ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Kód neznámy (2)

redaktor: Richard Kitta 2011-12-05

 

ELEMENTÁRNE PRVKY V MEDIÁLNEJ TVORBE (2)
Miroslav Kleban

 


Digitálna revolúcia - komunikácia a jej vývoj

 

Máloktorá revolúcia zmenila tak svet ako práve digitálna revolúcia. Je to revolúcia, ktorá stále trvá, neprestala a možno nikdy neprestane. Nedochádza k stratám na životoch, je nenásilná, je všadeprítomná. Revolúcia je základná podstatná zmena, prevrat v rôznych oblastiach ľudskej spoločnosti. Digitálna revolúcia má svoje korene ako sme uviedli v predošlej kapitole v neoimpresionizme, síce nie úplne, ale črtajú sa tam určité sklony a znaky typické pre digitalizáciu obrazu. Digitalizácia je technologický pojem, ale zároveň aj myšlienkovým a filozofickým. Z hľadiska technologického je to prevod informácií z analógovej podoby do podoby číselného stavu. Z opačného, myšlienkového hľadiska to znamená premena niečoho hmotného, materiálneho do podoby nehmotnej, fyzicky neuchopiteľnej, virtuálnej.
Svet sa začal digitalizovať v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Digitálna revolúcia hlboko zasiahla do spoločnosti, do všetkých oblastí vedy, techniky, kultúry a umenia. Digitálna revolúcia znamenala začiatok informačného veku. Ústredným bodom revolúcie bola masová výroba digitálnych komunikačných prístrojov pre širokú verejnosť. Zmenila ľudské zmýšľanie, spôsob uvažovania a samozrejme spohodlnila náš život. Digitalizácia zasiahla umenie zo všetkých strán. Povýšila počítače a informatiku na úroveň maliarskeho, kresliarskeho a sochárskeho remesla. Digitalizácia svojim spôsobom zasiahla aj maľbu, a to v devätnástom storočí a vyústila do už spomínaného neoimpresionizmu, i keď nie v technologickom význame ale skôr v myšlienkovom princípe. V rámci umenia, počas dvadsiateho storočia významne zasiahla do vývoja fotografie, ktorá už v tom čase bola niečím nadčasovým. A nakoniec prirátajme veľkú expanziu internetu, kde sú obrázky a rôzne fotografie prístupné pre každého. Vezmime si napríklad ako zmenila digitálna revolúcia klasickú fotografiu. Samozrejme nevytlačila ju úplne do úzadia, ba ani nenahradila.  Digitalizáciou sa stráca hodnota originálu. Prostredníctvom rôznych technológii, najmä počítačmi, môžeme fotografie šíriť, rozmnožovať, možnosti sú nekonečné. Digitálna fotografia stráca na dôveryhodnosti, pretože možnosti manipulácie sú obrovské. Všetko to súvisí s rozvojom internetu a jeho možnosťami publikovať fotografie, a nielen tie,  pre masy. Spočiatku internet slúžil pre vojenské účely ako sieť pod názvom ARPANET (1969) pod záštitou ministerstva obrany Spojených štátov Amerických. V roku 1983 zmenil ARPANET svoj protokol z NCP na TCP/IP, čím vznikol internet ako ho poznáme dnes. Masovo sa internet rozšíril do povedomia verejnosti v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, začalo sa pracovať na projekte www (world wide web), na značkovacom jazyku HTML a na protokole HTTP. Internet si veľmi rýchlo získal priazeň verejnosti a začíname hovoriť o internetovej kultúre. Digitalizácia sveta a rozvoj internetovej siete má značné politicko-ekonomické dôsledky na našu spoločnosť. Z pohľadu kultúrnej uvedomelosti je internet veľkým pokrokom no zároveň aj veľkým záväzkom. Je to obrovská databáza informácií, interaktívne médium. Pozitívnym aspektom digitálnej revolúcie je vzájomné prepojenie sa, možnosť lepšej komunikácie, zverejňovanie informácií a z politického hľadiska sa digitalizácia stavia do opozície voči totalitným režimom, hlása slobodu slova, úplnú voľnosť, a tým následne nastáva informačné presýtenie a mediálne preťaženie.
Digitálna revolúcia znamená skutočnú revolúciu v oblasti medziľudskej komunikácie a medziľudských vzťahov. 20 storočie posunulo hranicu komunikácie do pohodlných a vyhovujúcich medzí. Komunikácia bola vždy základným prejavom jednotlivca, ktorým si udržiaval miesto v sociálnej skupine. Komunikujú ľudia aj zvieratá. Je to najzákladnejšia vlastnosť, ktorá nám je daná aby sme dvojsmerne vyjadrovali svoje myšlienky so zámerom porozumenia u ostatných a tým vyvolali akciu v mysliach druhých. Stručne povedané je to výmena informácií medzi živými bytosťami. Vzájomnú komunikáciu spája to, že má určité spoločné symboly. V zoológii sú tieto symboly, alebo znaky prijímané a vysielané pomocou rôznych signálov, a to chemických, vizuálnych, zvukových, dotykových a elektrických. Komunikácia zasahuje do viacerých odborov, ako napríklad do psychológie, kde sa uplatňuje skôr neverbálna komunikácia, reč tela, sociálna interakcia, ďalej do jazykovedy, kde sa využíva ústne alebo písomné dorozumievanie, taktiež v informatike, kde sa informácie vymieňajú medzi subsystémami, alebo medzi systémom a okolím, samozrejme  komunikácia je dôležitým javom v umení, kde umelec prostredníctvom svojej subjektivity komunikuje s objektívnym davom a snaží sa niečo priamo alebo nepriamo zdieľať s prijímateľom. Dorozumievanie môže byť náhodné, nútené, interpersonálne, efektívne, verbálne, neverbálne, je to elementárna zložka v spoločnosti a digitálna revolúcia zasiahla komunikáciu tak, že môžeme hovoriť o novej vývojovej etape ľudských dejín. Je to obdobie mediálnej komunikácie.
Z historického a archeologického hľadiska sa rozlišujú obdobia vývoja ľudstva podľa používaných výrobných materiálov na doby ( doba kamenná, doba bronzová, doba železná a pod.). Z hľadiska komunikácie je príhodné definovanie a rozdelenie  komunikačných etáp na základe radikálne odlišného spôsobu komunikovania. Druhy komunikácie z vývojového hľadiska môžeme rozdeliť do šiestich okruhov:
1. Obdobie znamení a signálov
2. Obdobie hovorenia a jazyka
3. Obdobie vzniku písma
4. Obdobie vzniku tlače
5. Obdobie masovej komunikácie- počiatky digitalizácie
6. Obdobie multimédií
Podrobnejšie sa týmito okruhmi, najmä písmom, ktoré je z hľadiska elementárnosti významným prvkom, budeme zaoberať v ďalších kapitolách. V kontexte s digitálnou revolúciou úzko súvisí mediálna komunikácia. Je to druh komunikácie uskutočňovaný pomocou média. Vymedzenie pojmu mediálnej komunikácie je prepojené s definíciou média, ktoré je samo o sebe akýmsi kódom (systém symbolov). V podstate žiadna komunikácia sa neuskutočňuje bez nejakého prostriedku, teda je na mieste povedať, že každý druh komunikácie je určitým spôsobom mediálny. Ak začneme v prehistorickej dobe, kde bola komunikácia obmedzená na bezsémantické zvuky, ktoré len pudovo vyjadrovali určité pocity, nájdeme už tu zdroj média- v tomto prípade ľudské hlasivky. V prehistorickej dobe sa „mediálna“ komunikácia obmedzovala len na médium ľudského tela (rôzne mimiky a gestá), hovoríme o tzv. epoche primárnych médií. Ľudia si často mylne myslia, že pojmy ako mediálny sú späté len s modernou dobou, no nie je to pravda. Médium, tak ako aj komunikovanie medzi ľuďmi sa vyvíjalo. Dnes považujeme za komunikačný výrazový prvok napríklad pixel, písmo, kódovanie, reč, programovacie jazyky, dopravné značky, grafický dizajn a pod.  Médiá, ktoré sprostredkujú tieto výrazové komunikačné symboly sú počítače, mobilné telefóny, a iné elektronické zariadenia. V etape primárnych médií ako médium slúžila aj obyčajná palica, kameň, skrátka rozličné prírodné objekty a už spomínaná reč ľudského tela. Je úchvatné, že tieto princípy komunikácie fungujú dodnes aj v dobe digitalizácie. Moderné spôsoby nevytlačili pôvodné formy komunikácie. V dnešnej dobe internetu, ktorý je azda najväčším prostriedkom, alebo lepšie povedané médiom na komunikáciu, si stále ponechávame zreteľné znaky, ktoré boli typické pre praveké spôsoby komunikácie. Dnes „chatujeme“, „mailujeme“, „facebookujeme“ a stále si ponechávame grimasy, typické gestá, mimiky tváre a pod. Mediálna komunikácia nikdy nevytlačí reč nášho tela a naše telo je jediné médium, ktoré (zatiaľ) nebolo digitalizované. V minulosti neexistovali nástroje na zaznamenanie informácií, prehistorická doba nám preto nemá po vizuálnej a sluchovej stránke čo podsunúť. Ako už bolo spomenuté komunikácia bola z dnešného pohľadu na veľmi nízkej úrovni, ľudia „komunikovali pomocou obmedzeného počtu zvukov, ktoré boli viac zvukmi zvieracími ako ľudskými- rôzne škreky, vrčanie a mraučanie, pričom zároveň používali aj reč tela. Avšak ich reč tela nemá nič spoločné s modernou posunkovou rečou, pretože tá je založená na abecede a nahrádza jazyk ľuďom, ktorí z nejakých príčin nepočujú a nemôžu hovoriť.“  Všeobecne sa má za to, že pravekí ľudia bolia obmedzení vo vývoji- nemali dostatočne vyvinutý mozog a dostatočne vyvinuté hlasové ústrojenstvo. Tomuto obdobiu hovoríme aj nemá doba, nemá prehistória. Podľa všeobecnej teórie sa história začína vznikom písma, jazykom zaznamenaným na kameni, papyruse alebo inom materiáli (nosiči). Pred obdobím kedy ľudstvo spoznalo písmo prešlo epochou znamení a signálov, o ktorej sme už hovorili. Po tejto epoche nastáva epocha rečovej komunikácie, hovoríme o orálnej kultúre. Schopnosť používať nejaký jazyk bola závislá na ľudskej pamäti. Predpokladá sa, že ľudská reč sa objavila približne pred 35-40 tisíc rokmi. Podľa niektorých odborníkov schopnosť používať jazyk nepriniesla do vývoja spoločnosti nejaké podstatné zmeny, skôr mu „len“ umožnila urobiť veľký krok dopredu. „Prechod k rečovej a jazykovej komunikácii v rôznych častiach sveta umožnil úchvatnú premenu ľudskej existencie a dovolil prechod od loveckého a zberačského spôsobu života k rozvoju veľkých, klasických civilizácií. Jazyk sám tieto zmeny nepriniesol, ale bez neho by jednoducho neboli možné.“
Trvalo milióny rokov než si ľudia osvojili schopnosť používať jazyk. S novým médiom- písmom si ľudia dokázali prijať za vlastné oveľa rýchlejšie. Vo všeobecnosti sa pri písme, rsp. predtým než sa objavilo potrebovali vyriešiť dva problémy- aké symboly sa budú používať na vyjadrenie zvukov a myšlienok a na aký nosič (materiál) sa tieto znaky budú zaznamenávať. Prvý problém- ako zaznamenávať sa vyriešil pomerne ľahko a rýchlo. Niektoré abecedy (najmä čínske piktogramy a egyptské hieroglyfy) používali na vyjadrenie myšlienok grafické znaky a iné národy používali len znaky, neskôr známe ako abecedný systém, tieto znaky slúžili na primárne vyjadrenie zvuku, skupiny písem (znakov) vytvárajú slová a skupiny slov vety, čiže myšlienky. Pre rozvoj písma boli samozrejme dôležité aj materiály, podklady, alebo nosiče, pretože písmo bolo treba nejako zachytiť, zaznamenať, je to vizuálna elementárna zložka v spoločnosti. Ako najlepším prenosným médiom (nosičom) sa osvedčil spočiatku kameň, ktorý bol nepraktický, pretože sa nedal jednoducho prenášať z miesta na  miesto. Neskôr sa ako praktickejšie záznamové materiály osvedčili hlinené tabuľky, papyrus, pergamen a papier. Rozvoj písma a písomnej kultúry súvisí aj s vynálezom kníhtlače, ktorá sa postarala o revolúciu (Gutenbergova revolúcia) v komunikácii tým, že umožnila rýchlu, bezchybnú a pomerne lacnú masovú produkciu informácií. Následne po tejto revolúcii, samozrejme podstatne neskôr- až v dvadsiatom storočí, nasleduje digitálna revolúcia, ktorá sa postarala o ešte rýchlejšie, masovejšie, bezchybnejšie a lacnejšie šírenie informácií. Záznamovým materiálom už nie je kameň ani papier, ale je to počítač, ktorý slúži na zaznamenávanie informácií, samozrejme, výstupom môže byť písaný text na papieri, ktorý si vytlačíme, no vstupné médium je počítač. Okrem papiera sa po digitálnej revolúcii písmo zaznamenáva na dnes nám známe nosiče CD, USB kľúče, pamäťové karty. Sú to dnešné média, ktorých predchodcami boli kamene, hlinené dosky, pergameny a pod. CD- Compact Disc, teda kompaktný disk je digitálny optický dátový nosič, pôvodne určený na záznam zvuku, ale aj iných počítačových dát, od zvuku cez fotografie po video. Podobne USB kľúč je vlastne pamäťové médium, jeho výhody sú, že je fyzicky malý, prenosný, majú väčšiu kapacitu. Tieto nové záznamové média umožnili ešte masovejšiu a rýchlejšiu komunikáciu v spoločnosti ako čokoľvek predtým. Sú to média digitálnej revolúcie.

 

(pokračovanie)