ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Nekroživot s Hailie (2)

redaktor: Zk 2011-10-18

 

NEKROŽIVOT S HAILIE (2)


Pri týchto riadkoch aj mne poriadne stúpol tep. Bola tak blízko pri mne a ja som si nič nevšimla. Takúto zmes pocitov som ešte nikdy nemala. Výčitky, hnev na seba, hnev na ňu ... . Keby som sa len raz obzrela ... . Možno by som si ju vôbec nevšimla a možno mala pravdu, možno som vnímavejšia ... možno ... . Môžem len hádať. Vyschlo mi v krku ako nikdy predtým a zišla som dole aj s denníkmi, pýtať si vodu od ženy, s ktorou otec podvádzal mamu, a ku ktorej, napodiv, necítim žiadnu nenávisť. Rozhodla som sa, že jej o tom, ako ma Hailie sledovala, nepoviem nič, pretože so slovami ako veľmi sa na ňu podobám, ju prepadol plač. Vypýtala som si denníky na určitý čas s uistením, že ich jej určite vrátim a s odôvodnením, že by som ju cez ne chcela lepšie spoznať.                                          
Vykráčala som z toho domu smútku so zmiešanými pocitmi, ktoré silneli natoľko, že by som sa najradšej rozplakala tiež. Nie však zo žiaľu, ale z toľkých šokujúcich informácií naraz. Keď som nastúpila do auta, chvíľu som sedela za volantom bez pohnutia a čakala, kedy budem schopná naštartovať a odísť.
„19. júl 2005. Jackie 46: Nechal ju čakať poriadne dlho – A: Prišla priskoro., B: Nestíhal., C: Niečo sa stalo., D: Každý si myslel, že sa majú stretnúť v iný čas.. Každopádne, sedela na tej lavičke takmer polhodinu a jej kyslý výraz nenasvedčoval tomu, že by išlo o omyl. Navyše, žiaden bozk na privítanie, žiadne sondovanie hltana jazykom. Asi už prišla na to, že ju podvádza. A ak nie, tak to tuší.“
Ona to vedela! Vedela, že ma Scott podvádzal pravdepodobne skôr ako ja. Počiatočné rozčarovanie sa u mňa začína meniť na hnev. Keď som išla autom domov, rozmýšľala som o tom, koľko toho o mne vedela. Rozhodla som sa prečítať si denníky postupne, podľa dátumov – od prvého sledovania, až po to posledné, no kým som prišla na to, ktorý denník je prvý, a ktorý posledný, zrak mi skĺzol na útržky myšlienok z rôzneho obdobia. Neviem, čo je horšie - či byť sledovaná sestrou, o ktorej neviem, alebo či to, že vedela, že ma môj vtedajší frajer podvádza a nedala mi to vedieť. Stačilo predsa blbý lístok a vhodiť mi ho do schránky, keď už určite vedela, kde bývam a vzbudilo by to moje podozrenie. V skutočnosti som to vtedy ešte nevedela, aj keď som možno tušila. Povedal mi to sám, asi až o mesiac neskôr. A dovtedy zo mňa robil hlupaňu a ona sa tomu prizerala. Rýchlo som nalistovala pár stránok dozadu.
„8. júl 2005. Rozišli sa o 17:15. Už piatykrát som potom išla za ním a nie za ňou. Opäť sa len o dve ulice ďalej stretol s tou brunetou. Zase mala minisukňu presne na doraz a krikľavožlté pančuchy. Nechápem, čo na nej okrem tých žltých pančúch vidí, ale jeho voľba. Dali si francuzák priamo na ulici, bez obáv, že by ich niekto uvidel. Odfotila som ich. Aj keď neviem na čo, pretože fotku Jackie poslať nechcem. Iba taká malá dokumentácia niečoho, čo mi nepripadá fér. Možno ona ani netuší, že chodí aj s nejakou inou. A možno jej to je jedno, tak ako jemu. Išla som za nimi ešte chvíľu, kým nezapadli niekam za roh. Chcelo sa mi kričať pre ľudskú hlúposť, naivitu, trápny chtíč, ktorý komplikuje ľuďom život. Bola by som aj ja taká naivná? Nie je hlúpa, a aj tak jej, zdá sa, pre pocit spokojnosti stačia dokonalý make-up a natočené vlasy. Akoby jej rozhľadenosť siahala iba po dĺžku nosa a to, čo sa deje bez jej prítomnosti, ju absolútne nezaujímalo. Ale ktovie, možno má dôvod veriť mu. Nepočujem síce, o čom sa rozprávajú a neviem, čo je to vlastne za človeka, ale možno je dostatočne presvedčivý v tom, že ju má naozaj rád. Možno ju aj fakt má rád, čo však nevylučuje to, že ju podvádza s ďalšími dvoma. Aj keď ho nepoznám, odhadla som ho po niekoľkých minútach pozorovania. Je to jeden z tých typov, ktorý vás na rodinných oslavách drží za ruku, a pritom ukradomky flirtuje s vašou sesternicou. Pre mňa priehľadný ako číre jazero, pre ňu nepriehľadný filter, cez ktorý vidí iba to, čo sama chce.“
Spravila dokonca fotku a nedala mi o tom vedieť! Podľa dátumu som to s ním ťahala ešte asi dva mesiace a vôbec som netušila, čo sa deje za mojím chrbtom. Z toho všetkého ma začal bolieť žalúdok a nenávisť ku Scottovi by sa možno dala prirovnať k nenávisti k nej. Čo si vlastne o sebe myslela?! Nemala právo ani na sledovanie, ani na takéto vynášanie súdov. Naozaj som taká blbá, alebo len ona bola taká premúdrelá? Čítala som ďalej.
„... Na čo to vôbec robí? Ide zo vzťahu do vzťahu, akoby sama nebola schopná existovať. Skutočne chce už teraz dlhodobý vzťah, manželstvo, obrúčky, deti, úsmevy a zaradenie sa do takzvaného plnohodnotného života tak, ako nás to učili v škole? Doteraz mám pred očami obrázky rodiny, kde boli otec, mama a väčšinou dve deti – chlapec a dievča, prípadne ešte pes, alebo mačka. Sedeli za stolom v kuchyni pri raňajkách, prípadne stáli pred rodinným domom so stromom v záhrade. A túto idylu nám s úsmevom predostierali učitelia v škole. Pritom jediný, koho poznám, že tak žil, je môj strýko, ktorý však pri tomto zaraďovaní sa medzi plnohodnotných členov spoločnosti robil od rána do večera, aby zarobil čo najviac pre svoju ženu v domácnosti, dve deti a psa, jedného dňa v práci dostal infarkt. Skončil s pumpujúcim strojčekom nacapenom na srdci v rozrezanom hrudníku, s dlhmi na krku, jeho ženu pomerne skoro prestal baviť, rozmaznané deti nie sú schopné sa o neho postarať, takže ako štyridsaťsedemročný prischol mojej mame – svojej sestre, ktorá z toho, že sa o neho stará, nemá nič. Ďalší, kto spĺňa podobnú obrázkovú idylku, aj keď o jej pravosti sa dá pochybovať, je môj otec. Myslím tým jeho rodinu s Jackie, pretože ona netuší nič o tom, že má nemanželské dieťa, a tak môže pokojne zotrvávať v idylickej nevedomosti. Napokon, všetky idyly, normy a pravidlá nevypovedajú nič o stave reálneho sveta. Ukazujú len obraz ideálneho sveta, ktorý dosiahne málokto. Ak vôbec niekto. A napokon, neviem, či túto spoločnosťou diktovanú idylu vo svojom živote vôbec chcem.“
Kto si vôbec myslí, že bola?! Neviem, čo je horšie – či vyrastať v tom, že život nie je ideálny, alebo vyrastať v idylke, ktorá sa po toľkých rokoch rozsype ako dom z piesku. Tým, že zomrela, zomrela aj celá moja ilúzia dokonalosti. Aj keď všetko nebolo dokonalé, z rodinného života, z detstva, z predstavy vzťahu medzi otcom a mamou mi zostali iba tie pekné spomienky. A tie sa jej smrťou premenili v prázdno. Otázne je, či by bolo lepšie, keby nezomrela, a keby otec nikdy nenabral odvahu povedať nám o nej. Život v sladkej nevedomosti, alebo krutá realita? Neviem. Keby sa tak nestalo, nikdy by som sa nedozvedela, že ma sledovala, a že ma chcela naozaj spoznať. To v podstate nechcel žiaden môj frajer, ani kamarátka, dokonca ani rodičia. Vlastne to predtým skutočne nechcel ešte nik. A tak znova chytám do rúk denník s nádejou, že sa niečo dozviem nielen o nej, ale možno aj o sebe.

 

Alica Bartková