ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Kateřina Bolechová

redaktor: xlpixel 2007-07-10

 

Katarina Bolechová
Katarina Bolechová
Katarina Bolechová
Katarina Bolechová
Katarina Bolechová
Katarina Bolechová
Katarina Bolechová
Poetka a prozaička Kateřina Bolechová (České Budějovice, 1966) doteraz publikovaná iba časopisecky, sa predstavila svojou prvou zbierkou básní s názvom Rozsvícenou baterkou do pusy. Ide o piaty samostatne nepredajný zväzok edície Stôl, ktorej tituly vychádzajú ako príloha českého časopisu Psí Víno. Táto útla zbierka pripomína Grochove, na Slovensku už pomerne etablované Zošity poézie. V psích dňoch pre súčasnú (knižnú) kultúru je tento spôsob post-produkcie novej poézie pochopiteľný, nevyhnutný, ba aj zámerný. Ako priblížiť poéziu tým, ktorí ešte nevedia, že ju potrebujú?
To, čo nám Kateřina Bolechová ponúka vo svojich dvadsiatichôsmich básňach, mimovoľne pripomína návrat do detstva, k jeho vôni, rozostreným predmetom a tváram, do obdobia neuvedomelého strachu, ktoré sú pre ňu už bezpečne zakonzervované. Tento dojem sa vždy pozvoľna rozplynie na miestach, kde už „Veľká“ Kateřina ostáva v ironickom údive nad sofistikovanosťou dospelého sveta: jsme jenom chemie / … / plástve včelí / jsme (str. 16); takto vzniká v jej veršoch nenápadná časová paralela. Tvorivá taktika autorky spočíva vo vrstvení pojmov, obrazov a ich jednotlivých významov. Blízky je jej najmä princíp „realistickej“ dekoláže, ktorou postupne odkrýva svoj vnútorný aj vonkajší svet, určitú situáciu, či zážitok a výsledkom je takmer vždy tematicky súrodý kompilát. Naopak, na miestach, kde je viditeľná autorkina prílišná snaha o racionálnu koncíznosť, dochádza neraz k neúnosnému zaťaženiu textu kontextovými a situačnými elipsami. To môže u čitateľa vyvolať postupnú apatiu. Jednoducho, autorka si svieti baterkou do pusy a občas jej nie je celkom dobre rozumieť.

Voľné verše I. časti svedčia o autorkinom zmysle pre detail. Hneď úvodná báseň O pouti ponúka nenásilný pohľad do jej minulosti. Na (očnom) pozadí vidieckeho motívu sa odohráva klasická myšlienková premena: Ne nikdy jsem nechtěla / pach venkova / … / ale teď čas / … / kloní větve myšlenek / k zemi blíž / … (str. 7). V ďalších básňach sa až príliš pohráva s detailom, hoci ani tu nechýba výraz: v trenýrkách / ruce lámané do větví / východu / oči sousedu prosáklé / (str. 13), alebo skĺzne do nezrozumiteľnosti: Žvanivost kachen / až po krk sešněrovaná brusle / (alespoň trochu osladit) / … (str. 24). Omnoho vyrovnanejšie pôsobia básne, v ktorých je kruto úprimná, priam štatistická, kde príliš neškrtá a neštylizuje. K takým patrí napr. miniatúra: Chlup / na veřejných záchodcích / rozkročmo tušíš / něčí existenci / (str. 19), alebo netitulovaná báseň na str. 15: … / dotýkal se mě uvnitř / doktor / jenž otevřel mi koleno / … / vzpoměla jsem / oběda / kdy zuby osahávají / kloubní pouzdro / pečeného kuřete. Báseň Skleněná výplň (str. 23) je originálnym a metaforickým skrížením postavy za sklenou výplňou dverí s kosatkou z akvaparku. Tieto prekvapivo pravdivé básne, ako aj ďalšie, ktoré v sebe nesú zárodok prirodzenej naratívnosti, sa mi zdajú byť pre autorku najpriliehavejšie; výborne vystihujú jej naoko chladný naturel. Sviežo zapôsobí aj stroho naznačený dialóg: – Máš malá ňadra – / špitl mi (str. 11), alebo – Až nebudu moct zastřelím se / Koně se přece střílejí – / (str. 14). Vidieť prozaičku v básnickom tričku môže byť príjemné, i keď zrelá žena a priori nepredstavuje zrelú poetku. Myslím si, že Kateřina Bolechová kritérium zrejúcej poetky spĺňa.
II. časť tvorí sedem básní. Autorka tu s neskrývanou detinskou zvedavosťou pozoruje vlastnú pamäť: Pamatuji // jak otec spravoval rezervoár / záchodový prkýnko / … / když jsme ho našli / vypadal jako turista / … / měl otras mozku / poprvé jsem ho viděla plakat (str. 32). Pričom slovo pamatuji znamená jasnú invokáciu na počiatku každej básne. Prozódia básní II. časti pôsobí ucelene, hoci v rámci takej malej plochy je to otázka zrejme irelevantná. Básne svojou atmosférou pripomínajú osobité haiku, či mierne vyblednuté diapozitívy. Sú jednoduchšie, a tým ponúkajú paradoxne väčší priestor pre interpretáciu. Kontextové elipsy, ktoré autorka s obľubou používa, tu nadobúdajú svoj plný význam. Vieme, že sme sa stretli s citlivou poetkou: Pamatuji // jak zhasínal petrolejku / všechno skočilo do tmy / až po okraj peřiny / a já se těšila / až zase uvidím / … (str. 34).

Debutantka Kateřina Bolechová sa radí k mladšej strednej generácii českých básnikov, odchovaných prevažne na Psom Víne (Motýl, Štengl, Harák, Hruška, Libiger a mnoho ďalších), ktorí sú na Slovensku pomerne málo známi. V zbierke básní Rozsvícenou baterkou do pusy nenájdeme ani stopy po prostoduchej patetickosti – svoje prvé lásky, ktoré si autorka neustále pripomína, sú našťastie úplne iného charakteru. Jsou věci / o kterých nedá se / … nemohu psát / bylo by to jen / hýkaní starého osla / bylo by to / ojedinělé plácnutí / do hejna much (str. 27). Je krásne, ak to, čo básnik napíše, je použité proti nemu.

Rišo Kitta