuje k ľuďom. Potom sú naozaj zaujímavé, plné bohatých myšlienok. A maliar sa vyzná vo vlastnej povahe. Ak túži po pokoji a šťastí, mal by zabudnúť na vlastnú inteligenciu, na bystrý pohľad a zamerať sa na používaný materiál.
Z mojej skúsenosti vyplýva jedno jediné – maľovať a maľovať, sústrediť sa na farbu namiešanú na palete a na štetec v ruke. Na nič nemyslieť a oddať sa záhaľke. Kto sa chce niečo naučiť o modeli, mal by vedieť, že všetci súčasní i minulí majstri vyžadovali náležité štúdium prírody. To znamená, že treba skutočne aktívne zapojiť rozumové schopnosti s ceruzou alebo štetcom v ruke.
Napríklad, Bresdin nepracoval v súlade s prírodou, lebo to jednoducho nevedel; raz som na vlastné oči videl, ako sa pokúšal načrtnúť koňa, ktorý zastal pod jeho oknom. Začal uchom a  nakoniec nakreslil hlavu väčšiu ako celé telo. Prosto nebol schopný znázorniť objekt, no keď zachytával miniatúrne prvky, vystačil si s pamäťou. Niečo iné je dekoratívna maľba, ktorú by som nazval sugestívna duchovná plocha.
Trpezlivo som sa dopracoval k poznatku, že expresívne umenie si vyžaduje, ak mám použiť pekný obrat, „krátkozrako auskultovať steblo trávy alebo kamienok“. Skrátka, treba odriekať tento ruženec, aby napokon rozprestrela krídla fantázia a dostavila sa nevyhnutná exaltácia. Navyše treba mať k dispozícii bohatý pomocný materiál, hoc aj na zažltnutom papieri. Keď trpezlivo a húževnato zaznamenávame všetky životné zákruty, zanedlho z nás vytryskne intenzívna imaginačná sila, ktorá je zdrojom sugestívneho umenia.
Musím sa úprimne priznať, že najprv som robil štúdie, ktoré sú v podstate opakom. Maliar by mal mať poruke kresby určitých prvkov, lebo sa bez nich nezaobíde. Nenahradí ich ani najlepšia vizuálna pamäť.
Viem, že Zem sa točí, všetko plynie, že bohovia sa musia nevyhnutne striedať, ako sa vyjadril Renan, ale v tejto chvíli, keď dýcham a píšem, nemôžem zmýšľať o umení inak, len sa pozorne sústrediť na problém s perom v ruke a dôkladne ho rozanalyzovať v súlade so svojím zaužívaným systémom.
V určitých okamihoch som zhrešil, ale keď po hriechu nasleduje skutok, ktorým ho odčiníme, ľútosť sa stáva novou nevinnosťou. Skutok sa bez hriechu, teda bez skúsenosti, bez poznania nedá vykonať. A vnútorný pokoj, vyvierajúci zo sebapoznania, je príjemný a oslobodzujúci, to mi môžete veriť.
Netreba hľadať recepty ani poučky, ani premýšľať, stačí pracovať, držať v ruke štetec, aby prehovorilo orákulum. Podrobnejšiu analýzu si zaslúžia len lákavé materiály, v ktorých sa ukrýva kus tajomstva. Bývajú lepším radcom, než všetci majstri dohromady. Stoja nad všetkými teóriami. Čím viac poznatkov z nich človek vydoluje, o to väčšiu šancu získa prežiariť ich svojim duchom. Expresívne umenie sa môže zaskvieť len cez hmotnú podstatu.

 

* * *

 

Umenie nepreberá nič z filozofie, ako zdroj používa výhradne dušu uprostred sveta, ktorý ju obklopuje. Jeho podstata nie je známa, podobne ako podstata života, je cieľom samo sebe. Maurice Denis zaťažuje svoju tvorbu spoločenskými a náboženskými privilégiami, obšmieta sa okolo politiky, čo je škoda. Nadanie ho mohlo posunúť oveľa ďalej, nemusel uviaznuť v slepej uličke. Pred obmedzenosťou ho, našťastie, chráni statočnosť.
Podriaďovať talent či génia pojmom spravodlivosti alebo morálky je veľký omyl. Niektorí umelci pripisujú väčšiu váhu špekulatívnemu mysleniu než schopnosti čokoľvek vytušiť.
Ak umelec tvorí dielo s pedagogickými ambíciami, dostáva sa na scestie. Obraz nevzdeláva, ale priťahuje, prekvapuje, očarúva, nenásilne a láskyplne vyvoláva potrebu žiť s krásou, povznáša ducha, viac nič.
Tvorbu neslobodno spájať s politickým presvedčením ani s morálkou. Naopak, umenie by malo filozofov, vedcov – a možno aj teozofov, ktovie? – nabádať k úvahám a láske.

 

* * *

 

Ingres nepatril do svojho obdobia, jeho duch sa vyznačoval neplodnosťou. Pri pohľade na jeho diela sa nás nezmocňuje pocit, že nám dodáva vnútornú silu, alebo nás zasahuje na citlivom mieste, opäť sa rezignovane vraciame do starých koľají buržoázneho života. Nejde o pravé umenie, čo by nás nejakým výrazným spôsobom ovplyvňovalo.
Moderné diela vrátane miniatúrnych kresieb od Delacroixa, Rembrandta a Albrechta Dürera nás podnecujú k tvorbe a nabádajú pokračovať v práci; spomínaní umelci nám sprostredkovávajú život, ich diela majú obrovský dosah, rozhodujúci vplyv. Každý autor, ktorý tak intenzívne pôsobí na percipientov, je obdarený géniom, pričom nie je dôležité, čím sa zaoberá a či sa vyjadruje verbálne alebo mimikou.
Ingres je poctivým nástupcom a služobníkom majstrov z iného obdobia. Chýba mu zmysel pre realitu, doslova životodarné teplo, ktoré sa môže udržať iba v miernom pásme všedného a nudného sveta, kde sa tradičná krása obdivuje jedine z konzervativizmu. Tak ako Poussin, David a iní autori tohto razenia je typickým francúzskym predstaviteľom jednotvárneho povýšenectva a stelesnením oficiálneho umenia. Na školách sa však udrží; kedykoľvek sa orátori z vyvýšených katedier rozhovoria o princípoch a tradíciách pohanského umenia, zaznie jeho meno.
Mal by patriť k stále živým umelcom, ale nepatrí, lebo neprebúdza iných k životu ani sám nežije, symbolizuje samu smrť. Ako by aj mohli žiť diela, o ktorých sa na istých miestach hovorí dogmatickým tónom? A čo je vlastne nesmrteľnosť? Nesmrteľnosť možno prirovnať k vzácnej rozkvitnutej kvetine, ktorej semeno sa skrýva v každej kráse, je to chvála, obdiv, božské klíčky zachytené v kuse hmoty. Ľudia sa po čase starajú o túto kvetinu, aby sa bohato rozvila do krásy. Len aby im ostali diela, na ktorých sa radi kochajú pohľadom, ktoré zbožňujú, študujú a úzkostlivo skúmajú v šťastných okamihoch tvorivého výskumu. Umenie je výsostná sila, ktorá človeka priťahuje a povznáša, ktorú ďalej sám rozvíja, z ktorej čerpá nový život a napĺňa ním nové diela.
Neďaleko odtiaľto sa nachádza nová škola, ktorá si žiarlivo stráži konzervatívne zásady; temná a nehostinná dielňa, kde sa tie drahocenné klíčky vytrhávajú. Uchováva umŕtvovacie recepty a neprestajne ich odovzdáva žiakom, ktorých formuje pre vlastné ciele. V tomto falošnom chráme panujú falošné veľbožstvá, na vrchole si hovie Ingres ako verný stúpenec a do mramoru sa zlatým písmom tvrdošijne vrývajú sentencie, ako napríklad Kresba je poctivé umenie, nadnesené výroky stvorené nanajvýš pre škrobených panákov, ktorí meravo vstupujú do tých svätýň. Ako by sa tam mohla uplatniť poctivosť?
V danom prípade sa dá hovoriť o dogmách takzvanej klasickej kresby, ktorá sa tam vyučuje. Štúdium Michelangela, Rembrandta a Albrechta Dürera sa prísne zakazuje. Nevenovali sa totiž poctivému umeniu; geniálne tvoriť a byť prorokom sa považuje za nečestné.
Ktosi spomínal, že takýmto školám a mŕtvym plodom, ktoré sú ich výsledkom, nechýba užitočnosť. Natíska sa otázka, čo je na nich užitočné? Krása? Ťažko. Je užitočná vec krásna? Ani nie. Topánka nie je krásna, ba ani chlieb.


Z francúzskeho orginálu Odilon Redon: À soi-même
preložila VLADIMÍRA KOMOROVSKÁ