ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

SLOVO II.

redaktor: Tóth Jóska 2006-07-04

 

strach-detail

znovuzrodenie

znovuzrodenie-detail1

znovuzrodenie-detail 2

znovuzrodenie-detail3

4. „Strach“
Strach je taký ľudský pocit, ktorý ohrozuje ľudské bytie - psychický, ba niekedy aj fyzický stav. Boh stvoril človeka tak aby strach vôbec nepoznal. Prostredníctvom vykonaného hriechu spoznal človek pocit strachu a odvtedy mu spôsobuje utrpenie v mnohých podobách. Viditeľné vonkajšie znaky strachu sú: nehybnosť, bezmocnosť, chvenie sa, nemosť, krik, dusenie sa a v najhorších prípadoch aj strata vedomia. Človek je zúfalý a vo svojej zúfalosti už dávno zabudol na svojho „nadčloveka“, na svojho „nad - Ja“. Len teraz pocíti skutočný rozmer svojho „prázdneho vnútra“. Myslím si, že nielen fyzická smrť môže byť tragická, ale aj duševná, ako aj upadnutie do zúfalstva. Mojím hlavným cieľom tu bolo nájsť najvhodnejšiu symboliku chvíľkovej smrti a zobraziť už spomínanú nehybnosť či beznádejnos ť v určitej situácii. Vytvoriť akýsi ľudský (vracia sa zo zakrvavenej krajiny) fragment v obklopujúcom tmavom priestore so zakódovaným symbolom pokory, pohadania a smrti - precíti? tragickú povahu človeka - seba.

5. „Znovuzrodenie"
Zobrazovaná pätica dejov nasleduje chronologicky zľava do prava (ako napr. aj písmo) a vytvára nepretržitý dej v tom istom súvislom „intímnom priestore“. Vnútorné spojivo medzi jednotlivými formátmi tvorí aj vyzdvihnutá tretica štvorcov. Celý dej uzatvára zlatý štvorec (posledný z troch), ktorý nosí v sebe epicentrum svetla a naberá najväčšiu intenzitu. Dáva najavo božiu prítomnosť (asi najbližšiu v celom deji). Symbolizuje vyslobodenie zo smrti a narodenie sa do novej dimenzie života, ei stavu, koniec blúdenia v tme, v noci. Je to vyslobodenie nielen zo smrti, ale aj z pochybností.

Vždy ma fascinovalo zobrazovať niečo čo nás presahuje, čo nie je rukou, ani zrakom „hmatateľné“. :„Svetlo“, „Stvorenie“ alebo „Nekonečno“, a teraz sa venujem modlitbám - Slovu. Pokúšam sa preniesť svoje vnútro na plátna, myslím si že aj toto je určitá forma „modlitieb“ - alebo dialóg s Bohom.
Zdôrazoujem však, že Boha by sme mali nosiť vo svojom vnútri a nie v obrazoch, či balvanoch. Celá moja práca poukazuje na moje vnútro a obrazy nie sú pre mňa predmetom uctievania. Skôr proces maľovania.


Záujem duchovného učenia našej doby očakáva niečo od duše, niečo, čo nám vonkajší svet nemohol odovzdať či darovať. Je to niečo, čo by naše náboženstvá mali v sebe nosiť a mali by nám to dať. Lenže, u nás to už neexistuje. Pre moderného jednotlivca by sa mohlo zdať, že náboženstvá nepramenia z vnútra duše, ale zo stavu vonkajšieho sveta. Takéhoto jednotlivca žiadna transcendentálna duša nemôže osloviť s vnútornou deklaráciou. On sám skúša vytriediť náboženstvá a presvedčenia, ktoré si môže obliecť ako sviatočný odev a po opotrebení vymeniť za iné.
Podľa C. G. Junga legitímna viera vždy pramení v zážitku. „Pritom však existuje aj taká viera, ktorá je postavená výluene na tradícii. Aj táto viera môže byť legitímnou, keď sila tradície predstavuje alebo napíňa určitý zážitok, ktorého význam pre kontinuitu kultúry nie je otázny.“ Keď tradičný obsah stratí aktualitu, ich viera sa stane iba formálnou. Skutočné spoločenstvo sa môže zviazať iba s takými, ktorí majú podobné alebo také isté zážitky viery. Sú však takí, ktorí veria iba písmu a nikdy sa neodvážili nabrať tú námahu, aby pochopili, čo všetko z toho vyplýva a aby sa bez pochybností odovzdali vôli Božej. Existujú aj ľudia, ktorí sa ukrývajú za Božie slová preto, aby sa ubránili spred jeho nekonečnej vôli a moci.
„Človek je najodkázanejším tvorom - tkaninou tisícich nutností. Táto potreba označuje prázdnotu, ktorá sa nachádza v strede existencie. Človek takto žije na zemi opustený a nemá žiadnu istotu iba nutnosť a biedu“. (F .Schopenauer)
Pomaly si zvykneme, že k viere stačí zopár zvykov (dogmatická modlitba) a zachovanie tradícií. Myslím si, že viera je o tom, aby sme boli vo všetkom jej aktívnou súčasťou, aby sme ju prežívali a s tým, že by sme prežili aj smrť nášho minulého „Ja“. Aj pre nás môže byť víťazstvo nad smrťou skutočnosťou. Je našou povinnosťou, aby sme sa zastavili s úplnou pokorou pred krížom. Musíme prijať samých seba, pochopiť, že Kristus trpel pre nás a či sa chceme zbaviť nášho starého „Ja“ a zodpovedať sa za svoju minulosť.