ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

J. Williams - interview

redaktor: sk 2011-11-21

 

Interview s Jonathanom Williamsom

 

 

 

Jonathan, kto alebo čo ťa inšpirovalo k tomu, aby si sa stal, ako hovorí Guy Davenport v predslove k dielu Hmatateľný raj (A Palpable Elysium), "kultúrnym antropológom"?

 

Ako Andre Gide napísal v Pojednaní o Narcisovi (Traité du Narcisse), "Všetko už bolo povedané, ale keďže nikto nepočúva, musíme sa stále vracať späť a začínať celkom odznova". Keď som mal šesť rokov, začal som zbierať sériu kníh o Čarodejníkovi z krajiny Oz. Keď som mal desať, videl som film Fantázia a pre začiatok som začal zbierať nahrávky od Stravinského, Beethovena, Čajkovského a Sibelia. Ako desaťročný som si vo výpredaji kúpil prvé americké vydanie Hobita. Začal som zbierať pozostatky indiánských civilizácií na poliach v okolí Etowah Mounds v Georgii; zbieral som tiež vzorky drahokamov a minerálov vo vrchoch v Severnej Karolíne a Georgii. Keď som mal dvanásť, začal som kresliť a maľovať na Škole sv. Albana. Mal som neskutočné šťastie, že som na tejto škole mal takých výborných učiteľov ako boli John Davis, Ferdinand Ruge, a Dean Stambaugh. Angličtina, Hudobná a Výtvarná výchova boli pre mňa otvorené, dostal som ich ako na podnose. Maznal som sa v posteli asi s tretinou nášho ročníka 1947 – ale nebojte sa, vyšli z toho ako čistí hetero a zamierili priamo na pozície ako Generálmajor americkej armády, či členovia Snemovne reprezentantov.

 


Myslím, že jedným z najodhaľujúcejších momentov v zbierke esejí Prach čierneho drozda (Blackbird Dust) je tvoj príbeh o tom, ako ťa Stambaugh vezme do Phillipsovej galérie, aby ti ukázal maľby Redona a Rydera. Hovoríš, že si si uvedomil, že títo maliari "oslavovali ľudskú odlišnosť". Prečo záleží na tom, aby ľudská odlišnosť bola oslavovaná?

    
Nuž, je ťažké stáť zoči-voči maľbe Odilona Redona vo veku dvanásť rokov. Je to svet, o ktorom som nič nevedel – záhadný a taký zvláštne farebný. Myslím, že to bol obraz Dievča s kvetmi (Girl With Flowers); dievča pripomína kresby Jamesa Thurbera a kvety sú jednoducho veľmi zvláštne. Pripadalo mi to úplne nevhodné. Je to ako keď som prvýkrát počul Antona Brucknera, takisto keď som mal dvanásť – pomyslel som si: „Bože, tento chlapík je taký hlupák. Ako môže pokračovať po takomto uvedení prvej vety Siedmej symfónie?“ V tom veku som na to nemal sluch; Brucknerova hudba je výlučne pre dospelých. Keď stojíte tvárou v tvár ľuďom, ktorí sú od vás natoľko odlišní, musíte mať oči a uši doširoka otvorené... , oveľa bližšia mi bola maľba Alberta Pinkhama Rydera Zátoka za svitu mesiaca (Moonlit Cove). Bol som na pobreží Nového Anglicka a prečítal som si niečo od Hawthorna a Emersona. Zátoka za svitu mesiaca (Moonlit Cove) je jednou z tých nadpozemských nočných scén, v ktorých bol taký skvelý; myslím, že je skutočne najväčším americkým maliarom 19. storočia a Thomas Eakins je asi na druhom mieste. Ale nenechajme sa zatiahnuť do "Hry o najlepšieho". Charles Ives a Walt Whitman neboli slávni vo svojej dobe. Dnes sotva vieme, ako ich čítať a počúvať. 
 

 

Ako dlho sa tomu venuješ - písaniu poézie, publikovaniu, fotografovaniu a oboznamovaniu "bežných ľuďí", ako nazývaš kultúrne obmedzených, s vecami, miestami a ľuďmi, ktorých by mali poznať, ale nepoznajú?

 

Bolo to presne v lete roku 1951, keď som prišiel do Black Mountain hľadať také poklady ako Aaron Siskind, Harry Callahan, Charles Olson, Robert Motherwell, Lou Harrison, Katherine Litz, Dan Rice, Fiores, Johanna Jalowetz či Ben Shahn; a niektorých spolužiakov: Robert Rauschenberg, Cy Twombly, Francine du Plessix, Joel Oppenheimer. Raz večer povedal Olson svojej triede toto: „Sú štyri nohy, na ktorých treba stáť. Po prvé, buď romantický. Po druhé, buď vášnivý. Po tretie, buď tvorivý. A po štvrté, nikdy sa neponáhľaj.“ Veľký O trafil do čierneho! 

 


Máš niekedy pocit, že – ako hovoríme tu na Juhu – kážeš tým, ktorí to už vedia?

 
V minulosti bola "avantgarda" definovaná ako spoločenstvo osobitného spolucítenia, ako napríklad v Black Mountain College alebo v dedine Shakerov. Nemyslím si, že kážem Evanjelium krásy ako Vachel Lindsay. Je to skôr ako Beethovenova nádej - "od srdca k srdcu". Ako som povedal už predtým, oslovujem ľudí vždy po jednom. Je to smutné, ale mnohí moji čitatelia a priaznivci sú už dnes mŕtvi. A mnohí sa ešte nenarodili. Mnohí dokonca vo svojich dvadsiatich rokoch píšu listy (skutočné, so známkami). A niektorí prichádzajú na návštevu, pozrieť si výhľad a vypočuť si rozhovor. Je to dobré znamenie. A rozhovor je na dobrej úrovni. Tom Meyer, výborný básnik, s ktorým žijem už 34 rokov, vie rozprávať lepšie ako ja.     

 


V roku 1979 Gnomon Press vydali zbierku portrétov a článkov a v roku 1982 North Point vydali skoršiu knihu esejí Strakine gajdy (The Magpie's Bagpipe). Kult celebrít bol oveľa menej rozšírený ako teraz, ale mnohé objekty tvojich Portrétnych fotografií boli ignorované kvôli ich "neprijateľnosti" alebo "prílišnej menšinovosti". Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sa akosi zdalo pravdepodobnejšie, že si človek mohol vyrezať malý priezor v našej kultúrnej obmedzenosti. Čelia Hmatateľný raj (A Palpable Elysium) a Prach čierneho drozda (Blackbird Dust) ťažšej úlohe ako tvoje predošlé diela?

 

Áno aj nie. Z knihy Prach čierneho drozda (Blackbird Dust) sa predalo asi 2000 výtlačkov. To je lepšie ako pri knihe Strakine gajdy (The Magpie's Bagpipe). Knihe Hmatateľný raj (A Palpable Elysium) sa darí, ako som počul. Bola recenzovaná v Newsweek; vo vianočnom vydaní Washington Post Book bola označená za najlepšiu obrázkovú knihu roka; Los Angeles Times jej venovali celú dvojstránku. Myslím si, že sa ešte vždy nájde zopár bláznov, ktorí ju budú hľadať v kníhkupectvách. Nanešťastie, môj najlepší vydavateľ David Godine má vo zvyku komunikovať so svojimi autormi iba raz za rok. Všetci malí vydavatelia prózy, poézie a fotografie v tomto štáte sa stali dosť excentrickými. Dá sa pochopiť prečo. Kenneth Rexroth poznamenal, že 90% najhorších ľudí, ktorých poznal tvorili básnici. Charles Olson povedal: „Na poézii zarobím 26 dolárov ročne – myslím tým, ak je dobrý rok“. Olson tiež nazval Ameriku pejorokraciou – čo znamená, že veci sú zo dňa na deň horšie. Žijem v pustovníckych lesoch a väčšina z toho mi chýba. Poctivo počúvam Jima Lehrera, ale ináč väčšinou sledujem Dukea, ako vyhráva basketbalové zápasy a Grega Madduxa, ako šikovne a zradne hádže baseballovú loptičku.


    
Ako si sa vôbec stal tým nemeckým romantikom, karolínskym fantastom, francúzskym vtákom ohnivákom a britským zarytým bláznom, ktorými si?

 

Jednoducho som sa nimi stal. Nerád rozmýšľam o tom, ako a prečo. Zapoj predstavivosť, ako navrhuje Olson. Nasleduj svoje oči a uši – dovedú ťa tam, kam chceš. A pamätaj na slová Dukea Ellingtona: „Nič to neznamená/ ak to nemá ten správny švih.“

 


Viem, že si začínal ako grafický dizajnér – čo ťa priviedlo k tomu, že si sa stal knižným vydavateľom, básnikom a fotografom?

 

Začiatkom roku 1949 som nechal Princetonskú univerzitu. Potom som študoval maľbu u Karla Knathsa na Phillipsovej galérii vo Washingtone, D.C. Ďalej som študoval leptanie a rytectvo u Stanleyho Williama Haytera v jeho "Ateliéri 17" v Greenwich Village a jeden semester som strávil na Inštitúte dizajnu v Chicagu. Mal som tam niekoľko výborných učiteľov – z nich najvýznamnejší boli Harold Cohen a Hugo Weber. A bol som len zopár míľ od Chicagskej univerzity, kde môj priateľ Eros študoval angličtinu. Eros bol však tak trochu zbláznený do Rainera Maria Rilkeho (básnika, ktorého som nikdy nechápal) a nepodarilo sa mi roznietiť v ňom oheň. Takže keď sa M. C. Richards v jedno popoludnie objavil na Inštitúte, aby niektorým z nás povedal o letnom programe na Kolégiu Black Mountain, znelo to veľmi dobre. Obzvlášť preto, že fotografiu mal učiť Harry Callahan. Na Inštitúte učil pokročilých študentov a ja som foťák nikdy predtým nemal v rukách.
Takže, na Black Mountain College všetko do seba zapadalo, tak ako to prehlásil Ezra Pound. Harry Callahan a Aaron Siskind ma učili základy fotografie. A bonusom bol Veľký O. Charles Olson bol najväčším básnikom, akého ľudstvo kedy poznalo. Bol to on, kto ukradol posvätné boogie z vrchu Olymp a bol pripravený stlačiť v tvojom srdci gombík "básnik". Olson tiež povedal: „Umelec je svojím vlastným nástrojom.“ Takže som založil Jargon, keď som mal 22. Pound povedal Jamesovi Laughlinovi, aby odišiel z Talianska a Ezuverzity a vrátil sa do USA, aby sa stal vydavateľom – odtiaľ názov New Directions (Nové smery) – a vtedy mal takisto 22.      

 


Dnes ráno si spomenul, že Edward Dahlberg raz povedal "Literatúra je spôsob, ako dozrievame prostredníctvom konverzácie", a zdá sa mi, že je to silne prítomné v dvoch tvojich knihách, Hmatateľný raj (Elysium) aj Prach čierneho drozda (Blackbird Dust). Ako k tomu podľa teba došlo? 

 

Ako iste vieš, veľká časť mojej poézie je nájdená a myslím, že je to preto, lebo som ochotný zohnúť sa a počúvať. Má to niečo spoločné s tým, že žijem na vidieku. Sú obdobia, keď Tom Meyer a ja vidíme človeka zvonku raz alebo dvakrát za týždeň. A poznáme sa už tak dlho, že nehovoríme tak veľa, ako by sme mohli. Tom dokáže mlieť celé hodiny, patrí niekam tam hore do Duncanovej/Olsonovej triedy. Ja rád počúvam a rád počujem veci, a keď počúvate pozorne, potom nachádzate veci. Robím to stále. Moja skoršia kniha Blues a korene (Blues and Roots) vznikla, keď som prešiel veľkú časť Apalačskej cesty: počúval som ľudí z hôr, kým sme prešli viac ako tisíc míľ a niektoré veci, ktoré som počul boli naozaj úžasné. Nechal som to takmer celkom tak, ako som to počul. Nemusel som robiť nič, iba to trochu zorganizovať a vykryštalizovať. Práve to milujem na nájdenom materiáli – jednoducho ho zobudíte, "prerobíte" ho na niečo.

 


Myslím, že to platí aj pre S uchom na Bartramovom strome (An Ear in Bartram´s Tree): spôsob, akým si rozmiestnil básne na strane umožňuje čitateľovi "počuť" ich presne tak, ako si ich počul ty, čo je veľmi ťažké dosiahnuť, pretože väčšina spisovateľov sa snaží prepracovávať a vydavateľsky upravovať –pokúšajú sa tak vysvetliť, ako ten človek znel. Ty to nerobíš a to je pre nás všetkých veľká lekcia.  

 

Ako kedysi dávno povedal Einstein: "Nechaj veci také jednoduché, aké sú, ale nie jednoduchšie."

 


Myslíš si, že je to čiastočne južanská črta? Samozrejme, ľudia považujú južanských spisovateľov za rozprávačov, ale zdá sa mi, že v južanskej kultúre ide vo veľkej miere práve o počúvanie.

 

Mnohí ľudia žijúci v horách sú plachí a málovravní. Dole v Piedmonte to vyzerá, ako keby všetci boli vonku na verande a bez prestávky mleli. Celé romány sú založené na tom, o čom sa rozprávajú na prednej verande. Už ma to skutočne trochu unavuje. A takisto aj moju sesternicu Coru, ktorá je už zase v kuchyni a pripravuje mačacie hlavy (sušienky) a cmar pre celú spoločnosť.   

 


Myslíš si, že je to horské prostredie, ktoré určitým spôsobom necháva priestor pre počúvanie?

 

Áno, ľudia tu hore sú veľmi zdržanliví. Myslím tým, keď ich spoznáte, ako napríklad strýko Iv Owens, ktorý býval na druhej strane cesty – bol najlepším horským rozprávačom, akého som kedy stretol. Bol jediný vo svojej triede! Bolo to pred 50 rokmi, ale vždy, keď som s ním sedel, hovoril tie najzvláštnejšie veci. Bežal som domov, aby som si ich zapísal tak rýchlo ako sa len dalo; miloval som jeho jazyk. Spomedzi všetkých, ktorých som kedy počul, mal jeden z najlepších jazykov, a pritom nevedel čítať ani písať. Ale jednoznačne vedel rozprávať – to mu naozaj išlo!   

 


Myslím, že jedným z pôvabov Rajskej záhrady (Paradise Garden) je, že tvoje texty sú istým spôsobom také "outsiderské" ako umelci, o ktorých hovoríš. Sú o niečo "divokejšie" ako texty povedzme v Hmatateľnom raji (Elysium) aj Prachu čierneho drozda (Blackbird Dust). Predávali sa kvôli tomu ťažšie?     

 

Myslím si, že je to napísané lepšie ako 15 alebo 20 zbierok outsiderského umenia, ktoré vyšli v New Yorku a v rôznych akademických inštitúciách. Ale problém je znovu v tom, že sedíme v odľahlom zákutí hôr Severnej Karolíny a ja sa vôbec nesnažím chodiť do New Yorku veľmi často. Mal som agentku, ktorá zbierku ponúkla asi desiatim vydavateľom a vlastne mi nikdy nepovedala, v čom bol problém. Ale jeden problém tam bol. Tak ako pri mojej knihe citátov. Ukázal som ju ľuďom v New Yorku a súčasný trend je taký, že potrebujete mať "výklenky". Chceli to rozdelené na sekcie, ako napríklad všetky citáty o víne, všetky citáty o sexe, o športe, o politike – a tak ďalej, a tak ďalej.

 


Nerozumejú tomu, že tak ako pri týchto fotografiách a esejách, spôsob ako citáty nasledujú za sebou, bez toho aby sa definovali, vytvára akúsi konverzáciu.

 

Je to úplne chronologické. Citáty nasledujú tak, ako som ich našiel. Je to ako zbierať kvety na svahu. Tu je sedmokráska. Tam je ďalšia sedmokráska. Nazbierajme knihu plnú sedmokrások!

 


To je ďalší príklad, ktorý potvrdzuje slová Guya Davenporta, ktorý ťa nazýva kultúrnym antropológom. Je to ako kráčať ruinami a zbierať úlomky. Ak tie úlomky spojíš, zrazu niečo máš. Ak ich necháš na zemi a kráčaš ďalej, nemáš nič. Ty určitým spôsobom kolážuješ tieto úlomky a vytváraš tak obraz literárnej alebo kultúrnej myšlienky. A. R. Ammons, ďalší Severo-karolínčan, raz povedal: "Báseň je prechádzka," a vždy keď to čítam, spomeniem si na teba. Už predsa len necestuješ toľko, ako kedysi. Chýba ti to? Má teraz tvoja práca odlišné zameranie? 
 

Je to komplikované. Mal som problém s nohami, takže si myslím, že pre mňa nie je bezpečné riadiť auto. Jazdím na VW Jetta s manuálnou prevodovkou a niekedy, keď sa snažím jemne stlačiť spojku, nepodarí sa mi to. Takže riadenia sa musel ujať Tom. Je v tom celkom dobrý, ale nemá k tomu vzťah a má problém jazdiť v noci. To vedie k tomu, že sa zdržiavam blízko domova.
Pamätám si, keď som dostal list od vynikajúceho londýnskeho vydavateľa Ruperta Hart-Davisa, ktorý okrem iného vydal skvelé Listy Oscara Wilda. Pred 25 rokmi išiel do dôchodku a prišiel do Yorkshire Dales. Mali sme spoločného priateľa, zakladateľa londýnskeho kníhkupectva John Sandoe, a John mu napísal list, v ktorom stálo: „Ó, musíte spoznať týchto dvoch amerických básnikov, ktorí žijú v Dentdale,“ a Rupert Hart Davis mu odpísal, „Nikdy sa nezoznamujte s novými ľuďmi vo veku nad 65.“ (smiech) „To nesmiete robiť. Trávite s nimi príliš veľa času, ich kultivovaním a spoznávaním, zatiaľ čo vaši úbohí starí priatelia sú ako opustená záhrada – nedostávajú vodu, nemá ich kto vyplieť a nedostáva sa im pozornosti, ktorú si zaslúžia.“ Istým spôsobom to dáva zmysel, pretože podľa mňa sú všetci v tejto spoločnosti preťažení.       

 


Čo je to vo svete slávy a bohatstva, čo ťa núti otočiť sa mu chrbtom? 

 

Neviem, odkiaľ sa to vzalo, ale nikdy sa mi nepáčila predstava súťaženia. Možno okrem volejbalového ihriska! To je dôvod, prečo som odišiel z Princetonu. Bol som znechutený zo všetkých tých bohatých chlapcov; nechcel som s nimi žiť. 

 


Majú tvoje eseje nejaké literárne vzory?

 

Jediný vzor pre eseje, ktorý potrebuješ, je Montaigne. Jeho eseje sú všetkým, je pozoruhodne invenčný. Je to štýlom. V istom zmysle nič také ako esej neexistuje – je to v podstate "pokus". Skúšaš niečo urobiť. Skúšaš ľudí niečím zaujať. 

 


Si označovaný ako blúdivý. Tvoje knihy esejí mi pripadajú ako niečo v štýle Poundovho Sprievodcu kultúrou (Guide to Kulchur), Kníh v mojom živote (The Books in My Life) od Henryho Millera a Prepísanej klasiky (Classics Revisited) od Kennetha Rexrotha, až na to, že oni väčšinou písali o knihách napísaných pred ich narodením. Ty píšeš o ľuďoch a miestach, s ktorými máš osobnú skúsenosť. Rozmýšľal si niekedy o napísaní prepisu klasiky? Mesačné jazierko a iné (The Moon Pool and Others) v Prachu čierneho drozda (Blackbird Dust) sa tomu trochu podobá. Bolo by zaujímavé vidieť, ako by to dopadlo. 

 

Nečítam toľko, koľko by som mohol; mám veľké medzery v znalostiach anglickej literatúry. Nie som žiaden učenec. Nie som akademik. Milujem Tolkiena, svojím spôsobom aj Harryho Pottera, Čarodejníka z krajiny Oz, detské knihy. Keď som bol malý, čítal som veľmi dobré detské knihy. Vietor vo vŕbach je nádherná kniha, aj Dr. Doolittle, či Kipplingove Bájky i nebájky... Vždy som bol toho názoru, že ak dieťa neocení takéto knihy, ako dospelému sa mu pravdepodobne nebude nikdy nič veľmi páčiť.

 


Táto otázka bude morbídna, ale dúfam, že veľa prezradí. Jedného dňa – keď uplynie veľmi dlhá doba, keďže ty si zákerný ako had a budeš žiť dlho – ako by si chcel, aby znel tvoj epitaf?

 

Bol by to ten, ktorý som napísal pre Strýka Iv Owensa: „Robil, čo mohol, keď si na to našiel čas.“

 


z originálu preložila Slávka Kittová
(úplnú verziu rozhovoru nájdete v štvrtom vydaní časopisu Enter)