ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Architektúra ako jazyk

redaktor: skitzz 2006-10-27

 

Mario Botta: Rodinny dom
Hans Hollein: Haas Haus, Vieden
Hans Hollein, Haas Haus, Vieden
Makovecz: Kostol v Paksi
Moore: Piazza di Italia
Moore: Piazza di Italia
R. Venturi: Rodinny dom
R. Venturi:_ Rodinny dom

Jan Bahna, Obchodny dom, Ruzinov, Bratislava
Jan Bahna, OD, Ruzinov, Bratislava
Kiso Kurokawa: Capsule Building
Makovec: Výstavný pavilón Maďarska, Expo, Sevilla
Oswald Mathias Ungers: Torhaus
Paszto, Drahovsky: Kostol v Lovinobani
Pasztor, Drahovsky: Kostol v Lovinobani
Venturi: Narodna Galeria, Sainsbury

Ako vníma najnovšiu architektúru súčasný človek? Je to preňho mnohoraký a pluralistický ohňostroj nápadov a hodnôt? Alebo ju vidí ako sterilne vyprázdnenú stavebnú produkciu? Zastaví sa s úctou pred novou skvostnou stavbou, ako je napríklad Grande Arche s pocitom: „to je ono“? Alebo upadne do rozpakov, ako svedkovia takých roztrieštenosti názorov, akou bola posledná súťaž na dostavbu Staromestskej radnice v Prahe?

Ako pôsobí nová architektúra na chodca, ktorý zamyslene kráča mestskou ulicou za svojím každodenným cieľom? Ako na turistu, lačného po pozoruhodnostiach cudzích miest? Aká je pre obyvateľa, ktorý dôverne pozná každú nerovnosť, zákrutu, stereotyp a harmóniu prevádzkových línií, kúty a výhľady...? Aká je pre toho, ktorý ju vidí na pohľadnici z ďalekého sveta? Alebo pre toho, kto rozhoduje o jej účeloch a peniazoch na ňu? Je dnes vznikajúca architektúra úplne iná než tá historická? A akú vinu či zásluhu na nej majú architekti – príslušníci tej starobylej, zdanlivo priezračnej profesie? Sú to ich individuálne umelecké výkony, ktoré nás sprevádzajú na každom kroku, alebo sa v nových stavbách dôsledne odráža iba lesk a bieda spoločnosti, v lone ktorej vznikajú?

Matúš Dulla: Architektúra dnes

Každá generácia architektov vo svojej praktickej a teoretickej tvorbe hľadá odpovede na tieto otázky. V tejto krátkej úvahe sa snažím o predstavenie postmodernizmu, hnutia, ktoré si vytvorilo interesantnú teóriu tejto zložitej problematiky. Charles Jencks bol významným predstaviteľom postmodernistického myslenia a mnohokrát jemu samému je pripisovaný vznik a uvedenie do obehu výrazu postmodernizmus.

V roku 1977 vydal knihu The Language of Post-modern Architecture, Jazyk postmodernej architektúry a tým zaviedol termín jazyk architektúry. Tento dokument bol reakciou na anonymitu a uniformizáciu internacionálneho štýlu a stal sa základom pre ďalší teoretický a praktický rozvoj postmodernej architektúry.

Charles Jencks považuje za veľmi dôležitý vzťah architektúry a jej užívateľov. K tomu, aby spolužitie týchto dvoch médií bolo pre každého z nich prosperujúcim, musí sa vytvoriť kontakt medzi nimi. A kontakty sa vytvárajú vzájomnou komunikáciou, spoločnou rečou. Týmto výrokom presne vymedzuje hranice postmodernizmu. Postmoderným architektom uznáva iba tých, ktorí chápu architektúru ako jazyk.

Internacionálny štýl (moderna, funkcionalizmus) podľa neho používal príliš abstraktnú estetiku, ktorá sa takým spôsobom stala anonymnou, neschopnou vyjadriť skutočný význam architektonického diela. Pre podobné výrazové prostriedky budova stratila svoju schopnosť nadviazať kontakt s pozorovateľom. Nevytvorila sa teda komunikácia, ktorá je podľa Charlesa Jencksa nevyhnutná. Podobná komunikácia sa vytvára pomocou znakovej sústavy nesenej architektonickými dielami. Táto sústava sa nazýva jazyk architektúry. Slovami, ktoré tvoria základ tohto jazyku sú typologické prvky architektúry, okno, dvere, stĺpy, priečky, oblúky atď. V období funkcionalizmu slová ako oblúk, klenba, tympanón boli zakázané. Slovník moderny, ktorý bol redukovaný a obmedzený na minimum, sa stal cudzí a vlastne nezrozumiteľný prostému vnímateľovi. Jazyk prestal fungovať.

Charles Jencks uvádza výstižnú anekdotu, ktorá vystihuje základný problém: Národy by sa v komunikácii s jednoduchou slovnou zásobou funkcionalizmu porozumeli, ale konverzácii by to na vtipe a elegancii asi veľmi nepridalo. A práve táto elegancia robí komunikáciu kvalitnou. Je teda podľa neho nevyhnutná.

Postmoderná architektúra nezakazovala žiadne slová, architekti siahali do histórie, využívali lokálne danosti (vernakularizmus) a charakteristickým sa stalo dvojznačné chápanie priestoru.

Vytvorili sa tak diela, ktorých jazyk sa niekomu zdal byť estetický, ostatným zase neznamenal žiadnu hodnotu. Obidva tvrdenia boli pravdivé. Univerzálny jazyk funkcionalizmu však podľa nich nikomu neprehovoril.

Mnohí predstavitelia modernej architektúry vyčítali postmodernizmu, že sa prispôsobuje konzumentovi bez ohľadu na skutočnú vznešenosť architektúry a ignoruje jej umelecké poslanie. Najviac však tomu hnutiu vyčítali eklekticizmus, ktorý pre neho bol charakteristický. Považovali ho za „bezzásadovosť a prejavy individuálnej svojvôle“ (Matúš Dulla). Tým, že neurčil hranice, jeho program sa stal bezbrehým. Podľa Charlesa Jencksa však eklekticizmus je prirodzeným vývojom architektúry a kultúry vôbec, ponúka nesmierne možnosti výberu vyjadrovacích prostriedkov.

Postmoderna so všetkými jej protirečeniami je štýlom v architektúre, ktorá si dovoľuje kombinovať takmer všetky výrazové prostriedky architektúry. Podľa môjho názoru jej kvality nespočívajú vo vytvorení nepopierateľných estetických kvalít, ale predovšetkým v jej provokatívnosti a používaní irónie.

Autor: Kinga Václavová