ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Náboženstvo v rakúsk.umení

redaktor: Tóth Jóska 2006-09-14

 

Wotruba-Kostol vo Viedni

Fritz Wotruba

Rainer-Kríž

Rainer-Modrý kríž

Pichler-Kríž

Nitsch-Akcia

Nitsch

Nitsch-Inštalácia

Aj po roku 1945 sa v Rakúsku rozvíjala celkom živá umelecká scéna, s čím na konci druhej svetovej vojny ešte takmer nikto nepočítal. Je to vnímateľné na príklade popredných výtvarníkov posledných päťdesiat rokov. Náboženský moment, ktorý v čase okolo roku 1900 silne ustúpil do úzadia a prenechal miesto zmesi strachu zo smrti a pohanského užívania života, vystupoval naraz do popredia.
Fritz Wotruba sa narodil v roku 1907. Bol „skutočným Viedenčanom”: synom českého otca a maďarskej matky. Wotrubove dielo je skalou myšlienky a priestoru. Jeho statuárne plastiky odrážajú hlavný záujem o ľudské telo. „Sochy vytvorené neskôr nadobúdajú architektonickú kvalitu, preto sa nemožno čudovať, že Wotruba, pochádzajúci zo socialislického robotníckeho prostredia ku koncu svojho života navrhol kostol, ktorý považoval za podstatu života. Kostol, pôvodne plánovaný ako karmelitánsky kostol v Steinbachu, bol postavený vo Viedni na Georgenbergu. Medzi sakrálnymi stavbami posledných desaťročí zaujíma zvláštne postavenie, nemožno ho s ničím porovnávať.
Od konca deväťdesiatych rokov svoje postavy kubizuje, a tak zanecháva dedičstvo ďalším generáciám dedičstvo po Derrainovi a Brancussim. V štyridsiatych rokoch rozširuje energiu konkávnych kľbov do cylindrického zaoblenia trupu a údu. V päťdesiatych rokoch využíva ohybnejšiu dynamiku, mäkké prechody, ale v šesťdesiatych rokoch sa zase vráti ku kubizujúcemu rytmu.
Alfred Hrdlička (nar. 1928). Hrdlička, ktorý vyšiel zo školy Fritza Wotrubu, už roku 1959 vystupoval proti abstraktnému umeniu. Vtedy – po márnych pokusoch v oblasti abstrakcie – do mramoru vytesal naturalistickú plastiku: torzo „Ukrižovaného”. Je to štíhly, mimoriadne citlivo znázornený trup človeka, bez ramien, bez nôh, s rozbitou hlavou, avšak so zvýrazneným pohlavím. „Hrdličkovou jedinou témou je človek. Byť človekom znamená žiť v tele, v mäse. Telesnosť je pohlavnosť. „V umení vychádza všetka sila z mäsa”. Hrdlička v plastikách a grafikách rozvíja celú antropológiu, postavenú na tom, že človek upadol do telesnosti. Prekvapuje, že v diele umelca, priznávajúceho sa k materializmu a náboženskej kritike Ludwiga Feuerbacha, sa vždy znova vynára postava Ukrižovaného: uprostred scén plných krutosti, prenasledovania, týrania, masakrovania ľudí sa týči kríž. „Kríž pre mňa predstavuje martýrstvo. Je znamením odporu. Považujem ho za symbol odporu. V Hrdličkovom diele sa stretávame s kresťanmi, svätými, ktorí kládli odpor. Hrdličkova tvorba je vyslovene politická, spoločensko-kritická. Abstraktné umenie považuje za zatváranie očí pred súčasne fascinujúcou aj krutou skutočnosťou , za prejav idealizmu. Biblia je naproti tomu konkrétna, zooberá sa položením človeka. To, čo Hrdličku na postave Krista zaujima, je stelesnenie Boha. Veď Kristus predsa nie je iba akýmsi symbolom, vznášajúcim sa na nebesiach, ani voľajakým abstraktným znamením, ale stelesnením Boha.
S obrazom Plötdseenský tanec smrti, kde namaľoval obete národno – socia-listického teroru, kde cyklus obrazov: Smrť indiánov, Smrť v showbusinesse uzatvára obrazom Kristus medzi zajatcami – je to určitá verzia biblického príbehu Emmausa a môže byť chápaná ako symbol nádeje.
Dielo Arnulfa Rainera má zvláštnu pozíciu nielen v Rakúsku, ale aj v celoeurópskom umení. Jeho tvorba bola vždy uvedená v priamej súvislosti s maľbou informelu a tašizmu. Už na začiatku päťdesiatych rokov sa Rainer začal venovať gesticko expresívnym maľbám. V tmavých, často čiernych premaľbách sa niekedy objaví aj tmavá-nočná modrá, zostane často iba malý zdroj svetla. Asi najviac z umeleckých diel na Rainera zapôsobil Grünewaldov Isenheimský oltár. Kríž tak isto patrí medzi jeho najrannejšie základné formy - chápe ho ako skratku ľudskej tváre. V jeho obrazoch grimasou je priamočiaro vyjadrená zúfalá expresivita tohto umelca, jeho existencionálna bieda, ktorú občas prekladal v zmysle negatívnej teológie. V tých časoch sa zoznámil s Ottom Mauerom, kazateľom Dómu Sv. Štefana, ktorý v zápätí založil galériu. Táto galéria sa stala rakúskou avantgardou. „Mauer sa modernému umeniu oddal na katolíckeho kňaza nanajvýš nezvyčajným spôsobom, viedol rozhovory s umelcami, organizoval im výstavy, zbieral ich diela ... Arnulf Rainer pochopil, že jeho problémy neboli estetického, ale existenčného rázu, že nevyjadroval súhlas so svetom, ale hlbokú nespo-kojnosť. Tak sa začal dlhý rad jeho „Ukrižovaní”, ktoré jeho diela sprevádzali po viac ako tridsať rokov, premalieb kríža a postavy Ukrižovaného. Neskôr začal prejavovať záujem o vlastnú smrť a vznikli jeho premaľby fotografií posmrtných masiek.
Dielo Waltera Pichlera sa krúti okolo archaických rituálov. Veľmi skoro sa v Galérii St. Stephan stretol s architektom Hansom Holleinom, ktorý v istej prednáške povedal: „Architektúra má sakrálny pôvod . Potrebu človeka stavať manifestuje najprv vytvorenie obrazov sakrálneho zamerania, magického sakrálno sexuálneho zamerania. Hlavným Pichlerovým dielom sa stal kult, ktorým sa dlhé roky zaoberal v St. Martin v Burgenlande. Okolo malého hospodárskeho statku, kde Pichler žil, vznikol celý rad malých kultových miestností, ktoré sa skôr ako na kaplnku ponášajú na staré poľnohospodárske úžitkové budovy, aké v Burgenlande ešte možno vidieť. Po ukončení sem istým druhom procesie prenáša svoje kultové objekty. V jednom dome sa nachádza „Trup” a viaceré „lebečné klenby” (z bronzu, na kostre), v inom zase „Postava v pohybe” tretí ukrýva veľký ležiaci kríž. Diela sú meditačnými objektmi umeleckého kultu, vychádzajúceho z prvotných archaických predstáv, ktoré sa však vo svete sedliakov často uchovávali.
Herman Nitsch (nar. 1938) vo veľkom rozsahu buduje a realizuje kultovú oblasť. Vychádzal podobne ako jeho kolegovia z informelu. Onedlho sa dostal do tak silno gestického vzťahu k uskutočnenému obrazu, že svoje práce nazýval iba Malaktion :spočívali veľmi často v liatí červenej farby, neskôr krvi priamo z otvorenej plechovky na biele plátno opreté o múr, pričom farba voľne stekala a vytvárala nepredvídateľné pruhy a obrazce. Stačil len krok, aby sa hlavným motívom gestického zásahu stal sám maliar. Prototypom jeho akcií bolo spojenie duchovného pozadia - odkaz na kresťanstvo, a umeleckého stvárnenia telesný - maliarsky prejav. „Archaickosť sa však uskutočňuje vo vrchole mo-derného vedomia, formovaného Friedrichom Nietzschem a Sigmundom Freudom. Nitsch roky pracoval na partitúre šesťdňovej „Hry orgií a mystérií”; a trojdňová verzia bola uvedená v SchloS Prinzendorf an der Taya, kde Nitsch žije. Nitsch sa usiluje dosiahnuť „ucelené umelecké dielo”, dionýzovskú slávnosť s krvavými rituálmi, končiacimi večerou (chlebom a vínom). Kvôli týmto akciám ho v šesťdesiatych rokoch aj trikrát zadržali. Jeho práce sa však v deväťdesiatych rokoch dostalo medzinárodného uznania.
„Za rakúskou avantgardou sa už neskrýva ucelená kultúra ako v období baroka. Sú to väčšinou samotári a každý si stanovuje vlastné dôrazy. Od hravosti v umení sa súčasní umelci odlišujú svojou existenciálnou vážnosťou. „Život a smť sú naliehavými skutočnosťami, ktoré sa už hravou formou nedajú zvládnuť. Dôrazy sa kladú také odlišné, že ich nemožno uviesť na jedného menovateľa. Kresťanstvo stojí vedľa marxizmu, vedľa vplyvov z Ďalekého Východu a pohanstva. Tak ako napríklad v baroku, aj teraz pretrváva pokus o určitú syntézu, ale takéto protiklady sa už nemôžu spojiť.