ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Videokontrola v médiách (3)

redaktor: Richard Kitta 2011-12-25

 

VIDEOKONTROLA V MEDIÁLNEJ REALITE (3)
Marek Stolarčík

 


Bezpečné (ne)bezpečenstvo

 

Zmenu chovania ľudí pred zapnutou kamerou si všímam už veľmi dlhú dobu. Ako povedal Andy Warhol: „Určití ľudia majú televízne kúzlo: mimo kamery nie sú vôbec vo forme, ale pred kamerou sú v dokonalej forme. Sú roztrasení a potia sa, než sa to spustí, trasú sa a potia sa počas reklám, trasú sa a potia keď je koniec; ale pokiaľ ich nakrúca kamera, sú vyrovnaní a vyzerajú sebaisto. Kamera ich zapína a vypína.“ Je to pravda, ale platí to aj naopak. Niektorí ľudia sa pred kamerou jednoducho necítia dobre.
Myslím, že absolútne všetci sa správame trochu inak, ak čo i len tušíme, že môžeme byť videní. Nestrojená, prirodzená, úprimná, no hlavne spontánna reakcia sa vytráca. Premýšľaním nad touto témou sa dostávam k otázke, či ľudia ešte vôbec majú možnosť skutočného slobodného prejavu a právo na spontánne reakcie.
Uţ Joan Jacques Rousseau sa zaoberal otázkou slobody. Človek v spoločnosti, politickom zriadení, pod tlakom zákonov, mienkou a úsudkom druhých stráca svoju prirodzenosť, stáva sa strojeným a umelým. Sloboda je podľa neho stav, keď sme sami sebou. Je to v dnešnej dobe, značnej mediálnej manipulácie a takmer totálneho dozoru vôbec moţné? Bude to moţné v budúcnosti?
Čo povedať o médiách? Hovoria nám čo si kúpiť, koho voliť, čo pokladať za správne a čo za pravdivé. Mediálna realita je taká aká je – manipuluje masy. Je ťaţké hovoriť o slobodnom názore. Ktoré myšlienky sú naše vlastné a ktoré podstrčené? Takisto hovoriť o videokontrole a bezpečnostných kamerových systémoch ako o nástroji absolútneho dozoru je moţno aj trochu smiešne. Všetci vieme, ţe tieto praktiky prebiehali, prebiehajú a budú prebiehať rôznymi inými spôsobmi. Či uţ klasickým odpočúvaním telefónu, lokalizáciou alebo kontrolou SMS správ, emailov, bankových prevodov a kontrolou pohybu na internete, tak aj dobrovoľným alebo menej dobrovoľným napĺňaným svetových databáz v podobe sociálnych sietí. Príklady, akcie a myšlienky, ktoré budem následne rozvíjať, sa odvíjajú od mojej
osobnej skúsenosti.
Tri týţdne od svojho registrovania na Facebooku som sa našiel označený na 106 fotografiách a dvoch videách bez toho, aby som si osobne pridal čo i len profilovú fotografiu. “Priatelia“ a kadejakí známi známych, ma kedysi, kdesi odfotili alebo natočili, bez toho, aby som si to čo i len uvedomil. Neskôr ma spoznali, nahrali a s pocitom zadosťučinenia označili na spomínanej sociálnej sieti. Je jedno, či som sa pri fotografiách potešil spomienkou na staré dobré časy, alebo ľutoval svoju mladícku nerozváţnosť. Pochopil som, ţe slobodu si často krát berieme my sami. V tomto prípade ani nemusela byť pouţitá technológia rozpoznávania tváre a ani ţiaden biometrický údaj a databáza sa plní...
Je neadekvátne hovoriť o tom, na čo má takáto databáza slúţiť, na čo v skutočnosti slúţi a kým bola vytvorená. Je to vlastne úplne jedno. Podstatné je, ţe je zneuţiteľná – či uţ na marketingové, alebo iné strategické účely, o ktorých v dnešnej dobe dezinformácií nemôţeme ani len tušiť. Kaţdý systém je napadnuteľný a tým aj zneuţiteľný. Ako nás učí história, všetko zneuţiteľné zneuţité bolo. A tu by som uviedol príklad, ktorý len mierne a okrajovo vyuţíva skutočný potenciál zneuţitia. Jedna nemenovaná matka s obľubou nahrávala fotografie svojich detí na sociálne siete
aţ dovtedy, kým tieto fotky náhodou neobjavila na nelegálnych stránkach profitujúcich na únosoch a predajoch detí.
Ponáram sa do tejto témy, všímam si viac okolie, sám seba a prichádzam na to, ţe sa pohybujem takmer neustále, pod policajným alebo iným bezpečnostným systémom v mestách, v budovách a prostriedkoch verejnej dopravy a ďalej aj pod pohľadmi webových kamier serverov, ktoré si snaţia zvýšiť svoju navštevovanosť. Občas sa ocitnem na zábere nejakého zblúdilého turistu či môjho priateľa, nasníma ma kamera prezentujúca "dokonalý" obraz obrovského monitoru v nákupnom centre alebo nenápadné zariadenie vo výťahu. Na internete si pozerám detailne druţicové snímky môjho domu, na ktorého streche sa rád opaľujem nahý a v tom momente prestávam veriť webovej kamere napevno zabudovanej v monitore môjho počítača. Som vôbec niekedy sám?
Moţno sa zdá, ţe tieto myšlienkové pochody sa pribliţujú k psychickej chorobe, ale pravdou je, ţe sa príliš často ocitáme "na obraze", na digitálnom obraze, ktorého povahu komplexne rozoberám v 1. kapitole. Toto médium dokáţe manipulovať aj kontrolovať a samozrejme kooperovať s rôznymi technológiami. Viem, ţe tieto systémy snáď ani nie sú prepojené, moţno ich ani nikto nesleduje, ale takéto prostredie sa určite nedá nazývať slobodné .
Vo všetkom sa snaţím hľadať pozitíva : bezpečné mesto, v ktorom sa nič nikomu nemôţe stať, štát v ktorom sa nič nemôţe zničiť a svet v ktorom neexistuje priestor pre prešľapy...by mohol byť ideálny! Bohuţiaľ nemám ţiadnu skúsenosť, ktorá by tomu nasvedčovala.
V jednu letnú noc roku 2010 dobila banda opilcov môjho kamaráta priamo na hlavnom námestí, ktoré je plné "bezpečnostných" kamier. Pomoc mu zavolali aţ ďalší okoloidúci a keď sa po pár dňoch strávených v nemocnici zastavil na policajnej stanici, príslušníci policajného zboru neboli ochotní ani len nahliadnuť do archívu. Stanovisko polície: „Páchateľ neznámy, zo záznamu tohto typu kamery sa identifikácia nedá vykonať.” Identifikácia auta môjho ďalšieho známeho, ktorý naliehavo zastavil na nepovolenom mieste, sa uţ vykonať dala aj s fotografiu a blokovou pokutou. Tieto a podobné skúsenosti mi často pripomínajú Michaela Foucaulta z jeho opisom účinkov väzenského panoptika, kde sa zabezpečuje automatické fungovanie moci vštiepením uväznenému do podvedomia, ţe je stále videný. Dokonalosť moci smeruje k tomu, aby bola viditeľná a neoveriteľná a aby sa jej skutočné vykonávanie stalo zbytočným.
Manipulácia verejnej mienky, postupné zavádzanie a čas spôsobili, ţe strata súkromia sa vo všeobecnosti vníma ako prospešná. Ľudia stratili k svojmu súkromiu vzťah, sú otupení, nereagujú. Od toho sa odvíja aj časť mojej praktickej práce. S kamerou som sa vydal do ulíc, dopravných prostriedkov a podobne. Najskôr som s rešpektom, neskôr s drzosťou, narúšal súkromie a osobný priestor náhodných participantov a so zvedavosťou skúmal, kam aţ budem musieť zájsť, aby som dostal nejaké tie reakcie. Samozrejme sa mi podarilo vyprovokovať aj zdravé reakcie, ale drvivá väčšina nereagovala. Ľudia ako by spali zo spokojným pocitom bezpečia. To bol môj ďalší pohľad na túto problematiku a snaţil som sa ho zachytiť kamerou. Jednoducho som snímal ľudí, ktorí netušiac, ţe sa s nimi niečo chystá, spali v dopravných prostriedkoch alebo na verejnom priestore. Všetkým (ne)zúčastneným ďakujem.
Vo svojej ďalšej akcii v rámci prieskumu ľudskej pasivity som za pomoci dvoch asistentiek distribuoval na hlavnom námestí v Banskej Bystrici informačné kartičky s výstrahou o monitorovaní priestoru, obmedzení slobody prejavu, obmedzení osobnej slobody a podobne. Spoliehal som sa na to, ţe ak je človeku niečo o čom vie pripomínané alebo povedané inak, donúti ho to danú problematiku prehodnotiť alebo aspoň pouvaţovať o tom, či ju mal do teraz vyhodnotenú správne. Kaţdý sa pozastavil minimálne na tom, prečo mu oznamujem niečo o čom samozrejme vie. Aspoň na chvíľu som tak spochybnil ich presvedčenie o samozrejmosti a neškodnosti monitorovacích zariadení.
Jedna zo série mojich akcií bola komunikácia s on-line pozorovateľmi webov zaoberajúcimi sa streamovaním diania v mestách v reálnom čase. Na internete sú ich desiatky. Od tých kvázi prospešných, ktoré umoţňujú zistiť situáciu na cestných komunikáciách alebo poskytujú uţitočné informácie o poveternostných podmienkach aţ po tie, ktoré dokáţu uţívateľovi uskutočniť trebárs aj "kontrolu čistoty ucha" hocikomu a hocikde vo väčších mestách. Našiel som aj také, ktoré boli uzavreté a zakázané na základe podnetu spoluobčanov. Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky vydal pre spomínané spoločnosti takéto vyjadrenie: Podľa §.10 ods.7 zákona č.428/2002 Z.z. Priestor prístupný verejnosti možno monitorovať pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu len na účely verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu, a to len vtedy, ak priestor je zreteľné označený ako monitorovaný. Označenie monitorovaného priestoru sa nevyžaduje, ak tak ustanovuje osobitný zákon. Vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak. (NRSR, 2002)
Podľa vyjadrení, ktoré som vyhľadal v súvislosti s týmto problémom, zneuţiteľné a nelegálne je kaţdé vysielanie prostredníctvom takýchto kamier a je len otázkou času, kedy budú musieť ukončiť svoje vysielanie aj všetky ostatné spoločnosti tohto druhu, ak príde podnet na prešetrenie Úradom na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky od niektorého zo spoluobčanov.
Polo legálne sú len policajné kamery, o ktorých prevádzkovaní hovorí vyššie uvedený zákon, pričom priebeţne tento výkon NIKTO nekontroluje a dokonca ani efektívnosť celého tohto procesu. O prevádzkovaní týchto kamier hovorí aj Zákon č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, § 15 Za Zodpovednosť za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá prevádzkovateľ a sprostredkovateľ tým, že ich chráni pred náhodným, ako aj nezákonným poškodením a zničením, náhodnou stratou, zmenou, nedovoleným prístupom a sprístupnením, ako aj pred akýmikoľvek inými neprípustnými formami spracúvania. Na tento účel prijme primerané technické, organizačné a personálne opatrenia zodpovedajúce spôsobu spracúvania. (NRSR, 2002)
Rozhodol som sa teda overiť, ako sú na tom policajné kamery v meste, z ktorého pochádzam. Na úspešné pripojenie k bezdrôtovej sieti stačil jeden notebook, sieťový kábel, 5.8 Ghz prijímač a auto, ktoré zabezpečilo elektrickú energiu v mieste kvalitného signálu. "Bezpečnostné" heslá zistil voľne stiahnuteľný softvér za jeden večer bez toho, aby som musel sedieť za počítačom. Skutočne veľmi bezpečné! Okrem rady zákonov o ochrane osobných údajov polícia porušuje aj spomínaný zákon o zabezpečení bezpečnostných systémov. Keďţe nie som terorista rozhodol som sa túto situáciu zneuţiť aspoň na filmové účely. Pomocou týchto kamier som natočil zábery hovoriace o absurdite prítomnosti policajných kamier a spolu so zábermi z ostatných akcií pouţil v mojej finálnej práci.
Aby som neostal iba pri kamerových systémoch, experimentoval som aj z lokalizačnými zariadeniami, ktoré ma kaţdý z nás. Pomocou jednoduchej aplikácie do
mobilného telefónu, ktorá dokáţe zapisovať trajektóriu pohybu zariadenia som vytvoril obrovský nápis na rozlohe niekoľko hektárov v bývalom vojenskom pásme. Táto akcia trvala niekoľko dní a vyjadruje určitú formu komunikácie. Dávam takto najavo, ţe viem, ţe som videný, lokalizovaný a monitorovaný. Aktivitou sa snaţím odtrhnúť od pasívnych ľudských más, ktoré sú pod dohľadom a to dobrovoľne. Reagujem.

 


úryvok z bakalárskej práce Marek Stolarčík - VIDEOKONTROLA V MEDIÁLNEJ REALITE, BEZPEČNÉ NEBEZPEČENSTVO, 2011
(Akadémia umení v Banskej Bystrici, školiteľ: MgA. Michal Murin, ArtD.)