ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Jeseň

redaktor: Zk 2011-12-19

 

JESEŇ

 


Strhol sa na nepríjemný pocit, že ho niekto odzadu pozoruje. V zlomku sekundy sa vynoril z myšlienok a prekvapene sa obrátil. V poslednom čase sa mu to stáva často. Ponorí sa do myšlienok tak hlboko, že takmer prestane vnímať okolitý svet, a potom sa cíti ako potápač, ktorého bleskovou rýchlosťou vytiahnu z hlbín.
„Hovorila si niečo?“
Za ním stála jeho manželka, ktorá si po takmer tridsiatich rokoch manželstva na jeho čoraz častejšie úniky z reality začína už zvykať.
„Nie, len ťa pozorujem.“
Dal si dole okuliare a pretrel si oči. Keď sa takto potápa v náhodných myšlienkach, čoraz viac sa mu vybavujú tie na minulosť. Už to nie sú plány a sny do budúcnosti, tak ako kedysi, ale spomienky na mladosť, na detstvo, na prostredie, v ktorom žil ešte predtým ako sa osamostatnil, na sobotné rána s vôňou maminho koláča, rybník neďaleko domu, ich psa Goliáša, ktorý ho nikdy neposlúchal, vôňu napadaného lístia, ktoré na jeseň zhrabúvali na záhrade do úhľadných kôpok, a potom doň so sestrou skákali, takže ho znovu rozhádzali všade okolo. Vidí, cíti a počuje tie veci celkom jasne, možno jasnejšie ako v mladosti. Asi už fakt starne. Hovorí sa to predsa, nie? Hovorí sa, že v starobe si človek jasnejšie spomína na veci z mladosti a zabúda na tie, čo sa stali pred týždňom, nie?
„Hovorí sa to, nie?“
„Čo sa hovorí?“
Manželka sa zatvárila prekvapene, aj keď nie už tak prekvapene ako spočiatku, lebo si asi začína zvykať aj na jeho čudné otázky. Zdvihla čelo a na ňom jej vystúpili horizontálne vrásky, značiace mierne pokročilý vek. Je o štyri roky mladšia ako on, ale vek na nej vidieť viac. Možno preto, lebo ženy majú tenšiu pokožku. To tiež niekde počul.
„Ale nič.“
Čo jej mal povedať? Že si začína uvedomovať, že starne? To predsa vedela. Na niektoré veci je lepšie neupozorňovať, aj keď sú samozrejmé. Už sa ďalej nepýtala, akoby vycítila, čo si myslí. Jeho žena bola vždy tolerantná, možno aj preto spolu vydržali tak dlho. Čakala na neho, kým bol až dva roky v USA na post - doktorandskom pobyte ako asistent profesora na Columbia University, kde robil výskum pre svoju druhú atestáciu. Dnes to už vydrží málokto. Ľudia sú bez seba dva mesiace, a už podpisujú rozvodové papiere. Manželstvo nič neznamená. Oni sa na tú dobu vlastne brali dosť neskoro. On mal tridsaťsedem, ona tridsaťtri. Ale nebolo to manželstvo z núdze, alebo pod vplyvom spoločenského tlaku, ako by si mohol niekto myslieť, to nie. Miloval ju a je to tak doteraz, ale láska sa akosi zmenila. Zmenila podobu, príchuť, vôňu ..., skrátka zostarla aj ona.
Odklonil svoj pohľad do okna, poskytujúceho mu výhľad na reklamu na chipsy. Plagát, či billboard, či ako to vlastne volajú, mu hovoril o „chrumkavej vášni“ a neuveriteľnom zážitku z pražených zemiakových plátkov. Nemal ich rád. Vždy sa mu totiž prilepili na zubnú protézu a ich zvyšky sa mu prevaľovali v ústach, kým si ju nevyčistil. Reklamy sa na tej ploche na susednom paneláku menia zhruba raz za pol roka. Vystriedalo sa ich tam určite aspoň tucet, ale aj tak si dokáže spomenúť iba na jednu. Reklamu na žiletky Gillette, kde si nahladko oholený mladý muž s úsmevom na tvári hladil líce. Žiletky tiež nepotreboval, pretože polku života nosil na tvári strnisko.
S manželkou majú syna Filipa. Ten sa holí každý deň úplne nahladko. Nebol mu ktovieakým otcom, a teraz má pocit, že o veľa vecí prišiel. Vie, že je neskoro vynahradzovať mu, že s ním trávil málo času, a tak sa v tom radšej nerýpe a nesnaží sa o to. Filip má už vlastný život, a aj keď ešte nemá deti, s priateľkou mu to takpovediac „klape“. Teda aspoň sa tak tvári. Chodia k nim na obed takmer každú nedeľu, pretože na mamu je naviazaný viac ako na neho. Všetky prvé zážitky – od prvého kroku, prvého slova, prvého dňa v škole ..., to všetko s ním absolvovala iba ona, pretože on bol v práci. Naučila ho jazdiť na bicykli, neskôr na aute, dokonca ho naučila strieľať z brokovnice. To ale nebolo nič mimoriadne, pretože jej otec je poľovník, a tiež ju učil strieľať už ako malú. On tie veci neznáša. Nemá rád strieľanie a mŕtve zvieratá, všetku tú krv a pach okolo toho. Nemá rád dokonca ani žiaden druh športu, aj keď jeho syn hrával futbal. Ona na jeho zápasy vždy chodila, on nie. Niet divu, prečo ju má radšej. Nikdy sa o tom nerozprávali, ani so ženou, ani so synom, ale prirodzene vycítil, že je to tak.  Že ju má radšej.
Po chvíli si uvedomil, že sa zase dostal tam, kde nechcel – do minulosti. Vošiel do chodby a zobral si z vešiaka kabát. Ako si naprával límec, žena na neho zavolala z kuchyne.
„Kam ideš?“
„Idem sa trochu prejsť.“
„Nebuď dlho, je zima. Ešte prechladneš!“
Neznášal, keď sa k nemu správala ako k malému.
„Prestaň! Nerozprávaj sa so mnou ako s Filipom!“
Zabuchol dvere na piatom poschodí panelákového domu a privolal výťah. Ešteže existujú výťahy. Inak by jeho kolená všetky tie schody zvládli tak za pol dňa.
Vyšiel von do neskorej jesene, kde už na tých niekoľkých stromoch vysadených popri ceste viselo len zopár suchých listov a pobral sa smerom doprava, cestou, ktorú lemujú len tri paneláky, niekoľko rodinných domov a cintorín. Potom nasledujú už len polia a diaľnica. Na nohy sa mu lepili listy nasiaknuté raňajšou spŕškou dažďa a myšlienky mu opäť zablúdili do minulosti. Na to, ako sa im narodil syn. Bol to taký malý zázrak. Neveril tomu, že človek môže mať také pocity, až kým ich nezažil na vlastnej koži. Malá bytosť, ktorá pochádzala z neho, ho dokázala úplne opantať. Tá malá bytosť ich však nenechala spávať, ani oddychovať, nedala im priestor už vlastne skoro na nič iné, okrem starostlivosti o neho. Keď tak nad tým rozmýšľa, možno s ním bol čo najmenej dobrovoľne, možno si akosi podvedome sám hľadal zámienky, prečo nebyť doma. Nech je to ako chce, vie, že s ním mal byť častejšie. Že mal byť častejšie aj so svojou ženou. Že mal byť častejšie s nimi. Veď načo sú mu všetky tie tituly pred menom a za menom, keď v živote neprišiel na nič prevratné? Skúmal iba samé maličkosti, povrchnosti, zbytočnosti ... a v neposlednom rade hlúposti. Veď je to hanba, takto premárniť život! Z rozčúlenia nad samým sebou ho vytrhol až štekajúci pes za plotom rodinného domu.
„Goliáš?!“
Nie, predsa to nemôže byť on. Ale naozaj sa podobá na ich psa z detstva. Psovi sa vydral z hrdla nespokojný zvuk, ktorý znel takmer akoby si niečo ľudsky zahundral a pri zafučaní sa mu na papuli objavili sliny. Keď zistil, že nemieni vojsť do jeho teritória, cúvol a išiel do búdy.
Prešiel, ani sám nevedel koľko a odrazu mu pripadalo všetko cudzie. Veď ešte pred chvíľou vedel, kde je. Ako je možné, že odrazu vôbec nespoznáva domy okolo, ani cestu, a už vôbec nie to nákupné centrum oproti nemu. Svetlá, svietiace plagáty, pouličné lampy, ktoré sa zažínajú, pretože sa pomaly začína stmievať. Už je takmer tma a on vôbec nevie, kde sa nachádza. Ako je to vôbec možné?!
Chcel sa pobrať cestou naspäť, ale nespomínal si, kadiaľ sa tam dostal. Ako sa tak bezmocne krútil dookola, nevediac, ktorým smerom sa vydať, čiasi ruka sa dotkla jeho pleca.
„Milan, poď, ideme domov. Jeho žena sa za ním zjavila ako mihnutím čarovného prútika, pretože ju vôbec nevidel prichádzať.“
„Marta, chvalabohu, že si prišla! Kde to sme?!“
„Neboj sa, už je dobre.“
Mlčky sa nechal viesť cestou, ktorá mu postupne začala byť známa, ale aj tak akoby išiel po nej prvýkrát.

 

Alica Bartková