ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Otto Szabó

 

Čičváková

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Olympia

redaktor: skitzz 2006-10-17

 

Urbino
Olympia náčrt
Cabanelli: Venuša
Raňajky
Olympia
a

Olympia! Vrcholné dielo Manetovej tvorby? Áno! Väčšina súčastných znalcov a teoretikov pokladá práve Olympiu za vrcholné dielo Eduarda Maneta. Toto dielo spôsobilo najväčší škandál na Salóne v roku 1865, a práve v tomto diele je obsiahnutá celá Manetová filozofia, jeho presvedčenia a snahy, ako aj jeho prístup ku kompromisom a revolučnosť. Dalo by sa povedať, že toto dielo je dokumentáciou Manetovho vieruvyznania.

Manet namaľoval Olympiu, akt dobovej ženy- prostitútku, už v roku 1863, keď jeho obraz- Raňajky v tráve, zožal posmech a krutú kritiku na Salóne Odmietnutých. Olympiu sa preto opovážil vystaviť až o 2 roky neskôr, v roku 1865. Obraz na Salón prijali, ale spôsobil nevídaný škandál. Manet sa týmto obrazom skutočne vzoprel všetkým hodnotám, ktoré Salón, umelecký kritici, ako aj verejnosť, v danej dobe preferovali.

Manet bol revolučným umelcom, ktorý sa odmietol vzdať svojich umeleckých prístupov v prospech akademizmu, avšak túžil po uznaní akademického sveta. Olympia je svedectvom týchto myšlienok a prístupov.

Póza modelky na obraze je klasická póza Venuše, čím naviazal na Tizianovú tvorbu, a to konkrétne na obraz Venuše z Urbina (obr.2). Čerpal teda od uznávaného majstra. Dokonca sám namaľoval kópiu tohoto obrazu a pripravil množstvo škíc(obr.3), čo bolo u Maneta netradičné. Táto póza bola pravdepodobne výsledkom akéhosi kompromisu, od ktorého očakával úspech na salóne. Práve tento jeho "kompromis" však spustil lavínu pohoršenia. Umelecký svet pokladal za vrcholnú bezočivosť a pohŕdanie umeleckými prostriedkami stvárnenie prostitútky v póze Venuše- bohyne. Maliarsky akt slúžil totiž, podľa dobového názoru, oslave telesnej krásy. Mal byť "čistý", ako postavy ktoré boli takto zobrazované (hlavne mýtické osoby, bohovia a bohyne). Manetov akt však zachytával ženu zo súčasnosti - prostitútku.

Tento kontrast umocnil Manet pomenovaním diela; Meno Olympia bolo totiž zaužívaným, veľmi častým pseudonymom dobových kurtizán.

Prečo Manet takto nazval svoje dielo, keď dozaista vedel, čo tým spôsobí? Odpoveď nachádzame v jeho vlastnom výroku, ešte z čias štúdia na strednej škole, keď pri diskusií o zmysle istej pasáže z Diderota vykríkol: "Záleží iba na tom, aby sme boli ľuďmi svojich čias, a aby sme maľovali to čo vidíme!" Bolo teda v rozpore s jeho zásadami poprieť to, čo v skutočnosti namaľoval.

To, že sa jedná o kurtizánu, podčiarkol ešte tým, že dievčinu ozdobil dobovými ozdobami. Takéto ozdobenie nahého tela zbavilo Olympiu aj posledných zbytkov "čistého" aktu. Zobrazené nahé telo teda dostalo novú úlohu, a to byť vzrušujúcim, čo bolo samozrejme tiež absolútne poburujúce. Akt nesmel byť vzrušujúci! To, že táto vedľajšia úloha obrazu, bola zámerom tvorcu, a nie akýmsi "vedľajším produktom", dokazuje aj pohľad Olympie. Dievča hľadí von z obrazu, priamo do očí pozorovateľa, bez náznaku hanblivosti. S nebadateľne privretými viečkami, budí dojem, akoby pozorovateľa zvádzala, vábila prísť k nej a dotknúť sa jej.

Spomínané luxusné ozdoby, ktoré zvyšujú príťažlivosť Olympie, majú symbolický podtext. Ako odkaz na Venušu tu nachádzame perly, ako typické atribúty Venuše, čierna stuha okolo krku, spadnuté topánky z jednej nohy a orchidea vo vlasoch, o ktorej sa predpokladalo, že má afrodiziakálny účinok, poukazujú na osobu dievčiny, podčiarkujú, že sa jedná o kurtizánu. Náramok, podľa najnovšej módy zas dokazuje, že ide o ženu zo súčasnosti. Okrem Olympie sa na obraze objavuje ešte slúžka s pestrou kyticou a čierna mačka so zdvihnutým chvostom.

Symbolika jednoznačná! Kvety sa odovzdávali ako symbol lásky. Olympia si ich však nevšíma. Pravdepodobne to má zdôrazňovať, že je na podobné zásielky od obdivovateľov, "zákazníkov", zvyknutá.

Namaľovaním čiernej mačky so zdvihnutým chvostom, Manet znova dal priestor svojim revolučným sklonom. Oddychujúci, prípadne spiaci pes bol často znázorňovaný pri ženských aktoch, ako symbol oddanosti a vernosti, takmer vždy vo svetlých farbách. Olympiina mačka je presným protipólom takéhoto psa, a jej zdvihnutý chvost je ďalšou erotickou narážkou. Ako dôkaz tohoto tvrdenia môže slúžiť nesporná podobnosť Olympiinej mačky s kocúrom na plagáte propagujúcom knihu Manetovho priateľa Champflenryho o mačkách, ktorý je tiež dielom Maneta a ktorého sexuálny podtext muži nepopierali.

Je otázne, prečo sa Manet tak očivedne vyhýbal konvenčnosti a prečo odmietal tvoriť v duchu akademického maliarstva, keď tak túžil po ich uznaní. Každá jedna kritika uvrhla Maneta do hlbokých depresií, a predsa sa svojich tvorivých zásad nevzdal. Dobový novinár o ňom raz napísal: "Pán Manet má predpoklady na to, aby ho odmietla ktorákoľvek porota na svete".

Technika maľby sa tiež vymykala konvenčnosti. Dokonca je v danom období úplne jedinečná. Nedá sa zaradiť ani medzi akademikmi preferované techniky, ani medzi techniky používané skupinou impresionistov. Manet totiž nevylúčil čiernu farbu zo svojej palety, ako impresionisti, ale nenarábal s ňou ani ako akademici, pretože vo svojej tvorbe preferoval vysoký kontrast. Zobrazenie Olympie sa tak podobá na fotku pripravenú použitím blesku. Niektoré časti tela Olympie sú tak dokonca naznačené iba kontúrou, inak pôsobia plošne. Nanešťastie Maneta bola jeho Olympia na Salóne vystavená spolu s Cabaneliho Venušou, ktorá bola typickým zástupcom, vtedy preferovaného spôsobu použitia aktu, s jemným akademickým odstupňovaním tieňov. V porovnaní s týmto obrazom, jeden z dobových kritikov o Olympií napísal: "Tiene sú naznačené väčšími, alebo menšími sivočiernymi fľakmi... Krásna žena má prinajmenej kosti, svaly, pokožku a nejakú farbu."

Našťastie súčasná doba takéto vyjadrenia kritikov, posmech a nepochopenie verejnosťou nezdieľa, a Olympia sa v súčasnosti teší zaslúženému obdivu a jej tvorca Eduard Manet, vysokému uznaniu.

Autor: Andrej Kešiar