ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

A. Bartková - História strachu

redaktor: Slávka Kittová 2011-06-17

 

HISTÓRIA STRACHU

 

Vylúpený zo škár medzi parketami, spomedzi záhybov kresla, vykotúľaný odkiaľsi z rohu izby ..., tak sa cítil Peter v to sobotné popoludnie. Cítil sa, akoby sa práve prebral, aj keď sedel v kresle pri plnom vedomí už najmenej hodinu, zjedol jogurt, chipsy, vypil kolu, všetko v pestrofarebnom balení, a už dlhšie poškuľoval aj po keksoch položených na stolíku pred televízorom, ktorých ligotavý obal bol tiež výsledkom masovej kultúry a „strakačieho“ vkusu ľudí. Občas zvykol sedieť v kresle, nechať myšlienky len tak voľne krúžiť v hlave a predstavovať si, že je ten najlepší z najlepších vo všetkom, na čo pomyslí. A tak v predstavách mával Oscarom v Kodak Theatre v L.A. ako najlepší herec v hlavnej úlohe po x-tý krát, rozhodca mu dvíhal ruku víťaza v boxerskom ringu, v luxusnej reštaurácii na neho gánili super extra sexi ženy ako na najväčšieho pracháča zo všetkých a on im so šampanským v ruke opätoval svoj žiarivý úsmev. Hlúpe, trápne, ale predovšetkým nereálne.
V to popoludnie sa však prebral z týchto predstáv triezvym a trochu krutým uvedomením si, že sa to určite nikdy nestane a s niečím menším ako realitou sa on uspokojovať nebude. Aj keď predstavy sú takmer vždy lepšie ako realita ..., ale keď nemá na výber, kašľať na ne. A tak začal premýšľať s pocitom, akoby sa práve dostal k dôležitým dokumentom tajnej polície, prečo to tak nie je. Prečo on nepopíja drahé šampanské, ale kolu z plechovky, nemáva Oscarom pred objektívmi fotoaparátov, ale iba diaľkovým ovládačom pred televízorom, a čo sa týka boxu, tak jediným jeho znamením je v jeho prípade modrina nad ľavým obočím od kredencových dvierok? Jasné, že pozná všetky tie už nespočetnekrát vyrieknuté reči o výchove, sociálnom prostredí, génoch ..., ale aj tak, prečo jeden človek áno a druhý nie. Prečo sú niektorí ľudia pozorovaní a druhí iba pozorujú? Je to o talente, šťastí, výchove, prostredí ..., o všetkom v jednom? Peter nikdy na nič nemal talent, nepochádzal zo zámožnej rodiny a nebol ani zvlášť priebojný a cieľavedomý. Raz niekde čítal, že rodičia deťom pokazia život, či sú dobrí, alebo nie. No zvaľovať to na rodičov by bolo príliš jednoduché. Na druhej strane, keď mu neodovzdali gény na herectvo, na šport, alebo na hocičo iné, v čom by mohol vynikať, je aj ich vina, že o daných veciach môže len snívať.
Alebo je to celé len o ňom? Lenivosť? Strach? Strach. Najprv strach rodičov, potom strach vlastný. Hlboko v ňom ešte rezonujú slová: „Poriadne si umy ruky!, Dobre sa obleč!, Daj si čiapku!, Nechoď tak ďaleko od domu!, Nebuď dlho!, Nerob blbosti! ...“. Snaha rodičov, aby zapadol medzi priemerných ľudí, sa vyplatila. Je priemerný, bez nádeje na nejakú odchýlku. Ak by sa v jeho živote aj nejaká odchýlka vyskytla, sám by ju potlačil, pretože silne v ňom zakorenená priemernosť mu ju nedovolí pestovať. A pritom tie najlepšie veci vznikli vďaka odchýlkam od priemernosti. Veci, ktoré by sa mohli zdať na prvý pohľad šialené, hlúpe, dokonca nemorálne, či nemožné, priniesli ľudstvu nové smery, nové cesty, kadiaľ možno kráčať. A týka sa to všetkého, od umenia, cez politiku, až po techniku. Tak prečo do riti nerobiť blbosti?! Musel si priznať, že chtiac nechtiac je otrokom spoločnosti, neschopný postaviť sa oproti názoru väčšiny. A to všetko kvôli strachu z odvrhnutia, z vyčlenenia, zo samoty ... . Zrak mu spočinul na kvete pri okne, dare od jeho priateľky, ktorú nemá odvahu opustiť. Počiatočná zamilovanosť už dávno vyprchala a jemu už lezie na nervy aj jej hlas. Lezie mu na nervy ako neustále pohadzuje vlasmi, smrká, hovorí „Do kelu!“ ... . Keď už chce nadávať, nech nadáva poriadne! Do riti! Kurva! Hovno! Alebo kurvakurvakurvadoritihovno! Nemá však odvahu opustiť ju, ani sám nevie prečo. Možno preto, lebo spolu chodia už štyri roky, poznajú ju všetci z jeho okolia, majú napriek všetkému toho dosť spoločného ... . A napokon, má už tridsaťštyri rokov a tlak spoločnosti robí svoje. Všetci naňho skryto aj otvorene útočia, držiac sa svojich stereotypov ako kliešte a spytujú sa na svadbu, na deti, na budúcnosť, ktorá by mala podľa správnosti zapadnúť do šablóny života spoločnosti. Manželstvo, deti, dom, pes, zarábať, odvádzať dane, hojdať vnúčatá, zomrieť. Jediná správna, nutná, nariadená, posvätná, chvályhodná možnosť ako žiť. Iná sa nepripúšťa, zavrhuje, za inú zhorí v pekle. Ale on nechce ani manželstvo, ani deti, dokonca ani priateľku. Nemá na to odvahu, ale nemá ani odvahu opustiť ju. Nemá dokonca ani odvahu vyhodiť ten kvet, ktorý neznáša. Vstal z kresla a polial ho, aby náhodou nevyschol.
Pozrel z okna, kde rovno oproti sebe uvidel billboard s reklamou na krém proti vráskam. Krém proti strachu zo starnutia. Nikto si nechce uvedomiť, že tu nebude navždy, a že celá jeho osobnosť a plány budú raz fuč. Sebaklam je však prirodzená ľudská potreba a vyhladzujúce krémy a botoxové injekcie a korekcie viečok a krku a všetkého možného mu napomáhajú. Marketing využíva strach. Moc využíva strach. Rodičia strašia svoje deti imaginárnymi bytosťami, aby poslúchali. Cirkev straší kresťanov, že ak nebudú dodržiavať pravidlá hry, skončia v pekle. Ľudia sa strašia navzájom, aby zapadli do naučených, pevne zafixovaných šablón, ktoré ich spoločnosť naučila. Kultúra založená na strachu. Celá spoločnosť je založená na strachu. Ak nebudete poslúchať, skončíte vo väzení, v nemilosti, v pekle, budete sa smažiť a bobtnať a Santa Claus vám nedonesie darček! Je však paradoxné, že ak niekto občas neposlúchne a podarí sa mu vytvoriť niečo, čo ostatní schvaľujú, môže slúžiť ako vzor pre ostatných, ktorí sú nútení ho poslúchať. A tak sa z jedinečnosti stáva bežnosť.
Peter si sadol naspäť do kresla a zapol televízor, v ktorom sa rozozvučali správy a moderátorka, naprataná do šedého kostýmu a prefarbená na blond (aby zapadla do šablón „dobrého vkusu“), spustila reči o teroristických hrozbách, o zemetrasení, o záplavách, o novom druhu chrípky ... a na obrazovke sa striedali zábery ruín budov, ľudí boriacich sa vodou, plačúcich detí a áziatov s rúškami na tvárach. Odmenou za všetky tieto ”prepotrebné“ informácie je vám prevládajúci pocit strachu. Ľudia sa boja a boja a boja ... . A majú sa aj čoho. Samovražední atentátnici si veselo brázdia svet a odpaľujú sa spolu s ďalšími stovkami ľudí kdekoľvek a kedykoľvek. Konzervanty, farbivá a iné chemikálie sú napchaté vo všetkom, čo ľudia jedia a pijú a potom ich telá pôsobia na rakovinu ako švédsky stôl. Nič nie je neohroziteľné. Ak v elektrických rozvodoch elektrárne, alebo čohokoľvek iného, vypustí telesné tekutiny šváb, môže nastať skrat a výbuch. Ak bývate v blízkosti, máte smolu. Ak menšie zemetrasenie spôsobí prasklinu vo vodnej nádrži, môže sa celá vyliať a zaplaviť všetko naokolo. Ak bývate v blízkosti, máte smolu. 
Stúpajúca hladina oceánu nedá spávať ľuďom v prímorských mestách a globálne otepľovanie spôsobuje husiu kožu takmer všetkým. Hurikány, tornáda, zemetrasenia ..., pred nimi sa nikdy nedá chrániť v dokonalom predstihu, takže len ojedinele pri nich nie sú nijaké ľudské obete. Človek si aj môže myslieť, že pri tom všetkom, čo sa deje von, je najlepšie nevychádzať z domu, ale pritom ako bude v pyžame s vyloženými nohami o nástrahách, ktoré sa dejú za múrmi izby, pozerať v televízii, sa celkom jednoducho môže pri zemetrasení zosypať celý jeho dom, alebo mu hurikán môže odtrhnúť strechu, alebo úplne ľahko môže nastať elektrický skrat v kuchyni, ktorá by sa chytila ako fakľa a on by vyhorel. Strach, strach, strach! Bu bu bu!
Prepol na kanál, kde sa sprchovala nejaká žena a dosť to prežívala. Brázdila si namydlenými rukami po celom tele a tvárila sa, že ju to ohromne vzrušuje. Hneď sa mu rozšírili zrenice. Koľko takých v živote videl ... . Len nikdy nemal odvahu ani ich osloviť. Navyše, keď uvidel nejakú peknú ženu, bola už väčšinou v spoločnosti iného muža, a tak pod tlakom porekadiel: „Nelez inému do kapusty!, Nešti na cudzom pieskovisku! ...“ išiel ďalej po svojej strane ulice, pil v kaviarni svoju kávu a hľadel radšej do novín, alebo v bare ďalej popíjal svoje pivo v spoločnosti rovnako nesmelých kamarátov. Pravda je taká, že mu oslovenie akejkoľvek peknej ženy naháňalo vždy strach. Strach z toho, že to nedopadne dobre.
Pri zoznámení jeho terajšia priateľka oslovila jeho. Nastúpil do výťahu, kde ona už bola a spýtala sa ho, na ktoré poschodie chce ísť. Stlačila gombík za neho a ani nevie ako a začali sa stretávať, chodiť spolu, bývať spolu ... . V podstate má stále pocit, že je s ňou v tom výťahu a ona stláča za neho gombíky, už aj bez toho, aby sa ho spýtala kam. A on sa bojí vystúpiť.
Vypol televízor, v ktorom sa už osprchovaná žena obliekla do županu a hrabala sa v akýchsi fotkách. Premiestnil sa do spálne, kde mu zrak spočinul na zbierke komiksov. Superman, Spiderman, Batman a jeho najnovšie úlovky – tri čísla Watchmen, originál od Alana Moorea, kúpené cez internet. Zábava nielen pre deti. Ľudia majú radi superhrdinov najmä preto, že nemajú strach. Je jedno, či majú nadprirodzené schopnosti, alebo nie, hlavne že sa neboja robiť veci, na ktoré by človek s komiksom v rukách nikdy nenabral odvahu. Superhrdinovia skáču zo striech budov, letia cez oheň, vyhýbajú sa guľkám zbraní, zneškodňujú útočníkov, zachraňujú ľudí a svet, a to bez toho, aby ich strašil lesk rakiev. Prekliaty pud sebazáchovy, ktorý ide ruka v ruke so strachom, to obyčajným ľuďom robiť nedovoľuje. Vykonávajú spravodlivosť tam, kde zákon nestačí. Zákony sú jediné, na čo sa obyčajný, priemerný človek histórie môže opierať. Dá sa však na zákony naozaj spoľahnúť? Človek si myslí, že keď nevykoná zločin, nemôže skysnúť vo väzení. Stačí však, aby bol v zlom čase na zlom mieste a nechal tam svoju DNA, alebo svoju podobu, premietnutú na sietnici nejakého horlivého svedka a sudca mu v mene zákona pokojne odklepne doživotie.  Napokon, dejiny takto vytvorili dlhý zoznam nespravodlivo potrestaných nevinných. Odklepnuté desiatky rokov, doživotia, popravy. Občas sa nájde výnimka a príde sa na pochybenie – vtedy nejaký chlap vykráča po tridsiatich rokoch z väzenia za bleskov fotoaparátov a obkolesený novinármi. Štát ho napakuje peniazmi, aby držal hubu, ale tie roky mu už nik nevráti. To len dokazuje, že zákony sú ako tenký ľad na jazere – ak zle stúpite, máte proste smolu. Takže bojte sa aj preto!
Všetko to premýšľanie podnietilo v Petrovej hlave čoraz viac vzrastajúce obavy a zmohlo ho natoľko,  že klesol na posteľ. Ľahol si na bok, pritiahol kolená a v rovnakej polohe, v akej sa ocitol na tomto svete, chcel na neho na chvíľu zabudnúť. Lenže rovnako, ako môže čakať bezsenný spánok, môže čakať aj zlé sny, kde je všetko ešte oveľa horšie ako skutočnosť.

 

Alica Bartková