ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FFF

 

augusztusi nyitva tartás

 

Róth Maximilián

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Orlando Hoeltzel - interview

redaktor: Zk 2011-06-19

 

100%-ný originál?
interview s Orlandom Hoetzelom

 

 

 

Málokto má dnes čas uvedomiť si, že dvojrozmerný obraz, na ktorý zíza má asi tak tridsaťtisíc rokov. Čo nás, v istom zmysle stále pravekých, na kresbe tak fascinuje? Zrejme to súvisí s našou zúfalou snahou zastaviť čas...

 

Podarená otázka, na ktorú si si aj sám odpovedal. Súhlasím. I keď nie som expertom na dejiny umenia, myslím, že obraz v minulosti mal silu, ktorú si dnes už ťažko dokážeme predstaviť. Potom sa tu jedného dňa objavil pán Walter Benjamin a aura umeleckého diela sa údajne stratila. No neviem, či je to tak. Možno sme po celú tú dobu iba na úteku pred vlastnými vizuálnymi dojmami, ktoré nás prenasledujú. Možno len hľadáme trochu pokoja a niektorí ho jednoducho nachádzajú v dvojrozmernej ploche. Je možné, že dielo svoju auru ešte definitívne nestratilo, lebo sú tu ešte jednotlivci, ktorí sa ju zúfalo snažia dielu prinavrátiť.

 


Mávaš fóbiu z okolitých autorov? Alebo jednoducho obavy, že sa nedá byť takýmto spôsobom ovplyvnený, čo vedie často k následnému porovnávaniu a škatuľkovaniu autora?

 

Sledujem práce mnohých umelcov a ilustrátorov. A myslím, že nechať sa ovplyvniť skvelým umením umelcovi nijako neuškodí. Vyhnúť sa tomu je vlastne ako si povedal, nemožné. Takže sa nebojím, lebo moji hrdinovia sú: Walter Trier, Tomi Ungerer, Hergé, Walt Disney a hrdinovia jeho starších animovaných filmov, Dupuy a Berberian, Avril, François Berthoud, Brian Cronin, Blexbolex, Atak… Aspoň niektorí z nich.

 


Si striktný v zobrazovaní figurálnych motívov? Myslíš, že zobrazovanie človeka súvisí vždy so sebanastavovaním si zrkadla? Čo je možné vidieť a nevidieť v tvojich ilustráciách?

 

Nepovedal by som. Veď zobrazujem aj architektúru, rastliny a krajinu, zvieratá rovnako ako aj ľudské bytosti. To, čo sa snažím ponúknuť je iba iný a síce osvietenejší pohľad na tento svet, ktorý mám rád. Vidím a opisujem svet ako ríšu divov, ako rozprávku. Takže v seriáli o ceste do Maroka, ma môžete vidieť ako si cválam vo veľkom štýle na koni. Samozrejme, túto myšlienku som "ukradol" z Tisíc a jednej noci. Je to však aj ukážkou toho, prečo rád cestujem: myseľ je odrazu slobodná a ocitá sa v inej ríši. Svet pre mňa je plný krásy, ktorý má byť zobrazený, čo vôbec neznamená, že neviem o jeho priepastiach, problémoch a jeho odvrátenej strane. Len akosi nevpúšťam tieto veci do svojho umenia.

 


Je ťažké dopracovať sa k vlastnému štýlu? Aký v tom vidíš zmysel?

 

Je to dlhý a nikdy nekončiaci proces. Viem, že je to klišé, ale cesta je naozaj cieľom. Prečo by mal človek chcieť, aby zastavil svoj vlastný vývoj, rozvoj seba samého? Mnohí ilustrátori sa držia čisto amerického prístupu, ktorý je o tom, že si musíte zadefinovať vlastný štýl, ktorého sa musíte držať, inak svojich klientov zbytočne podráždite a stratíte. Tuším, čo je za tým všetkým, ale neviem, prečo by som mal byť takto striktný a nudný. V každom prípade som rád, že nemeckí klienti sú omnoho zhovievavejší.

 


Myslíš, že nastal čas zrevidovať estetické vnímanie, založené viac na prirodzenosti, prírodnosti? Nie je to začiatok „teplej vojny“ voči technokracii?

 

Nie som si úplne istý, i keď chápem tvoju otázku. Pokúsim sa odpovedať. Pokiaľ ide o ilustráciu, vidím zmenu a to v súvislosti so zaužívanými estetickými normami dnešnej doby. Napríklad na škole módneho dizajnu, kde učím ilustráciu, nepoužíva žiadny zo študentov počítač! Ručne kreslená alebo aspoň ručne pôsobiaca ilustrácia je „in“. Veľa sa toho zmenilo. Žiadne okaté pitie šampanského, ani značkové nákupné tašky v ručičkách dlhonohých dievčat. Pretože svet nie je taký. Takže v súčasnej ilustrácii ožíva práve dôvtip, najmä pri tvorbe vlastných konceptov a osobný hand-made dizajn.

 


Do akej výšky vieš preskočiť laťku verejného vkusu? Alebo radšej podliezaš? Zdá sa, že neprežijeme bez toho, aby sme niečo nekúpili a nepredali... Vieš si predstaviť lepšiu alternatívu?

 

Ako ilustrátor nechcem byť úplne mimo „systému". Úžitkové umenie je pre mňa a mojich kolegov zároveň tým ako pracovať pre klientov, ako ilustrovať príbehy, ktoré ale prichádzajú odinakiaľ. To, čo spravilo vo svete taký neporiadok je veľká finančná kríza v priebehu posledných troch rokov, no spätne aj neoliberalizmus posledných 20-30 rokov, ultrarýchly kapitalizmus a maximalizácia zisku. Toto všetko bolo a je pre umenie smrteľne jedovaté. Ľudia, ktorí nevedia nič o umení, rozhodujú o tom čo, ako a kedy sa bude prezentovať a publikovať. Chýba konzistencia. Zdá sa, že nie je čas pracovať na niečom, čo by malo aj dlhodobejší charakter a úžitok. Prial by som si, aby bolo viac ľudí, ktorí by si našli čas a vstúpili do dialógu s ilustrátorom a dôverovali mu. Skutočne lepšou alternatívou by bolo zabudnúť na to, že “tvrdá práca“ vedie vždy k "dobrým peniazom", ktoré vedú k "trvalému šťastiu". To je totálny nezmysel! Ja osobne navrhujem mierny downgrade. Trochu sa stíšiť a zamerať sa na vlastné umenie a tvorbu.

 


Čo by si chcel jedného Dňa dosiahnuť?

 

Nezaoberám sa vlastnou výnimočnosťou, ani výnimočnosťou vlastného štýlu. Som už na to asi príliš „starý“. Pravdou je, že chcem byť učiteľom. S učením som začal asi pred tromi rokmi. Vďaka svojim študentom mám oči neustále na stopkách, a to prispieva nielen k ľudskej ale aj umeleckej intergrácii.

 


Čo dnes znamená originalita autora? Terabajty (vizuálnych) informácií, kópie kópií kópií...

 

Je ťažké, až nemožné sa tomu vyhnúť. Dnes existuje príliš veľa umelcov a neumelcov, ktorí produkujú a publikujú nadmerné množstvo obrázkov, ktoré preletia celým svetom v priebehu niekoľkých sekúnd. Sú rýchlo kopírovateľné, recyklovateľné alebo reinterpretovateľné. Možno by sa mal divák viac trénovať v tom, aby si uvedomoval, že nemá veriť všetkému čo vidí, respektíve, že sa len málokedy díva na 100%-ný originál. Divák by mal byť vo výbere múdrejší a nenechať sa ovplyvniť všetkým čo má pred očami.

 


Takže dá sa ešte veriť veľkým myšlienkam v umení?

 

Ja verím na magický moment čírej radosti vyprovokovanej umením, v kombinácii so silným sebauvedomením.

 


za rozhovor ďakuje Richard Kitta
(kompletnú verziu rozhovoru nájdete v časopise ENTER)

 

 

 

Módny dizajnér a ilustrátor Orlando Hoetzel (1971, Stuttgart) patrí k talentom súčasnej vlny nemeckej grafiky. Žil prelietavo v Hamburgu, Paríži, Madride, celkom nedávno pristál v mekke súčasného umenia v Berlíne. Nostalgicky a trochu zbytočne si rád zaspomína na štúdiá v Essene a Paríži, dnes vyučuje ilustráciu a módnu ilustráciu na viacerých berlínskych dizajnérskych školách. Hoetzel sa ako jeden z mála nemeckých tvorcov môže pochváliť cenou americkej Press Association, ako aj prvenstvom v medzinárodnej súťaži Nouveaux Talents. Má za sebou viacero spoločných výstav v Essene, Duisburgu a Paríži, a účasť na Bologna Children´s Bookfair (Veľtrh detskej knihy v Bologni). Vo svojom voľnom neprofesionálnom čase hrá Orlando na bicie, a má rád mačky rôzneho typu. Či mu naozaj chutia, neuvádza.


www.orlando-illustration.de