ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

eNRARV2019SK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Priečinok nápadov

redaktor: Zk 2011-07-02

 

Priečinok nápadov
Interview s Alasdairom Brotherstonom a Jockom Mooneym


 


Chalani, kedy a prečo ste sa dali dokopy?

 

JM: Stretli sme sa počas štúdií na Edinburgh College of Art. Ja som študoval sochu a Alasdair animáciu. Potom sme rozbehli svoju kariéru, každý vo svojej oblasti. Našou prvou spoluprácou bol projekt z roku 2008 Throw me to the rats (Hoď ma potkanom). V tom čase som žil v Newcastle, takže spočiatku naša spolupráca prebiehala cez email. Ku koncu projektu som sa presťahoval do Londýna a video sa točilo v mojej prázdnej izbe, čo nám prišlo celkom vhod! Neskôr sme pracovali v štúdiu našej produkčnej spoločnosti Trunk. Pri každom projekte je našim cieľom destilovať a očisťovať nápad, až kým z neho neostanú len základné elementy. Našu prácu usmerňujeme v rámci stanovených pravidiel. Myslím, že stanovenie si vlastných obmedzení je dôležité aj pre spoluprácu, kedže niekedy sa jednoducho nezhodnete. Keďže pracujem ako výtvarník, je pre mňa dôležité, aby spoločné práce s Alasdairom nevyzerali ako kópie mojich vlastných diel. Aj keď samozrejme existujú témy, pri ktorých sa táto hranica jemne stiera. Užívam si slobodu, akú ponúka naša spolupráca, lebo je šancou na experiment.

 

AB: K práci na projekte Throw me to the rats som prizval Jocka ako ilustrátora, kedže som mal pocit, že štýl, ktorým v tej dobe tvoril, by sa k mojmu nápadu fakt hodil. Myslím, že toto dielo sa najviac prikláňa k jeho umeleckému štýlu. Odvtedy sa ale snažíme posunúť sa niekam inam a tvoriť odlišné veci.

 

 


Ste očividne zameraní na tvorbu audiovizuálnych vecí. Prečo robíte video? Nie je to už trochu sprofanovaná forma prejavu?

 

JM: Rozpočty, ktoré sú dostupné začínajúcim režisérom sú zvyčajne redukované na oblasť hudobných videí, pokiaľ nie si nechutne bohatý a môžeš sa financovať sám. My však radi pokúšame možnosti média a netvoríme len hudobné videá. Napríklad Bottom of the River (Dno rieky) vnímam skôr ako krátky film, než klasické hudobné promo. Hudobná a vizuálna zložka sú tu skombinované do svojbytného celku. Pracovali sme aj s inými médiami, dokonca sme spolu vytvorili knihu – čiže si nepripadáme nijako obmedzení.

 

AB: To, čo ma odjakživa priťahovalo k videoklipom, je možnosť tvorivo a slobodnejšie sa odviazať; dokonca viac než pri iných komerčných projektoch. Prísť s nápadom a tvoriť od nuly je mi oveľa sympatickejšie, ako len interpretovať vízie marketingových agentov.

 

 


Audiovizuálne projekty ako Bubblegum, alebo I go I go I go poukazujú na vaše rozličné tvorivé prístupy pri vizualizácii hudby. Chcete byť zakaždým novátorskí?

 

JM: Ku každému projektu sa snažíme pristupovať jedinečným spôsobom. Sme za štýlovú rôznorodosť – schopnosť sebaisto tvoriť ako pri živej akcii, tak aj pri animácii. Myslím, že všetkými našimi dielami sa tiahnu jemné analógie a tie sa z času na čas objavujú v rôznych obmenách.

 

AB: Niekedy je nám použitá technika nadiktovaná objednávateľom. Napríklad niektoré videá musia byť točené naživo, najmä keď ide o kapelu. Vždy sa však do toho pokúšame zakomponovať svoj vlastný štýl, buď zvolenou farebnosťou, alebo nejakým motívom, ktorý si so sebou nesieme od projektu k projektu.

 

 


Animácia je náročný a čas požierajúci kolektívny proces. Jej produkcia si vyžaduje kooperáciu viacerých umelcov. Je to pre vás kreatívna záležitosť, v tom zmysle, že ste otvorení myšlienkam a nápadom ostatných?
 

JM: Sme režisérmi, no máme prsty aj v ostatných veciach. Ja vždy vytvorím hromadu kresieb, zatiaľ čo Alasdair sa zaoberá finálnou podobou projektov – samozrejme si pri tom navzájom pozeráme cez plecia. Sme aj editormi, lebo ani jeden z nás by nevedel tieto povinnosti nechať na niekoho iného, keďže sme obaja megalomani túžiaci mať všetko pod kontrolou.

 

AB: Povedal by som, že väčšina kreatívnych rozhodnutí ostáva na nás. Náš producent má vždy vlastné predstavy, no koniec koncov kto to platí, má aj tiež právo do tohto procesu zasahovať. Doteraz sme však mali v tomto šťastie.

 

 


Rozlišujete medzi statickým (ilustratívnym) a dynamickým (filmovým) obrazom? Neuvažujete o vytvorení nejakého animovaného komiksu?
 
JM: Ak je myšlienka dosť silná, nie je problém pretaviť ju do komiksu alebo ilustrácie, či do projektu so živou akciou. Vo väčšine prípadov musí byť tak či onak vypracovaný storyboard. Výnimkou bol The naked and the dead (Nahí a mŕtvi), kde sme chceli byť experimentálnejší. Natočili sme veľké množstvo materiálu, ktoré sme potom spoločne editovali – bol to veľmi zábavný spôsob práce. Vo všeobecnosti by som však nevidel veľký rozdiel medzi našimi statickými a pohyblivými obrázkami – samozrejme, okrem toho očividného!

 

AB: Ja vlastne ani žiaden rozdiel nevidím. Všetky naše nápady sa zvyknú odvíjať jeden od druhého. Práve robíme na krátkom filme inšpirovanom Leggy Stunnerz a ďalšej knihe vychádzajúcej z Bottom of the River. Dnes sa režiséri veľmi rýchlo zbavujú svojich starých vecí a posúvajú sa vždy k niečomu novému a sviežemu.

 

 


Ako by sa dala zhodnotiť okamžitá artistická situácia v mieste, kde práve žijete? Nie je táto otázka hlúpa? Celý svet je už vraj jednou online dedinou...

 

JM: Byť online je skvelé a očividne povedie k ešte väčšiemu zviditeľňovaniu sa, no súčasne je rovnako dôležitá fyzická prítomnosť na miestach, kde to žije. Je fajn občas vidieť svoje dielo v kine, nielen na obrazovke laptopu. Pri projekte ako Leggy Stunnerz je treba ešte podotknúť, že by sa nebol uskutočnil bez samotného osobného stretnutia s ľuďmi z Nobrow. Veci spolu navzájom súvisia.

 

AB: Myslím, že miesto, kde žijete, je stále dosť dôležité. Práca mimo okruhu spolupracovníkov bola frustrujúcou záležitosťou a povedal by som, že sme tak kvôli rôznym nedorozumeniam v komunikácii stratili kopu času. Nestalo by sa to, keby sme pracovali v jednej miestnosti. Nič sa nevyrovná priamemu predvádzaniu akcie animátorovi, či zdieľaniu nápadov nad pohárom piva po práci. 

 

 


Nemalé percento ľudí a umelcov je dosť nespokojných s rastúcou globalizáciou a snažia sa od toho čo najviac dištancovať...

 

JM: Myslím, že je dôležité podporovať globalizáciu, ale zároveň je potrebné si uchovať aj určité povedomie o sebe a svojom pôvode – v opačnom prípade sa veci môžu stať rýchlo homogenizovanými a naozaj príšernými. Naše rozdiely sú práve také dôležité ako naše podobnosti.

 

AB: Nepovedal by som, že sa od toho pokúšam dištancovať, ale ani to nejako nezasahuje do mojej práce. Osobne považujem všetky polemické diela za dosť odpudivé, najmä pokiaľ ide o animáciu, kedže ľahko skĺzavajú do banality, či dezinterpretácie.
 

 

 

S akými témami najradšej pracujete? Sú to abstraktnosti, alebo skúsenosti z bežného pozemského života?

 

JM: Máme priečinok s nápadmi, do ktorého vkladáme skoro všetko, čo nám preletí hlavou. Niekedy ide o rozpracovanejšie veci so scenárom, alebo o niečo úplne jednoduché. Aj najnenápadnejší nákres sa môže vyvinúť do čohosi naozaj silného. Všetko čo ťa inšpiruje je dôležité.

 

 


Je dovolené umelcovi tvoriť pekné a príťažlivé umenie pre verejnosť, alebo sa má verejnosť prispôsobovať a kultivovať?

 

JM: Nemám rád potrebu „pochopiť“ niečo prečítaním si papiera formátu A4. Jasné, že existujú výnimky, ale pre mňa je hlavným zmyslom umiestnenie diela na verejnú dómenu a akceptovanie faktu, že ľudia ho budú interpretovať po svojom. Aj z tohto dôvodu rád ponechávam v diele určitý stupeň záhady a nejasnosti, než aby som divákovi vnucoval iba jeden význam. Bottom of the River podľa mnohých nieslo posolstvo týkajúce sa životného prostredia, čo však nikdy nebolo našim zámerom. Na druhej strane to ale akceptujeme, lebo keď sa už raz dielo dostane von, ľudia ho môžu vnímať rôznymi spôsobmi, a to je fajn.

 

AB: Myslím, že to závisí od toho, kto za dielo platí.

 

 


Páči sa mi slogan An Idiot Abroad (Zahraničný idiot), ktorý som vytiahol z jednej z vašich ilustrácií. Ako je to s idiociou? Nie sme náhodou všetci geniálnymi idiotmi?

 

JM: Vytvorili sme to kvôli konkurzu na show Rickyho Gervaisa, ale nakoniec sme neuspeli. Napriek tomu sa nám páčila práca, ktorú sme odviedli. Dnes aspoň vieme, že sa k tomu môžeme v prípade potreby kedykoľvek vrátiť.

 

AB: Myslím, že ja som ten geniálny a Jock je idiot.

 

 

za rozhovor ďakuje Richard Kitta
preklad Ivana Kohlhammerová
(kompletnú verziu rozhovoru nájdete v časopise ENTER)

 

 

 

Alasdair Brotherston (1982) a Jock Mooney (1982) sa stretli už počas štúdií na Edinburgh College of Art. Kultový animovaný snímok Throw Me To The Rats (Hoď ma potkanom) v roku 2008 z nich spravil zo dňa na deň uznávaných a vyhľadávaných tvorcov. Zdá sa, že šoubiznis a masírovanie más im vôbec nevadí. Tvorbu dvojice však charakterizujú aj iné zaujímavé projekty a to z oblasti voľného umenia a živej akcie. Alasdair a Jock žijú momentálne v Londýne, kde založili animačné štúdio Trunk.