ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Jozef Leikert

redaktor: Giotto 2006-09-27

 

prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc: Zamyslenie nad knihou Jozefa Leikerta Pominuteľnosť


Kolotoč blata, jaziev, výskania pudov, neodbytnej, vytrvalej bolesti... Narodenie smrti. „Život chce vrátiť, čo si požičal.“
Poézia je pre básnika Jozefa Leikerta tichou spovednicou. Nie bútľavou vŕbou, ani hlásnou trúbou, ale tichým ukladaním vecí na poriadok (nie večný, iba svoj), dychom veselého i smutného času, ktorý sa lenivo, bez oddychu prevaľuje okolo nás, nenápadný, zdanlivo bezvýznamný, trochu utáraný, a predsa osudový spoločník. Ale poézia je preňho aj zvedavá dáma, náročná, netrpezlivá a dobiedzavá, ktorá sa sebavedome pýta, čo je nádej, čo je vina, čo je hriech, čo je láska. Čo je vekovečná spravodlivosť. A čo je nevyhnutný koniec. Čo urobiť, aby život nebol iba „veľký odpadkový kôš“ dobrých a ešte lepších predsavzatí. Čo urobiť, aby náš pohľad do vznešenej diaľky nebol pohľadom do prázdna, aby naše kroky neboli krokmi do pustatiny. Odpoveď musí prísť. Lebo existenciálne odsúdenie na slobodu nepozná kompromisy. Naša sloboda je naším osudom.

Báseň a básnenie pochopil Jozef Leikert ako cestu – cestu, ktorá sa nikdy a nikde nekončí. Neznamená preňho uzavretý súhrn slov a obrazov, nie je skamenelinou myšlienok, nie je názorovým torzom, ale ani definitívne, raz prevždy ukončenou výpoveďou. Úspornosť jeho metafory neznamená prchkosť, strohosť verša neznamená úzkoprsú prísnosť, uzavretosť idey neznamená nevšímavosť k iným ideám, tichosť nie je hluchota. Nielen ľudia, ale aj myšlienky, ba i veci majú svoj vlastný, autentický život. Básnik chce odhaliť to, čo sa skrýva za závojom javov, za tým, čo nám ponúkajú naše zmysly. Ale pritom ani v náznakoch neodmieta reálnosť zmyslového sveta, vidí jeho priamočiaru, neraz drsnú krásu a inšpiratívnosť, jeho strohý, nenáročný pôvab a jeho bytostný, láskavý zmysel pre našu malú ľudskú každodennosť.

Cesta básne – nie nepodobná ceste života – je často kľukatá, má nevyspytateľné zákruty. A početné mosty, ktorými vedie, sa pnú nad hlbokými priepasťami zrady. Prechádzať nám po tejto ceste Karol Felix - ilustraciapríde nejedným temným miestom, príde nám križovať cesty nielen láskavého dobra, ale aj spupného zla. Brodíme sa na svojej ceste rovnako nádejou ako neistotou. Kráčame, niekto pevne a sebavedome, v pyšnom pochode pred zrakmi obdivovateľov, iný tackavým krokom nedôvery a ešte ďalší pomaly a bojazlivo, so strachom o svoje bytie. Ale všetci k rovnakému cieľu. Konečnému a neodvratnému. Viera a „túžba dotknúť sa neba“ nás neraz dokážu vyviesť z úžľabín nedôvery, strachu a neistoty, zo stoky pokrytectva, zloby a pochybností, podobne ako malí a nežní pastierikovia, tie láskyplné bukolické postavičky, čo svoje odovzdané ovečky neúnavne a s večným úsmevom ženú lúkami a pastvinami tohto sveta k neodvratnému, krutému a málokedy želanému cieľu – ale za všetkou našou vierou a našou úprimnou túžbou „dotknúť sa neba“ číha so zdvihnutým prstom naša bolestná potreba ustavične odpovedať, poznať, vedieť... Túžba zmerať čas. Odpovedať sebe samému, najmä sebe samému. Vidieť sa v zrkadle svojich vrások. Práve táto potreba je naším osudovým chcením, práve ona býva často skrytým prameňom našich pochybností, ona býva niekedy aj žriedlom našej pýchy a hrdosti. Či naozaj, či skutočne, či oprávnene? pýta sa básnik Jozef Leikert.
Malosť a veľkosť človeka, začiatok a výsledok cesty – a všetko to, čo zradne drieme medzi nimi: anonymné rany osudu a tíšivé zmilovanie, bezvýsledne obhrýzané nechty našej netrpezlivosti, každodenné chlácholenie túžob, prosby o odpustenie. Na všetky tajomstvá našej existencie môže byť odpoveďou báseň.
Odcudzenie človeka sebe samému, svojmu životu, svojmu poslaniu, svojim projektom a konečnému cieľu svojho bytia je nepochybne veľkou témou poézie. V Leikertovej Pominuteľnosti je táto téma zdanlivo v úzadí, ticho tlie pri koreňoch slov. Ale každý verš v knihe, ktorý vypovedá rovnako o ťažkosti zeme, ako o ľahkosti vlastného tieňa, o utajených nerestiach a živote stromov, o vlasoch dievčat a pote oka, je básňou o nás samých, o našom polonahom živote, ktorý sa nám odcudzuje v našej všednosti, v našom zabúdaní, v našej ignorancii, v našej povrchnosti vzťahov... Odcudzujeme sa samým sebe na pestrom javisku života, na ktorom sa kabaretným spôsobom miesi oplzlosť s krásou, dôstojnosť s nenávisťou a prefíkanosť s úprimnosťou. Človek ich nedokáže stráviť. Strávi ich iba báseň. Lebo báseň je živým plameňom nedočkavosti dobra, je videním slepého, nasýtením hladného. V básni zhorí i bolesť nášho odcudzenia. Lebo báseň nám prináša poznanie nepoznateľného, je cesta poľom života.
Leikertova báseň je nielen cestou, ale aj odpoveďou. Cestou k odpovedi.


doc. PhDr. Jozef Leikert, PhD

básnik a spisovateľ literatúry faktu. Narodil sa 22. októbra 1955 v Zlatých Moravciach. Vydal básnické zbierky Potichu (1995), Odstrihnuté zvony (1997), Pokosená hlina (1999), Šepot krokov (2000) a výber Nahá tvár (2001). Preklady básní mu knižne vyšli v Bulharsku (Otlomki tišina 2001), v Česku (Zámlky 2001), na K. FelixUkrajine (Večorinňa 2002), v Poľsku (Rosa na duszy 2003, 2004, 2005), v Rusku (Za čas do zatmenija 2002), v Macedónsku (Voznemireni krugovi 2004) a v Srbsku a Čiernej Hore (Iz dubine trave neba 2005). Pripravuje sa vydanie v USA (Salted Snow) a v Rakúsku (Suche). Z literatúry faktu mu vyšli knihy: Ráno prišla noc (1989), A deň sa vrátil (1993, 1994), Testament svedomia (1996, 2001), Čierny piatok sedemnásteho novembra (2000, 2001), Sny v okovách (2002, 2003), Návraty odchodov (1997), Osud tak chcel (1999, 2000, 2003) a Zákulisie slov (2000), z ktorých viaceré boli vydané aj v Česku. Posledné tri napísal s Máriou Mackovou. Je predsedom Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska a predsedom Klubu spisovateľov literatúry faktu.