ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Posledný vtip (2)

redaktor: Zk 2011-09-20

 

POSLEDNÝ VTIP (2)

 

Ľudia z okolia sa zobúdzali, aj zaspávali s týmito otázkami, pripomínajúcimi kolotoč, ktorý nie a nie zastaviť. Normálny život prestal fungovať. Aj keď nikomu z nás páchateľ neublížil a zrejme to ani nemal v úmysle, všetci sa báli chodiť von a vykonávať svoju prácu tak, ako predtým. Napriek tomu, že vyšetrovatelia boli na každom kroku, stačila chvíľa nepozornosti a časť nejakého tela sa im objavila rovno pod nosom. Musí sa teda uznať, že páchateľ mal okrem nadpriemernej inteligencie aj poriadnu guráž. Polícia si preverovala všetkých obyvateľov zo širšieho okolia, no podľa ich profilu by nik z nich nebol niečoho takého schopný. Jediný čudák v okolí bol náš sused z neďalekej farmy. Vždy sedával na terase pred svojím domom so zbraňou v ruke a pozeral sa na horizont. Párkrát som na tej terase sedela s ním a pozorovala ako kopce, odstupňované od najtmavšieho – najbližšieho, po najsvetlejší – najvzdialenejší, menili svoje farby od raňajšej zelenomodrej, po oranžovú pri západe slnka.
Smiali sa mu, že vyzerá ako potenciálny samovrah. Nikdy ich však ani nenapadlo, že môže naozaj rozmýšľať nad tým, že svoj život ukončí. Niekedy takmer v nehybnosti, s rukou držiacou brokovnicu, položenou na malom stolíku vedľa neho, dokázal presedieť celé hodiny. Vyzeralo to takmer ako apatea, alebo niečo podobné. Potom zvyčajne len zamieril zbraňou na čistú oblohu a vystrelil.
Všetci ho však mali radi a nik nebol schopný pripustiť, že by to mohol byť on.
Navyše, aj naďalej sedával na svojej terase, a to aj v čase, keď boli torzá objavené.
Napriek tomu, že to s najväčšou pravdepodobnosťou nie je nik z okolia, sa čoraz intenzívnejšie vynárala myšlienka, že to musí byť niekto odtiaľto, pretože všetky cesty sem boli uzavreté a okolie strážené, takže prešmyknúť sa a opäť zmiznúť bez povšimnutia, by bolo takmer nereálne. Boli prehľadané všetky domy a všetky možné úkryty, no nič nenasvedčovalo tomu, že sa tam skrýva nejaký páchateľ. Najzávažnejšou otázkou však bolo, odkiaľ sa berú tie časti tiel, ktoré nikomu nechýbajú a možno už mŕtvi ľudia, ktorí takisto nikomu nechýbajú.
Takže si to zrekapitulujme: pravá ruka, donesená Trotom, hlava bez očí a oči bez hlavy na vedľajšej farme, ľavá ruka na ďalšej farme, pravá noha pri policajnej stanici, ľavé chodidlo na detskom pieskovisku, trup bez končatín a hlavy medzi organickými kapustnými hlavami na tretej farme a napokon, koleno v kope vytrhanej buriny na našej farme. Našiel ho otec a v burine skončil aj celý jeho obed, ktorým bol práve naprataný.
Všetky nálezy boli v jedno - až dvojtýždňovom slede po sebe. Boli sme ako rukojemníci vo vlastných domoch, pretože nám policajti zakázali odísť niekam inam. Mohlo by to vraj páchateľa vyprovokovať k násiliu na nás, a okrem toho nám neustále vysvetľovali, že nám nič nehrozí.
Napriek tomu, že priamo u nás v dome bývali dvaja agenti tajnej služby, cítila som sa ako uväznená a natlačená v nejakej konzerve spolu s torzami tiel a emóciami, vystupňovanými na maximum, čakajúc, že skončím v nejakom nenásytnom žalúdku.
Vo chvíli, keď som rozmýšľala nad tým, že pokojný život na farme nemusí
byť až taký pokojný, a že mi začína chýbať veľkomesto, vbehla za mnou do kuchyne mama s ohromnou správou, že neďaleko nášho domu našli technici pod zemou nejakú výduť. Ja som to za až také ohromné spočiatku nepokladala a neprikladala som tomu ten význam, že by to mohlo rozlúštiť to, čo sa tu deje. No keď sa ukázalo, že nejde o jednu výduť, ale o celú sieť akýchsi katakomb,
tomu sa mi až nechcelo uveriť. Už som si myslela, že ma nič neprekvapí, ale katakomby v celom našom okolí?! Vyzeralo to ako v nejakom surrealistickom filme, keď vyšetrovatelia vykopávali do zeme ďalšie a ďalšie otvory a zliezali pod ňu. Trvalo ešte tri dni, kým zistili, kam všade katakomby vedú a ukázalo sa, že všade na miesta, kde boli nájdené torzá. Čiže páchateľ nimi mohol nepo-zorovane prejsť cez otvory, ktoré si predtým vykopal tak, aby boli dokonale ukryté a zase nimi uniknúť. Muselo to dať veľa práce, vykopať tie úkryty, preto sa natískala otázka, či bol na to sám. To, že sa to celé konečne rozrieši, mohlo nastať každú chvíľu, preto mali všetci nervy napäté od očakávania.
Po troch dňoch sa prišlo na to, že všetky tajné podzemné chodby vedú k jedinému miestu, a to k domu nášho suseda, neustále sediaceho na terase. Okamžite zatkli všetkých ľudí v dome. Nikomu sa nechcelo veriť, že by to bola práca niekoho z toho domu. Napriek tomu to tak bolo.
Ukázalo sa, že sused trpí nevyliečitľnou neurologickou chorobou, ktorá sa bude už iba zhoršovať. Naozaj premýšľal nad samovraždou, a to už vraj poriadne dlho. Najprv sa však liečil, aj keď liečiť sa je slovo nie celkom na správnom mieste, pretože išlo iba o zmiernenie príznakov. Bolo to v akomsi inom meste, a tam sa zoznámil s ľuďmi, ktorí chceli zomrieť, či už pre nevyliečiteľnú chorobu, alebo pre zlý osud. Nie však obyčajným spôsobom, typickým pre samovrahov. Tak sa tento pofidérny klub samovrahov rozhodol, že keď sa nimi nik nezaoberal počas ich života, nech sa nimi zaoberajú aspoň po ich smrti.
A musím uznať, že sa im to podarilo. Bol medzi nimi aj chirurg, ktorý im pred smrťou podal celkovú anestéziu, po ktorej sa už neprebrali. Predtým si každý určil, ktorá časť tela im bude odobraná a zasadená do nášho okolia.
Tie podzemné chodby však existovali už dlho, nik nevie odkedy a sused ich len
náhodou objavil. A tak ho napadlo celé toto divadlo.
Osem tiel s chýbajúcimi končatinami, plus telo chirurga, sa našlo pod zemou, v jednej z chodieb. Všetci chceli vidieť tvár toho zločinca, vraha, Dr. Franken-
steina a ukazovať na neho prstom, alebo prinajmenšom skandovať, nech ho popravia. No keď sa ukázalo, o čo vlastne išlo, všetci boli takmer sklamaní. Týždne očakávania a napätia si chceli na niekom vyventilovať, ale na zomierajúcich ľuďoch, ktorí odišli z tohto sveta dobrovoľne, sa to nedalo. Žiaden sériový vrah. Žiadne woodoo. Žiadna šanca na pomstu. V konečnom dôsledku sa samovrahom podarilo to, čo chceli dosiahnuť, a to že vzbudili záujem celej verejnosti na niekoľko týždňov, mesiacov, a možno aj rokov.
A podarilo sa to aj susedovi, ktorý sa hneď po tom, ako všetko povedal policajtom, otrávil akýmsi jedom, v ampulke skrytej v ústach.
Kto by to bol povedal? Kto by povedal, že niečo také sa môže udiať aj tu?
Prešli už štyri mesiace a ja som stále tu, na farme. Myslím, že tu zostanem a budem pomáhať rodičom so všetkými tými vecami, ktoré som predtým tak neznášala. Dojenie kráv, kosenie trávy, zber úrody, to všetko teraz považujem
za celkom pohodlný spôsob života. Stále sa však mierne vydesím, keď vidím Trota, ako opäť obhrýza nejakú zo svojich koristí.

 

Alica Bartková