ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Sychravé dni spisovateľky 2

redaktor: Zk 2011-12-19

 

SYCHRAVÉ DNI SPISOVATEĽKY 2

 


Sedím v tichu, v kresle a mierne mi cuká okom. Snažím sa spomenúť si, ako sa to všetko vlastne začalo. Kedy som zmenila štýl svojho písomného prejavu a prestala zarábať.
Kričala som, že odmietam zásobovať dementný dav – masu z priemernosti a slabomyseľnosti ďalšími dávkami podradných lží, ale aj tak som to robila. Servírovala som im s pravidelnosťou, ktorej frekvenciu určovali vydavateľstvá, iba to, čo chceli. A čo chceli? Odpoveď na túto otázku a hádanku „Hádaj, na čo myslíme.“, bola vždy ľahká: „Krikľavo – lepkavo – sladký gýč, ktorý vám obalí mozog a pohlavné orgány.“. Myslím, že tak nejako sa volá aj jedna z mojich kníh. Mala, samozrejme, masový úspech. 1 000 000 predaných výtlačkov. Jej pokračovanie už vyvolalo takú psychózu, že ľudia deň pred jej vydaním nocovali pred kníhkupectvami a slintali od nedočkavosti. Fuj. Vtedy som začala rozmýšľať o tom, že s tým musím prestať. Musím prestať stierať povrchnosť života a hádzať ju späť ľuďom do hláv. No trvalo pomerne dlho, kým sa tak stalo. Dovtedy som ešte stihla napísať tri knihy, predať ich s rovnakým masovým úspechom a zarobiť nehorázne peniaze. Pritom každú z nich som napísala v priemere za tri dni. Áno, dobre vidíte, tri dni nepretržitého bla, bla, bla, bla, bla, bla ... A výsledok? Škoda rečí.
Potom mi napadlo, že by som konečne mohla písať to, čo chcem, a tak ako chcem. Išla som teda za svojím idolom – starnúcou spisovateľkou intelektuálne náročnej literatúry, ktorá je celý život bez peňazí.
Zabúchala som na malú drevenú chyžu neďaleko lesa. Otvorila mi dvere a von sa vyvalil kúdol dymu. V ruke držala cigaretu a vyfúkla mi dym rovno do tváre.
 „Ty si tá komerčná spisovateľka bez štipky súdnosti?“
„Áno. Dobrý deň.“
„Čo chceš?“
„Chcem sa opýtať, ako to robíte.“
„Ako robím čo?“
„Píšete to, čo chcete, bez nároku na honorár.“
„Ja tak nerobím, pretože chcem, ale preto, že inak písať neviem.“
„Aha.“
Spoza nej svietil iba jeden zdroj svetla – obrazovka notebooku, napojeného na čierny odber elektrickej energie.
„Chceš ešte niečo?“
„Už mi nič nenapadá. Pôjdem.“
Cestou naspäť sa poriadne rozpršalo, tak som si dala šampanské z chladničky svojej limuzíny, aby som zahnala sychravé počasie z hlavy. Nepomohlo to však, tak som stiahla strešné okno , aby som cítila tvrdú realitu v podobe bičujúcich dažďových kvapiek. Vtom však udrel blesk rovno do mojej hlavy. Jeho zásah prešiel mnou, limuzínou, aj šoférom, pričom zhorelo všetko okrem mňa. Ja som sa po troch dňoch zobudila v nemocnici, a ešte tam som zistila, že už písať neviem. Teda, že neviem písať tak ako predtým.
Odvtedy som nenapísala ani jeden komerčný brak a moje konto v banke sa značne znížilo. Moji predošlí čitatelia zostali bez pravidelnej „šťavy“ a zopárkrát si vyžadovali svoju drogu násilím a skandovaním pod mojimi oknami. Minule som ich musela obliať vriacou vodou, aby prestali.
Teraz píšem podobné drísty, avšak iného kalibru, pre zopár intelektuálov s príliš vycibreným vkusom. A vydávam ich na vlastné náklady. A odpoveď na otázku, či ma to spravilo šťastnejšou ešte stále zvažujem.

 

Alica Bartková