ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Kód neznámy (1)

redaktor: Richard Kitta 2011-12-05

 

ELEMENTÁRNE PRVKY V MEDIÁLNEJ TVORBE (1)
Miroslav Kleban

 


Historický vývoj

 

Problémom vzniku sveta, jeho stavby, štruktúry, jeho materialistického poňatia sa ľudstvo zaoberá už od nepamäti. Už starí Gréci sa zaoberali myšlienkou, že všetko sa skladá z nejakých malých, voľným okom neviditeľných častíc. Dnes vďaka pokročilej fyzike a chémii vieme, že sa jedná o atómy a molekuly. Výdobytky fyziky nám odhalili zložité štruktúry atómov a znamenalo to skutočnú revolúciu v oblasti prírodných vied. Toto poznanie zmenilo materialistický pohľad na svet nielen z vedeckého ale aj filozofického hľadiska. Materializmus nadobudol novú podobu. Dnes už vieme, že sa jedná o fantastický mikrosvet, ktorý nevidíme, ale odohráva sa okolo nás, ba dokonca aj v nás samotných. V prípade elementárnych, teda základných prvkov sa pohybujeme na hrane medzi vedou, filozofiou a umením. Pojem atomistika môže zahŕňať takisto fyzikálne ako aj filozofické učenie o štruktúre hmoty. Prvýkrát sa s pojmom atomistika stretávame v staroindickej filozofii, no teóriu o atómoch dokonale prepracovali grécki učenci Leukippos a Demokritos, ktorí aj ako prvý zaviedli pojem atóm, no toto pomenovanie sa ujalo neskôr, až v 19. Storočí. Z významového hľadiska slovo atóm pochádza z gréckeho slova, ktoré znamená nedeliteľný. Atóm je teda ten posledný, nedeliteľný elementárny prvok sveta. Atómy sa od seba rozlišujú váhou, rýchlosťou pohybu a vzájomným rozmiestnením v telesách, vďaka čomu má svet okolo nás rozličnú podobu a vznikajú rôzne kvality. V neskoršom období teóriu o atómoch rozvíjajú osobnosti ako Newton, Lomonosov, Mendelejev a iní a premieňajú ju z filozofického kontextu do fyzikálno-chemickej teórie. Ako som už vyššie uviedol, atomistika bola takmer vždy základom pre materialistické vnímanie sveta. Predsa len v staršom období bola atomistika poznačená metafyzikou, ktorá skúma najvyššie, zmyslovým orgánom ťažko postrehnuteľné, len rozumom postihnuteľné princípy jestvovania a bytia. Metafyzická atomistika zahrňovala ideu diskrétnosti a určitý absolutizmus a pripúšťala existenciu poslednej, nemeniteľnej podstaty vesmíru. Na druhej strane materialistická atomistika nás núti vnímať svet, teda hmotu zmyslami a poukazuje na to, že všetko je od hmoty závislé. V súčasnosti atomistika uznáva rôznorodosť molekúl, atómov ako elementárnych častíc a iných mikroobjektov v štruktúre hmoty, ich nevyčerpateľnosť, rozmanitosť, zložitosť a schopnosť premieňať sa na iné formy.
Demokritos (asi 460-370 p.n.l.) vo svojej filozofii tvrdil, že jediná skutočnosť je nemeniteľné bytie. Bol výborným matematikom a preto ma jeho teória podobu akejsi matematickej hmoty. Svet rozdelil na dve formy. Na atómy a prázdno, v ktorom sa atómy pohybujú. Demokritos uznal pohyb atómov a teda usúdil, že okrem bytia existuje aj akési negatívne vymedzenie- nebytie, prázdny priestor a práve ten vyplňujú atómy, ktoré sú poslednými možnými objektmi a tieto nezanikajú, sú nemenné a ako som už uviedol sú rôznorodé čo sa týka váhy, rýchlosti pohybu a rozmiestnením. Ďalej z jeho učenia vyplýva aj to, že atómy svojim spôsobom ovládajú vznik a zánik vecí, ktoré majú primárne vlastnosti ako sú napríklad hustota, hmotnosť, tvrdosť a pod. a tieto sú objektívne a potom sú to sekundárne vlastnosti ako farba, vôňa, teplo, chuť atď. a tieto sekundárne vlastnosti sú subjektívne. Vďaka rôznorodosti atómov vznikajú viditeľné veci, predmety. Ich zánik spočíva v rozptýlení atómov a toto všetko nie je náhodné, ale deje sa to na základe určitej zákonitosti, ktorá je typická pre bytie. Dokonca aj človek, jeho telo a duša sa skladajú z atómov a zánik tela, teda smrť nastane rozptýlením atómov duše. Teraz sme sa zaoberali atómom z filozofického hľadiska. Je dôležité spomenúť pár slov o atóme aj ako o záležitosti v rámci fyziky, teda z vedeckého hľadiska. Nato aby sme vnímali materialistický svet potrebujeme samozrejme naše zmysly a pochopiteľne aj atómy. Svet sa skladá z atómov- všetko sa to dá zhrnúť do jednej krátkej vety. Lenže atómy samé o sebe sa nedajú vnímať ľudskými zmyslami. Ale vieme, že sú. Tak ako vieme, že máme dušu, ktorá sa ako som už spomenul podľa demokritovskej filozofie skladá z atómov. Aby atómy boli vnímateľné, musia sa samozrejme zhlukovať a vytvárať určité celky. Atóm je základný element sveta. Elementárny element, ktorý nie je vizuálny, ale je skrytý, no svojimi vlastnosťami vytvára predmety, ktoré sú vizuálnymi. Ale budeme sa baviť o atóme ako o neviditeľnom elemente. Filozofická príručka definuje atóm takto: „atóm je najmenšia čiastočka chemického prvku, zložitý systém, pozostávajúci z relatívne ťažkého centrálneho, kladné nabitého jadra a obalu z ľahších, negatívne nabitých častíc- elektrónov, ktoré obiehajú okolo jadra. Atómové jadro má tiež zložitú štruktúru: pozostáva z neutrónov a protónov („elementárne“ častice), ktoré majú spoločný názov nukleóny. Rozmery atómy sú v rozpätí 100 milióntin centimetra, jadrá desaťtisíc ráz menšie. Počet elektrických nábojov jadra, ktorý sa rovná počtu protónov a zhoduje sa s počtom elektrónov v atóme, určuje poradové číslo daného prvku v Mendelejevovej periodickej sústave. Existencia atómu ako celistvého útvaru riadi sa zákonmi kvantovej mechaniky, na základe ktorých bola vysvetlená stálosť atómu, osobitosti jeho žiarenia, zvláštnosti pohybu elektrónov, podmienené ich dvojakou korposkulárno- vlnovou povahou, zmeny energie atómu skokom pri prechode z jedného stáleho stavu do druhého, zákonitosti vzájomného pôsobenia atómov atď. Atómy sú schopné spájať sa navzájom, pričom dochádza k prestavbe vonkajších vrstiev elektrónových obalov, čo je základom mnohotvárnych prejavov chemickej formy pohybu hmoty.“ Táto obšírna definícia je filozoficko-vedecká. Starovekí učenci nemohli vedieť, že atómy sú skutočné, že sa dajú dokonca pozorovať, že samotné atómy obsahujú jadro a napokon, že sa dajú odvážiť, alebo pozorovať. Z filozofického hľadiska sú atómy akýmisi nehmotnými pixelmi, ktoré stavajú tento svet, a robia ho viditeľným, rozpoznateľným podobne ako digitálna fotografia a preto sú elementárnymi zložkami nielen v médiách ale vôbec vo svete.

 


Neoimpresionizmus - „atomistika“ vo výtvarnom umení 19. storočia

 

Od obdobia staroveku prejdeme až do druhej polovice devätnásteho storočia. Vo Francúzsku vzniká nový umelecký smer, alebo lepšie povedané umelecké hnutie pod viacerými názvami - neoimpresionizmus, pointilizmus alebo divizionizmus ako reakcia na samotný impresionizmus. Tento prúd sa opieral hlavne o rozum, vedecké poznatky, umelci sa snažili svoju tvorbu vedecky podložiť a logicky odôvodniť. Impresionizmus sa snažil vysvetliť svoje nové technické postupy, predovšetkým rozdelenie farby na malé škvrny kladené vedľa seba, a to našiel v nedávnych vedeckých objavoch v obore optiky. Vynálezom parného stroja Jamesa Watta v roku 1763 sa začal život a spoločnosť postupne modernizovať, napredovať dopredu, industrializovať a hovoríme o globalizácii, urbanizácii,  a automatizácii. Celé devätnáste storočie je obdobie veľkých zmien tak ako v bežnom živote, vede, technike či umení.  Umenie si začalo hľadať nové cesty a nové východiská a hľadalo ich v sférach sociálnych alebo vedecko-technických. Neoimpresionizmus svoju základňu postavil na technických objavoch na poli optiky. Spomeňme aspoň pár zaujímavých vynálezov, ktoré inšpirovali neoimpresionistov. Boli to napríklad dioráma čo bola veľká panoramatická expozícia s rôznymi rekvizitami v popredí, ktoré sa snažili vyvolať dojem hĺbky a optickej ilúzie. Ďalším zaujímavým vynálezom bol stereoskop, ktorý využíval koordinovanú spoluprácu oboch ľudských očí, teda binokulárne videnie. V podstate to bola malá skrinka s dvoma otvormi na oči a s držiakom, vsunuli sa tam obrázky, ktoré neboli úplne identické a s už spomenutým binokulárnym videním vytvárali dojem trojrozmerného obrazu. Zaujímavými príkladmi optických vynálezov, rsp. hračiek sú aj fenakistoskop, zoetrop, mutoskop, taumatrop  a praxinoskop. Nebudeme sa týmito technickými vynálezmi podrobne zaoberať, treba len uviesť, že fungujú na podobných princípoch. Spomenuté prístroje sa skladali z niekoľkých obrázkov zachytávajúcich nejaký predmet, pričom činnosť predmetu bola rozfázovaná do niekoľkých momentov a keď sa obrázky uvideli do pohybu, vznikol dojem, ilúzia pohybu. Všetky tieto optické prístroje boli založené na tom, že ľudské oko je nedokonalé a dá sa oklamať. Vedci sa roky zaoberali perzistenciou videnia a panoval názor, že obrazy, ktoré vidíme ostávajú v ľudskom oku ešte chvíľu potom čo ich reálne vidíme. Dnes sa tieto názory rozchádzajú a vedci tvrdia, že ide skôr o kognitívnu funkciu mozgu než o schopnosti očí. Táto funkcia mozgu sa označuje písmenom gréckej abecedy ako fí fenomén a je to označenie pre schopnosť mozgu aktívne interpretovať a spájať rôzne obrazy, a to aj bez predošlej vizuálnej skúsenosti s nimi. To znamená, že mozog a nie oko nájde spojenie medzi dvoma za sebou nasledujúcimi obrazmi hoci nejde o reálny pohyb. Sledovanie týchto iluzívnych optických hračiek v minulosti, tak ako aj dnes sledovanie dvojhodinového celovečerného filmu nám umožňujú nielen naše oči, ale vo veľkej miere náš mozog.
V devätnástom storočí sa prejavilo veľké nadšenie a chuť vnášať vedu do intuitívnej oblasti umenia, objavili sa rôzne úsilia rozumovo odôvodňovať nové postupy a ako som už uviedol neoimpresionizmus postavil svoju základňu na optických objavoch tej doby. Významným predstaviteľom tohto „vedecko-umeleckého“ prúdu bol geniálny francúzsky umelec na jednej strane a na strane druhej uplatňovateľ prísneho vedeckého systému Georges Seurat (1859-1891). Veľmi skoro sa zameral na mechanické experimentovanie v umení, no neurobil to z nedostatku senzibility, ale preto aby vytvoril základňu pre maliarske umenie a plne mu v najvyššej miere slúžiť. Seuratovi sa podarilo vytvoriť teóriu založenú na vedeckej logike, ktorou dokázal podložiť svoju umeleckú tvorbu a zároveň teóriu aplikoval v praxi. Harmóniu tvarov a farieb dával do súladu s pocitmi. Najlepšie to vystihuje veta, ktorú povedal Seurat- „Umenie je harmónia. Harmónia je analógia protikladov, analógia podobností tónov, farieb, línií, tón je svetlosť a tmavosť.“. Neoimpresionizmus sa snažil terminologicky podložiť to, čo sa dlhé roky vedelo, ale sa o tom nehovorilo ako napríklad začali sa zaoberať kontrastmi, farbou z fyzikálneho hľadiska, komplementárnosťou farieb, líniou ktorá má rozličné smery na ploche a pod. týmto vedeckým prístupom sa do umenia vnieslo novej terminológie a nového opodstatnenia. Dôležité je podtrhnúť aj význam samotného názvu- pointilizmus, kde prvá časť slova -  point znamená bod a bod znamená najmenšiu elementárnu časticu v rámci obrazovej skladby. Tento bod vychádza z impresionistickej škvrny, no metodologicky prepracovanou teóriou dostáva logické a vedecké opodstatnenie a mení sa amorfnej škvrny na bod pevného tvaru, ktorý bol predskokanom  dnešnej digitálnej fotografie (pixlu) a digitálneho sveta vôbec. Na rozdiel od inštinktívneho impresionizmu sa pointilizmus (neoimpresionizmus) stavia do opozície a inštinkt sa snaží nahradiť intelektom. Odmietali tradičné miešanie farieb na palete. Tvrdili, že farby na obraze sa majú opticky miešať priamo na obraze na sietnici oka diváka, farby sa rozkladajú na elementárne farebné tóny s ohľadom na zákon simultánneho kontrastu (dva farebné predmety položené vedľa seba pôsobia vzájomne jeden na druhý tak, že predmet sa farebne mení v smere kontrastu k druhému predmetu). Výsledkom takejto teórie je plátno pokryté množstvom malých farebných bodiek odvodených zo slnečného spektra, a to dáva presvedčivejšiu predstavu o svetelnej povahe farby než miešanie na palete. Je to rozklad farieb na ich elementárne prvky- divizionizmus. Bola to obrovská revolúcia v umení, v spôsobe vnímania vonkajšieho sveta, reality. Pointilizmus hlása to, k čomu sa v 20. storočí vráti digitálna fotografia. Neoimpresionizmus je predchodca digitálnej fotografie, ktorej elementárnym prvkom je pixel. Podobne ako v digitálnej fotografii aj v neoimpresionistickej maľbe sa z obrazu stáva akási mozaika. Zmysel pozerať sa na dielo má len vtedy, ak sa naň pozeráme ako na celok. Výrazovým prostriedkom nie je škvrna, ani bod, ale optické miešanie tónov a farieb a ich vzájomných reakcií. Miešajú sa len čisté farby a ich odtiene, používajú lokálnu, teda skutočnú farbu predmetov. V duchu zvedečtenia svojej maliarskej tvorby sa taktiež stanovila veľkosť farebnej bodky (neoimpresionistického pixlu), k vzťahu plochy plátna a zároveň ich vzdialenosti, z ktorej ich divák pozoruje.
V tejto kapitole sme si vysvetlili hlavné princípy umeleckého smeru 19. storočia- neoimpresionizmu, ktorý znamenal veľký prevrat v umení a z ktorých princípov vychádza neskôr moderná digitálna doba. Tento prúd alebo smer mal mnoho prívržencov, teda dalo by sa hovoriť aj o neoimpresionistickej škole, najvýznamnejší z nich, už spomenutý Georges Seurat, ostal týmto princípom verný počas celého svojho života a naďalej rozpracovával svoju teóriu a tvoril v duchu neoimpresionizmu. Tento smer je významný z hľadiska elementárnych častíc, tak ako v staroveku atomistická filozofia, pretože vytvára nové možnosti a otvára dvere vede a technike 20. storočia.

 

(pokračovanie)