ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Kód neznámy (3)

redaktor: Richard Kitta 2011-12-05

 

ELEMENTÁRNE PRVKY V MEDIÁLNEJ TVORBE (3)
Miroslav Kleban

 


Gutenbergova revolúcia hlboko zasiahla do spoločnosti pätnásteho storočia. Pomohla popularizovať ostatné jazyky národov žijúcich v Európe ako protiklad k latinčine. Vynález kníhtlače sprístupnil informácie širším vrstvám obyvateľstva, zvýšila sa vzdelanosť a dopyt po médiu knihy. Vznikali nové školy spoločenského a náboženského myslenia v období reformácie, šíria sa vedecké poznatky, publikujú sa geografické mapy. Vznik tlačovín ovplyvnil renesanciu, mnohé poznatky sa rýchlejšie šírili medzi učencami. V tomto období sa črtajú aj prvé počiatky periodickej tlače, bolo však určené pre intelektuálne a vzdelanostné čítanie, nie pre bežných ľudí. Dnes sa medzi podávaním informácií nerobí žiaden rozdiel, kedy a komu budú informácie podané. Všetci sme rovnako oprávnení prijímať informácie, dokonca po nich sami bažíme. Informácie sú ľahko prístupné. Komunikácia je elementárna zložka v spoločnosti, v umení. Už pri vynájdení kníhtlače môžeme hovoriť o masovej mediálnej komunikácii, pretože sa tlačili vojnové letáky v niekoľko tisícových nákladoch počas priebehu tridsaťročnej vojny. Periodická tlač sa masovo uchytáva na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia a viedlo k tomu zlacňovanie papiera, vývoj tlačiarenskej techniky, neskôr rozvoj polygrafie. Vychádzajú prvé noviny, ktoré sa stali najbežnejším zdrojom prijímania informácií, v druhej polovici dvadsiateho storočia nastupuje farebná tlač. Ktorá sa prispôsobuje konkurencii nových médií. O pravej masovej mediálnej komunikácii hovoríme po nástupe filmu a rozhlasu, vtedy sa konzumenti, teda prijímatelia začali počítať na milióny.  Mediálna komunikácia sa líši hlavne tým, že vyžaduje použitie technického prostriedku a ten zvyšuje efektívnosť komunikácie samotnej. „Účastníci sú pod vplyvom časopriestorových rozdielov nútení uvažovať o kapacite a charaktere kanála (koľko informácie a- vzhľadom na kódovú obmedzenosť- akej povahy možno daným technickým prostriedkom prenášať) prínosné (a občas nutné) je tiež sprostredkúvať partnerom komunikačný kontext, potrebný pre správne chápanie informácií.“
Posledným šiestym bodom sú multimédiá, ktoré následne syntetizujú vlastnosti predchádzajúcich médií, akými sú reč, písmo, obraz, video, interaktivita. Môžeme ich nazvať taktiež supermédiá, maximédiá a sú určené na zábavu a informovanie publika, ale zároveň sú to elektronické médiá, ktoré slúžia na zálohovanie mediálneho obsahu. O ére multimédií začíname hovoriť s nástupom internetu, ktorého podmienky a potreby vzniku sme už spomínali. Používanie internetu sa stalo bežnou záležitosťou širokých más, k tomu pochopiteľne prispelo používanie osobných počítačov. Terminológia rozlišuje internet ako technické prostredie a web ako médium, ktoré využíva možnosti tohto prostredia, teda hovoríme, že internet je hardvér- technológia a web je softvér teda kultúra. V súčasnosti, v rámci digitálnej revolúcie, nastáva druhý zlatý vek internetovej kultivovanosti, ktorý má sociálny charakter (MySpace, Facebook, Twitter a iné). Všetky tieto výdobytky modernej technológie nevznikali s cieľom stať sa masovo-komunikačnými prostriedkami, používatelia pripísali týmto technológiám nové funkcie a povýšili ich na úroveň bežného, každodenného používania.  Formy komunikácie sa postupne zvyšovali, narastal počet ľudí a potreba rýchlo komunikovať. Média sa neustále menia, vyvíjajú sa, komodifikujú. Médium sa digitalizuje, už nemá len informačný charakter, narastá sociálna vlastnosť a často sa ľudia na média ohliadajú ako na zdroj zisku.
Komunikácia je progres, ktorý nikdy neustane, s príchodom modernej doby sa naše medziľudské vzťahy obmedzili aj na vzťahy s médiami, prístrojmi ako prostriedkami na využívanie komunikáciu, ktorú tvoria elementárne častice- písmeno, znak, symbol, pixel, číslo, zvuk. To všetko je obsiahnuté v komunikácii, ktorá prešla rozpoznateľným vývojom od prehistorických čias až po dnešok. Komunikačná a digitálna revolúcia je jedným zo spoločensko-sociálnych potrieb ľudstva v danej dobe, je to snaha o zlepšenie budúcnosti, o uľahčenie života a zároveň sa vytvára nový vzťah medzi človekom a prístrojom, môžeme hovoriť o medzimediálnych vzťahoch. Človek ako médium je vstupný element v komunikačnej činnosti, bez ktorého by schopnosť komunikovať nebola úplná, a tak nastáva viacero javov, druhov komunikácie- medzi človekom a médiom, medzi človekom a človekom a medzi médiom a médiom. Samozrejme ako som už uviedol ľudská myseľ je to najdokonalejšie komunikačné médium, ktorá dokáže komunikovať aj sama so sebou, vydávať impulzy a podnety k ďalším a ďalším prejavom komunikácie.

 


Digitalizácia neoimpresionizmu“ - pixel ako základný  element obrazu

 

V tejto kapitole sa nachvíľu vrátime k filozofii a učeniu neoimpresionizmu, ktorý bol jednoznačne myšlienkovým predchodcom modernej pixelovej digitálnej fotografie. Teória, že svet sa skladá z mnohých malých neviditeľných a nedeliteľných častíc je už známa. Z tejto vedomosti vychádza aj pointilizmus, myšlienkou vzdialiť sa od pozorovaného obrazu, prižmúriť oči a obraz uvidíme ako celok, bez vedľajších rušivých momentov. Aj neoimpresionizmus sa dočkal digitalizácie v podobe príchodu digitálnej fotografie, ktorá je založená na myšlienkovom princípe divizionizmu.
Digitálna fotografia sa skladá z malých obrazových bodov, ktoré sa nazývajú pixely. Teória elementárnosti je veľmi jednoduchá a efektná- musí byť niečo malé, z čoho sa skladá svet, aby sme videli konečný výsledok. Pixel definujeme ako základný obrazový prvok (z anglického Picture element- obrazový prvok, po anglicky aj pel). Je to najmenšia stavebná častica obrazovej bitmapovej grafiky. Keď hovoríme o pixeloch, tak máme na myslí digitalizovanú formu obrazového vnímania. Pixelová grafika je vlastne rastrová grafika, ktorá je jedným zo spôsobov ako spracovávať obrazové informácie. V opozícii k rastrovej grafike stojí vektorová grafika. Bitmapový, teda rastrovaný obrázok je zapisovaný pomocou pixelov. Predstavme si obrazovú plochu rozdelenú pomocou mriežky, kde má každý bod presne určenú svoju polohu a farbu. Túto metódu bitmapy využíva predovšetkým televízia a digitálny fotoaparát. Na základne usporiadania obrazových bodoch na ploche závisí aj kvalita obrazu. Každý pixel sa dá identifikovať pomocou súradníc. Takisto monitor sa skladá z množstva malých bodov, alebo môžeme ich nazvať aj bunky, čo by bol ešte výstižnejší názov, pretože pixel je označenie pre farebný bod a celkovo vyjadruje farebné tóny a farebnú hĺbku, na druhej strane tieto bunky (pixelová bunka) sú zobrazovacím elementom. Každý obraz, každá fotografia, samozrejme v rámci digitálnych médií, má svoje bunky, svoje zobrazovacie elementy. Každý obraz má určité obmedzené množstvo pixelov a tým dochádza k problémom, napríklad pri zobrazovaní na monitore, alebo pri úprave obrázku pomocou softvérov. Tým dochádza k javu, ktorý sa nazýva stratová kompresia - je to algoritmus, ktorý zabezpečuje zníženie objemu dát, v praxi to znamená, že sa nám nezobrazia všetky bunky obrazu, ale napríklad iba každá druhá. Kompresiou sú komprimované dáta nenávratne preč, stráca sa kvalita obrazu, no tieto metódy sú veľmi populárne a výhodné z hľadiska úspory miesta. Algoritmy, ktoré sa vyžívajú pri stratovej kompresii sú: redukcia farebného priestoru, prevzorkovanie sýtosti farieb, transformačné kódovanie alebo fraktálová kompresia.
Pixel je teda všeobecne najmenšia stavebná častica digitálneho obrazu. Termín pixel môže byť myslený ako abstraktný pojem (napríklad vo význame ako atóm), alebo môže byť použitý ako jednotka miery pri použití bodov ako miera rozlíšenia obrázku. Rozlíšenie je zjednodušene povedané počet obrazových bodov na obrázku. Čím viac obrazových bodov obrázok obsahuje, tým sa výsledok viac podobá originálu- nemáme ho, ako sa v grafickej terminológii hovorí, rozrastrovaný, pokiaľ nejde o zámer. Z profesionálneho hľadiska sa v najmä v reklame využívajú fotoaparáty s vysokým rozlíšením a takisto aj tlač musí byť kvalitná. Vo svojej tvorbe som sa počas štúdia snažil priznať pixel, ako základný element, ktorý je sám o sebe výtvarným prostriedkom. Pixel je hra a počas práce s týmto elementom som ho menil a pretváral. V obrázku, ktorý obsahuje tri milióny pixlov sa jeden pixel prehodil s druhým. Voľným okom je to nepostrehnuteľné, no je to určitá manipulácia s obrazom, zásah do obrazu. Každý pixel má svoju hĺbku, farebný tón, má svoje miesto na obraze, sú to bunky obrazu. Pixel je základná stavebná častica aj počítačových monitorov, takže sa nedá úplne posúdiť kvalita obrazu, ktorá pri výstupe môže byť zreteľne odlišná. Pri práci s pixlami sa ponúka otázka, či aj rozrastrovaný obrázok môže byť kvalitný. Môže, pokiaľ je to zámer a chceme priznať praprvok, element, z ktorého sa každý digitálny obraz skladá. Premena pixlov v obraze vytvára nový obraz. Pôvodný obraz sa mení a nastáva určitá manipulácia po ktorej vzniká nové dielo, nový obraz. S digitalizovaním doby prišli na trh aj mnohé softvéry, ktoré túto manipuláciu s obrazom umožňujú. Azda najznámejší a masovo najpoužívanejší je Adobe Photoshop, ktorý je naprogramovaný na prácu s digitálnym obrazom, presnejšie povedané na prácu s fotografiami.  Pri digitálnom obraze sa opäť využívajú poznatky z oblasti optiky ako pri neoimpresionizme a zároveň sa využíva nedokonalosť a citlivosť ľudského oka. V digitálnej fotografii vznikajú farby aditívnou, teda sčítavacou metódou, teda sčítavajú sa farby. Čím viac farieb sa sčíta, tým viac svetla v obraze vznikne. Sčítaním troch základných farieb (červenej, modrej a zelenej) vznikne biela. Digitálna fotografia používa príhodnejší termín namiesto farby- svetlo. Hovoríme, že farby svietia, a to sa dosahuje pomocou filtrov, takže prekrytím všetkých troch filtrov, červeného, modrého a zeleného dostaneme biele svetlo. Fotografia sa rýchlo stala masovou záľubou širokej verejnosti, no nesmieme zabúdať, že je to taktiež samostatná vedecká disciplína, ktorá si vyžaduje množstvo poznatkov. Digitalizácia z informačného, alebo matematického hľadiska využíva postupy, ktoré sa nazývajú vzorkovanie a kvantovanie. Vzorkovaním rozumieme odoberanie hodnôt v rovnakých intervaloch a využíva pritom vzorkovaciu mriežku, ktorá môže byť vo forme štvorcovej siete, ktorá sa jednoduchšie aplikuje v praxi, alebo hexagonálna vzorkovacia mriežka. Štvorcová mriežka, alebo sieť, je praktickejšia z toho dôvodu, že jednému vzorkovaciemu bodu zodpovedá základný element digitálneho obrazu- pixel.
V praxi to znamená, že čím viac riadkov a stĺpcov vzorkovacia sieť obsahuje tým je obrázok kvalitnejší, pretože obsahuje viac obrazových buniek, naopak ak redukujeme počet riadkov a stĺpcov, obrázok sa stáva menej prehľadný, hovoríme, že je rozrastrovaný.  
Pixel je deliteľná častica, a jeho delená forma je subpixel, ktorý je základným elementom každého pixlu v rámci zobrazovacieho zariadenia. Väčšinou sú to LCD obrazovky, ktoré pozostávajú z tekutých kryštálov.

 

Miroslav Kleban

 


úryvok z bakalárskej práce Miroslav Kleban – ELEMENTÁRNE PRVKY V MEDIÁLNEJ TVORBE (KÓD NEZNÁMY), 2010
(Technická univerzita v Košiciach, Fakulta umení)