ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Posledný vtip (1)

redaktor: Zk 2011-08-28

 

POSLEDNÝ VTIP (1)

 

Možno by sa to celé nestalo, keby náš pes nemal pre neho tú prirodzenú vlastnosť, ľuďmi vnímanú ako zlozvyk, hľadať a vyhrabávať spod zeme všemožné nechutné veci a donášať ich k nám na trávnik. Víťazoslávne vrtiac chvostom, obhrýzajúc zvyšky zdochlín kún, lasíc, zajacov, vtákov a všetkých možných zvierat, vždy popudil každého v okolí. V tomto pokojnom prostredí, kde väčšinou počuť iba spev vtákov, cvrčky, včely, žaby, kosačky ..., tak v tomto prostredí sa pred pár mesiacmi stalo čosi nezvyčajné. Prostredie, ktoré charakterizuje čistá obloha, iba s niekoľkými bielymi oblakmi v diaľke. Poletujúce vtáky, chytajúce hmyz v ovzduší a drobné hlodavce dolu na zemi, spievajúce v korunách stromov, ktoré poskytujú svoj tieň, obživu a bezpečie aj ďalším živočíchom. Zelená tráva a v nej kvety, ktoré sem tam opelí nejaká včela, a pod nimi zem, ktorá ukrýva nielen ich korene. Červy, príbytky pre drobné zvieratá, rozkladajúce sa telá rôznych živočíchov a hladkým rezom odseknutú pravú ľudskú ruku. Netrvalo dlho a táto ruka sa ocitla na našom dvore v papuli nášho psa.
„Ruka ako záruka.“- hovoril vždy predavač z obchodu, vzdialeného asi pol kilometra od našej farmy, ku ktorému chodili všetci v okolí. Tá ruka, ktorú jedného dňa doniesol na dvor náš pes, bola už teda dobrých pár týždňov po záruke. Nasvedčoval tomu zápach a niekoľko múch, poletujúcich okolo nej a Trota, nášho psa. Prvý, kto zbadal ten hnusný výjav, som bola ja, no najprv som si myslela, že Trot má v papuli opäť nejaký zvyšok zvieraťa, ktorý našiel v lese, alebo na poli. No keď som sa prizrela bližšie a uvidela tie tenké tmavé výčnelky, už len vzdialene pripomínajúce prsty, o to viac sa mi zdvihol žalúdok. Tým najhlavnejším problémom bolo vtedy to, ako donútiť Trota, aby pustil svoju korisť. Neodvážila som sa holou rukou chytiť tú nahnitú, hnedú, od zeminy začiernenú ruku, určite plnú červov a baktérií a vytrhnúť ju Trotovi z papule. Našťastie, náš pes je natoľko hlúpy, že vždy, keď uvidí ako niečo hádžem, beží po to ako o život. Tak som naňho zavolala a tvárila sa, že mu hádžem nejaký predmet, poriadne ďaleko od nás. Trot pustil ruku na zem
a trielil po imaginárnu vec. Rýchlo som zobrala prvý papek, ktorý bol nablízku, napichla naň ruku a utekala s ňou do domu. Tam mi vydesená mama dala na ňu sáčok a išli sme ju zaniesť na policajnú stanicu. Doteraz si živo spomínam
na výraz miestneho šerifa, ktorý drží sáčok s rukou a neveriacky na nás civí.
Ventilátor ovieval hárok nedopísaného papiera v starom písacom stroji, kropaje šerifovho potu mu vlhčili golier a ticho prerušila až mama, ktorá sa spýtala,
či už môžeme ísť. Nik z nás vtedy netušil, akú sériu nechutných udalostí to spustí a ako nás vtiahne do svojho sledu.
Pred štyrmi mesiacmi som sa vrátila po ukončení školy domov, aby som si trochu oddýchla a načerpala sily do nového života. Ešte som nemala celkom premyslené, čo budem robiť, aj keď som mala niekoľko pracovných ponúk
už počas štúdia. Nebola som si však istá, či chcem skutočne robiť v mojom
vyštudovanom ekonomickom odbore, a tak som možno čakala, že sa stane niečo nepredvídané, čo mi v tom zabráni a objaví sa nejaká nová cesta, ktorou
sa budem môcť vydať. Vrátila som sa teda z veľkomesta domov, na farmu,
ktorú otec zdedil po jeho otcovi, a tak to ide niekoľko generácií dozadu. Moji rodičia, poctiví ľudia, na nej poctivo pestovali zeleninu, ovocie a chovali zvieratá, ktoré predávali za poctivé, neprehnané ceny. Biofarma s organickými plodinami, žiadne hnojivá, žadne pesticídy, voľne pobehujúce zvieratá: zajace, sliepky, niekoľko kráv a oviec, vôňa sena a čerstvo posekanej trávy, vôňa byliniek a sušeného ovocia, tak toto všetko sa mi vrátilo a udrelo do hlavy ako bumerang. Keď som bola mladšia, jediné, čo som si priala, bolo odtiaľto vypadnúť. Všetko to múkanie kráv, neustále hrabanie sena, sadenie, vykopávanie a celý tento na mňa príliš jednoduchý život ma vtedy poriadne štval. Tiež mi liezlo na nervy, že široko ďaleko boli iba polia, rozliehajúce sa slnko a cvrlikanie cvrčkov. Žiaden vzruch. Žiadni ľudia. Je len prirodzené,
že som bola veľkomestom spočiatku nadšená, no neskôr som prišla na to,
že zo všetkého sa môže stať stereotyp a nadšenie vystriedala nuda, rovnako
ako všade inde. Vrátila som sa teda aspoň na čas do prostredia, v ktorom som
vyrástla, aby ma opäť obklopili organické paradajky – čerstvé, sušené, zavárané,
paradajkové pyré, kečup, paradajky zelené, paradajky žlté, cherry paradajky a iné druhy zeleniny a ovocia na všetky možné spôsoby. Napriek tomu, že rodičia majú svojich zamestnancov, väčšinu výrobkov robia sami a predávajú ich buď priamo na farme, kde si po ne chodia zákazníci, alebo ich rozvážajú
do okolitých supermarketov a reštaurácií. Rovnako je to s mliečnymi výrobkami
z kravského a ovčieho mlieka. Robia to tak ešte tri farmy v blízkom okolí, tie
sa však, po vzájomnej dohode, špecializujú na iné plodiny a výrobky. Obzvlášť prekvitajúci obchod to teda nie je, ale vždy sa z toho dalo bez problémov vyžiť. A tým, že naša farma má už svoju tradíciu, rodičia sa na tom ani nič meniť nechystajú.
Všedný život na farme však narušila ľudská ruka. Ešte v ten deň, keď sme boli na polícii, poslal šerif ľudí prehľadať okolie našej farmy. Nenašli žiadnu stopu. Zostávalo iba zistiť, či človek, ktorý ruku vlastnil, ešte stále žije. Na druhý deň sa však na vedľajšej farme objavila ľudská hlava bez očí, potom
oči bez hlavy, po rameno amputovaná ľavá ruka ..., čo už samozrejme nevzbudilo záujem len nášho šerifa, ale aj vyššie inštitúcie. Napriek tomu,
že tu neustále pobehovali všelijakí možní vyšetrovatelia, ľudia začali mať veľký strach. Z ľudskej hlavy, nastoknutej na palici vo fazuľovom poli, bolo jasné,
že človek, ktorému patrila, už nežije. Pri očiach, voľne pohodených v tráve,
a pri ruke, zakvačenej na rebríku pri šope, by sa o tom dalo ešte uvažovať, ale bez hlavy sa žiť nedá. Navyše, tie časti tela, ktoré sa našli až po ruke, ktorú odniekiaľ doniesol Trot, boli takpovediac „čerstvé“ a mali rozdielnu DNA. Museli teda byť amputované nedávno a boli evidentne reakciou na náš nález. Akoby dotyčný čakal, kedy sa ruka nájde. Nikto si však nevedel vysvetliť, čo tým ten zločinec sleduje. Médiá ho pohotovo nazvali Dr. Frankenstein, čo je celkom výstižné, pretože z častí rôznych tiel akoby postupne skladal jedno.
Po koleno amputovaná pravá noha sa dokonca našla blízko pri policajnej stanici. Dr. Frankenstein si robil srandu. Keby to bolo v nejakom filme, možno by som sa na tom pobavila aj ja, ale keď sa to skutočne deje vo vašom okolí, smiech je to posledné, na čo máte náladu. Čisté a hladké rezy, urobené s profesionálnou
zručnosťou, nasvedčovali, že ide o človeka prinajmenšom s dobrou znalosťou ľudskej anatómie. Tie rezy svedčili aj o tom, že keď boli robené, tí ľudia ešte žili. Všetci sa pýtali, komu patria časti tiel, prečo tí ľudia, ak sú už mŕtvi, nikomu nechýbajú ... Boli to bezdomovci? Samotári? Z databázy nezvestných osôb nik nezapadal do profilu DNA nájdených častí tiel. Ľudia odnikiaľ, naporcovaní a niekedy vyslovene naaranžovaní do okolia fariem, rozpútali hotovú hystériu a každý už nerozmýšľal a nerozprával o ničom inom. V krvi častí tiel sa našli stopy po liekoch, aké sa podávajú pri anestézii. To znamená, že Dr. Frankenstein svojím obetiam odobral ich časti, keď boli v umelom spánku. A z toho vyplynuli ďalšie otázky. Čo to znamená? Súcit? Ďalší odkaz?
Do úvahy už prichádzalo aj to, že o žiaden ťažký zločin nejde a niekto iba ukradol pooperačný odpad z nejakej nemocnice. Torzá tiel však neboli poznačené žiadnou chorobou, alebo devastáciou, takže na ich odobratie nebol žiaden zdravotný dôvod. Aký bol teda dôvod na odrezanie chodidla, zahrabaného v detskom pieskovisku? Čo páchateľ sleduje tým, že posadil torzo trupu bez hlavy medzi riadky s kapustou? Zvrátený humor?  Psychická porucha? Prečo si páchateľ vybral práve toto miesto? Ako sa to celé skončí?

 

(pokračovanie)

 

Alica Bartková