ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Anna Tretter

redaktor: xlpixel 2007-01-22

 

Precítiť auru originálu (s Annou Tretter)

Anna TretterAnna TretterAnna tretterAnna tretterAnna TretterAnna Tretter


Narodila sa v roku 1956 v Kirchzell / Odenwald, v Nemecku. Absolvovala štúdium na umeleckých školách v Bischofsheim / Rhon a v Stuttgarte, neskôr na Mníchovskej akadémii výtvarných umení. Na svojom konte má množstvo samostatných výstav a permanentných inštalácií. Je držiteľkou viacerých medzinárodných grantov a ocenení. Od roku 1996 sa aktívne zúčastňuje európskych výmenných programov pre umelcov, je členkou Medzinárodného umeleckého fóra. Popri vlastných multimediálnych projektoch sa venuje pedagogickej činnosti. V súčasnosti pôsobí na Fakulte umení TU v Košiciach ako vedúca ateliéru Nových médií. Anna Tretter.

Žijete striedavo v Stuttgarte, Amorbachu a v Košiciach. Kedy a prečo ste sa rozhodli prísť na Slovensko? Aké boli vaše očakávania?
V roku 2002 som sa stretla v Stuttgarte s hosťujúcou študentkou z Prahy, Pavlou Scerankovou. Po krátkej priateľskej debate sme sa rozhodli zorganizovať spoločný projekt pre študentov Pražskej a Stuttgartskej akadémie umení. Vďaka finančnej podpore rôznych nadácií a jednej nemeckej čokoládovej spoločnosti sa nám akciu, na našu veľkú radosť, podarilo uskutočniť. Konala sa v obidvoch mestách pod názvom „Twice“. Išlo o sériu workshopov a výstav. V Prahe som sa po prvýkrát stretla aj s videoprodukciou študentov z košickej Fakulty umení. Celé to bolo veľmi spontánne. Prišiel za mnou kolega z Košíc a opýtal sa, či by som nechcela učiť na ich fakulte. Keďže moja zmluva so Stuttgartskou akadémiou končila, využila som túto príležitosť. Brala som to ako novú skúsenosť aj ako prirodzené pokračovanie mojej pedagogickej činnosti. Nemala som žiadnu predstavu o tom, aké to bude.

S pôsobením na umeleckých školách máte bohaté skúsenosti. Na čo, ako pedagóg, kladiete dôraz?
Myslím, že umenie sa nedá naučiť, podstatný je talent. Musí byť vrodený. Ide len o spôsob, akým ho dostať zo seba von. Učiteľ má napomáhať študentom v procese ich seba–poznávania a hľadania. Konečným cieľom výuky je nájsť ich vlastnú umeleckú totožnosť. Pritom znalosti z oblastí súčasných prostriedkov komunikácie ako sú fotografia, video a film, počítačové umenie, alebo interaktívne médiá, sú pre štúdium v odbore Nových médií absolútne nevyhnutné.

Čo sú to Nové médiá?
Pre mňa je to spôsob myslenia. V každej novej oblasti, v rámci daného média, je možné nájsť nové súvislosti. Niekedy sú to práve ťažkosti, ktoré prinútia človeka hľadať ďalšie možnosti. Pre Nové médiá je najdôležitejšia práca s daným médiom, využitie jeho možností a pozorovanie – niečo ako nikdy neukončený projekt. Samozrejme, nejde len o technológie. Omnoho dôležitejší je kreatívny prístup a jasná reflexia toho, čo, prečo a akým spôsobom to chcete urobiť.

Ak porovnáte slovenských študentov s nemeckými, sú medzi nimi rozdiely?
Z hľadiska tvorivosti tu žiadne rozdiely nie sú. Slovenskí študenti sú trochu v nevýhode. Vyplýva to najmä z približovania sa normám západoeurópskych umeleckých škôl. Sú tu rozdiely v oblasti financií, technického a softvérového vybavenia a určité jazykové bariéry.



Pre slovenského umelca na voľnej nohe, je neraz ťažké uživiť sa. Väčšina absolventov umeleckých škôl hľadá uplatnenie v komerčnej sfére. Aká je situácia v Nemecku?

Na Slovensku prakticky neexistuje trh s umením. Možno sa to v budúcnosti zmení. No ani v Nemecku nežije umelec vo finančnej istote, aj keď sa už uplatnil a presadil na trhu s umením. Len 2% tamojších umelcov, môžu žiť pohodlne z vlastnej umeleckej činnosti. Keď žijete v prosperujúcej krajine, máte aj viac možností. V Nemecku je mnoho zberateľov umenia, ktorí sa zameriavajú iba na určitý druh umenia. Flexibilita je v živote nevyhnutná a človek musí byť vynaliezavý. Čím viac nezávislý ste, tým lepšie pre vás. Dnešný umelec musí vedieť ľudí osloviť, “naučiť ich” vnímať umenie, vyvolať záujem. Musí ich presvedčiť o závažnosti umenia. Umelecká scéna je jedna veľká rodina. Všetci žijeme spolu a potrebujeme jeden druhého: umelci, dealeri s umením, historici, kritici, múzeá a galérie, agentúry, zberatelia…

Čo si myslíte o výtvarnom umení a umeleckej scéne na Slovensku? Čo vás zaujalo? Dosahuje podľa vás kvalitu v európskom kontexte?
Spomínam si na dielo istého slovenského umelca – futbalové ihrisko na svahu! Naozaj originálne. A potom na jednu filmovú sekvenciu, ktorá bola redukovaná do jediného monochromatického printu. Mám rada aj Bartuszove diela - napr. fotodokumentáciu jedného dňa z jeho života, ktorú dal na úrade opečiatkovať a tým zlegalizoval svoje umenie. Pre mňa je to niečo nové. V Nemecku by nik neprišiel s riešením takéhoto umeleckého problému. Zrejme to vyplýva z rozdielneho kultúrno-politického kontextu. Rada by som ešte spomenula imaginárne múzeum od Kollera, ktoré pred mnohými rokmi vytvoril vo Vysokých Tatrách. Všetko sú to myšlienky, ktoré sa dajú nájsť aj na aktuálnej európskej scéne. Osobne mám veľmi rada diela smerujúce k humanistickým témam, ako aj diela s humorným konceptom.

Je umenie užitočné pre spoločnosť? Kto dnes potrebuje umelcov?
Myslím si, že umenie je základnou výživou pre ľudskú dušu. Prečo by sme to mali učiť na školách? Umenie je prvotnou radosťou, hodnotou. Je ako veľký rezervoár vnútri nás. Kto iný by sa mal zaoberať takýmito skrytosťami, ak nie výtvarný umelec? Je rovnako potrebný ako spisovateľ, filozof, hudobník… Veď základnou potrebou človeka je žiť spirituálne.

A čo umelecké diela neprijímané verejnosťou? Ako vnímate a hodnotíte agresívne formy umenia?
Niekedy je možné prebudiť myseľ iba šokom. Takmer vždy, keď vidím napr. Lanyiho videá (študent Fakulty umení - pozn. red.), som otrasená. Jeho práce často obsahujú značnú dávku pravdy. Zároveň majú vysoký štandard a formu. Umelec takto upozorňuje na problémy, ku ktorým patrí aj každodenná brutalita. Autenticky vyjadruje prežívanie súčasného sveta. Mnoho ľudí sa nedokáže dívať realite priamo do tváre. On ich konfrontuje práve s touto pravdou.

Máte, alebo ste mali nejaké idoly v osobnom, resp. profesionálnom živote?
Nie, nikdy som ich nemala. Ak bol pre mňa niekto priťažlivý, bol to skôr ľúbostný vzťah, nie túžba napodobňovať ho. Možno je namieste otázka: si schopný vyjadriť seba samého vlastným spôsobom? Takýto prístup zaručí, že tvoje dielo nebude podobné, ako to, ktoré už niekto niekde vytvoril.

Čo vás inšpiruje? Mohli by ste popísať spôsob vašej práce?
Pre moju prácu je najdôležitejšie: uvedomovať si svoje vlastné korene, vytvárať subjektívnu realitu, reflektovať a rešpektovať to, čo už dosiahli iní. Z prírodných vied poznáme objaviteľov ako Kopernik, Galileo, Faraday, alebo Einstein… Stanovili základné teórie a každý ich môže rozvíjať. Podobne je to aj v dejinách umenia: jaskynné kresby z Chauvet a Lascaux vo Francúzsku, staroegyptskí architekti a ich slávne pyramídy, grécke sochy… Alebo umelci posledných dvoch storočí ako Cézanne, Picasso, Malevich, Magritte, Duchamp, Beuys, Paik, Viola a mnohí ďalší, medzi ktorých patria aj filmoví tvorcovia, ktorí svojou výraznou tvorbou ovplyvnili aj naše Bildbewusstsein - “vnímanie obrazu”. Z hľadiska Nových médií sú nezastúpiteľní Walter Benjamin, Marshall McLuhan a Lev Manovich. Môžme sa inšpirovať, no nemali by sme kopírovať. Stále sa však môže stať, že pracujete na umeleckom projekte a niekto niekde ho už zrealizoval. Všetko je to spôsobené imanenciou v rámci štruktúr súčasného myslenia. A práve preto by mali študenti umenia poznávať minulosť, aby sa potom vlastnou tvorivosťou dostali vždy o krok ďalej.

Pamätám sa na vašu “seizmografickú” výstavu v Košiciach v roku 2005, ktorá bola akýmsi voľným pokračovaním výstavy v poľskej Lubline v roku 1997. Chcete pokračovať v tomto “mapovaní” sveta a ďalej sa zaoberať fenoménom kontinuity a diskontinuity? Poviete nám niečo o vašich súčasných projektoch?
Vo svojej prvej práci som jednoducho položila hrot ceruzky na papier. Vznikla neprerušovaná línia, ktorú som chcela použiť ako partitúru. V rýchliku, na ceste z Prahy do Európskeho centra umení v Drážďanoch, som znovu využila túto myšlienku a použitím elektronického tabletu vznikla na konci cesty línia, dlhá 55 metrov. (pozri video:



http://www.ikg-art.org/images/Line.html
) Z tejto kresby som spravila videosekvenciu a poslala ju istému hudobnému skladateľovi ako partitúru. Momentálne spolupracujeme na vytvorení špeciálnej hudobnej kompozície, za pomoci nového softvéru. Často sa mi stáva, že nové myšlienky vychádzajú zo starších myšlienok a nadobúdajú nové formy výrazu. Ďalší z mojich rozpracovaných projektov má názov 3D-rigent. Na koniec dirigentskej paličky som upevnila malú lampu, ktorej pohyb som potom, súčasne z dvoch rôznych pozícií, nasnímala na video. Výsledkom by mala byť skulptúra vytvorená hudbou.

Sme závislí na internete. Denne nám prejdú očami milióny obrazov… Nie je to v istom zmysle „devalvácia obrazu“
Akokoľvek sú Nové médiá vzrušujúce, nemôžete vidieť úplne všetko. Ak chcete precítiť auru originálu, musíte navštíviť galériu a zažiť to na vlastné oči.


Za rozhovor ďakuje Rišo Kitta.
Pozrite si: http://www.annatretter.de/ , http://www.fu.tuke.sk/