ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Súsošie Laokoon

redaktor: skitzz 2006-12-26

 

1
2
3
4
5

SÚSOŠIE LAOKOON

( mramor, v. 2,42m, Vatikánske múzeum, autori pôvodného gréckeho bronzové súsošia: Agesandros, Athenodoros, Polydoros. Našli ho v r. 1506 na Esquilínskom pahorku v Ríme)

Súsošie veľkňaza Laokoona s dvoma synmi sa považuje za mimoriadne pôsobivé a významné dielo helenistického gréckeho sochárstva. Po nájdení silno predeštinovala umeleckú tvorbu mnohých významných výtvarníkov a sochárov všetkých dôb.
V čase vykopania rímskej mramorovej reprodukcie (1506) bol na mieste aj Michelangelo, ktorého súsošie údajne tak ohúrilo, že v jeho nasledujúcej tvorbe sa inšpiroval z tohto diela. (Lynn Catterson z Columbijskej Univerzity dokonca tvrdí, že autorom Laokoona je sám Michelangelo. Svoju hypotézu vytvoril na základe Michelangelovej perokresby mužského torza zo zadu, ktorá vraj zobrazuje Laokoona. Ďalej argumentuje s ochotou Mediciovcov štedro platiť za antické sochy. Podľa Cattersona Michelangelo pri svojom životnom režime – spal 3 hodiny denne- pracoval na Piéte a Laokoonovi súbežne.)


Parafrázy a odkazy na Laokoona sú bádateľné aj v maliarstve Rubensa (ktorý kreslil expresívne štúdie o súsoší), Rembrandta, ale aj vo vývoji erbov a symbolov (hadmi prepletené figúry). O súsoší jestvuje aj množstvo teoretických rozborov a interpretácií hlavne z klasicistického obdobia. Známe sú Lessingove (Laokoon, čiže o hraniciach maliarstva a poézie, Trnava, 1946) a Wincklemannove úvahy, ktoré sú z mnohých hľadísk mylné a fabulované (súsošie na vlastné oči vôbec nevideli, poznali ho len z dobových leptov), no svedčia o tom, že Laokoon dával otázky. Nebol totiž nijako zaraditeľný do antického umeleckého kontextu podľa klasicistických kategórií. Veľkou otázkou spomínaných mysliteľov bolo, či umierajúci Laokoon kričí, alebo ticho znáša bolesť. Nechceli si totiž priznať naturalistické zobrazovanie fyzického utrpenia. Toto súsošie pripomína skôr manieristické, či barokové sochárske tvaroslovie, či opačne?
Ďalším mystickým momentom bola do roku 1904 chýbajúca pravá ruka Laokoona. Najprv dielo dopĺňal Michelangelo voskovým modelom ruky. Otázkou bola poloha, či bola prázdna, či držala zbraň. Vergilius toto súsošie asi nevidel. V Aeneise sa dočítame, že kňaz mal v ruke oštep, bol v rúchu a hadi ho škrtili na krku a po drieku, potom ho zdvihli.


Nadmerná veľkosť a vypracované svalnaté telo veľkňaza ho akcentujú, povyšujú ho do dominantnej polohy kompozície. Kŕčovito vytočené telo a výraz tváre dotvorené zvinúcim sa hadom pôsobí dynamicky, akoby sa pohybovalo. Menšie postavy dvoch synov podporujú figúru Laokoona, no nekonkurujú mu. Zaujímavá je aj vzťahová schéma súsošia. Vediac, že dielo je jednopohľadové, mi pripadá, ako keby smrť prechádzala zľava napravo (žeby preferovaný pravý smer?): v tele vľavo umiestnenej postavy už ubudla sila, je na pokraji smrti a už nebojuje o život. Laokoon je tiež smrteľne pohryznutý, no napnuté telo ešte protiví. Pravá figúra sa snaží sa vyslobodiť, je mu uviaznutá iba ľavá noha a pravá ruka. Bojí sa. Prosí o pomoc svojho otca, ktorý má oči upriamené hore, teda on zase prosí o pomoc Boha (Bohov). Podľa niektorých rozborov tým, že Laokoon sa nedíva na svojho prosiaceho syna je egoistický, snaží sa len o svoje vyslobodenie. Ja s týmto názorom nesúhlasím. Dejstvo súsošia je hrôzostrašné aj bez uvedomenia si jeho symboliky (umlčanie proroctva, malichernosť a nespravodlivosť Bohov, pád Tróje), samotný fakt zomierania s potomkami mi pripomína vojnové scény či holokaust. Súšie Laokoon zobrazuje krízovú situáciu, v ktorých ľudia nečelia rozumne, ale pudovo. V Laokoonovi pracuje pud sebazáchovy. Prosí o pomoc toho (tých), ktorý majú väčšiu silu, ako on.


Wincklemann chcel vidieť v tomto diele vyobrazenie vznešeného správania sa pri umieraní. Nechcel sa vzdať svojej axiómy „vznešenej krásy antického gréckeho umenia“. Dnes, vediac o helenistizme, keď sa plastiky „začali pohybovať“ a „cítiť“, súsošie Laokoona sa vykladá inak.
Mne sa mu zdajú byť príbuzné (okrem dobových sôch) diela Michelangela a Berniniho. K Michelangelovi by som prirovnával symbolickú maniéru. Idealizované atletické telo a neprimeraná veľkosť kňaza mi pripomína Michelangelovho Mojžiša. Tieto zmeny dožičia zobrazovaným postavám charakter neurčitého veku. Koľko rokov môže mať Laokoon či Mojžiš? 35? 55? 75? Ktorý je starší? Vzťah „vzájomnej neproporčnosti“ figúr je tiež charakteristické pre Michelangela. Na soche Piéty je jasne viditeľné manieristické zväčšenie Márie, podobne, ako zväčšenie Laokoona. Dynamika a pôsobivé zachytenie emócií na tvárach sú podobné zase Berninimu. Prudký citový účinok vyvolaný expresívnymi gestami tiel a tvárí odkazuje na barokové umenie. Tváre na súsoší mi pripomínajú Berniniho sochu Davida, ktorý si zahryzie do svojich perí pri prudkom pohybe prakom, alebo výraz úst a očí jeho extázy svätej Terezy.


Podľa Plinia staršieho je toto dielo troch sochárov najlepšie dielo starovekého sochárstva. Donald E. Strong zareagoval na tento výrok nasledujúco: „dnes sochu neoceňujeme tak vysoko, obdivujeme však jej silnú emocionálnu pôsobivosť, dosiahnutú výrazom tiel i tvárí, rovnako, ako skvelú kompozíciu a techniku“ : (Antické umenie, 1965, PALLAS). Rozmýšľal som, čo môže vytýkať spomínaný správca antických zbierok Britského múzea v Londýne Laokoonovi. Začal som študovať obrazové dokumentácie a zmienky o diele kritickým pohľadom. Pokladám za možné, že Donaldovi E. Strongovi vadilo prosté vyvýšenie jedného jediného diela nad ostatné. Ale možné je aj to, že mu vadil priveľký pátos alebo jednopohľadovosť súsošia.

Každopádne pokladám Laokoona za smerodajné prorocké dielo. Svoje klady má v dokonalej technike, ktorá nosí v sebe neskôr znovuobjavené manieristické a barokové prvky, v čitateľnej a predsa tajuplnej symbolike a vo vyobrazení ľudskej psychológie.

Autor: Gabriel Gyenes

6
7
8
9
10