ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Nový priestor?

redaktor: Giotto 2007-07-30

 

Ak boli umelecké diela minulosti vytvárané podľa estetickej normy krásy, a v období úzkeho prepojenia umenia a náboženstva, mundus diela naozaj prepájal nebo, zem a podzemie, potom ich percepcia harmonizovala a zjednocovala ľudskú skúsenosť na základe metafyzických princípov. Percipient mohol zažívať, vo väčšej alebo menšej miere v závislosti od umeleckého diela i svojej individuality, dokonalosť, harmóniu, poriadok umeleckého diela, ktoré vyjadrovalo metafyzické, transcendentné princípy a uzrieť tak svet, ktorý ho bezprostredne obklopoval, ako dokonalú harmonickú jednotu, ktorú si mnohokrát v každodennom živote neuvedomoval a ktorá potvrdzovala a poskytovala realitu konštrukcii sveta v ktorom žil a teda i jeho vlastnému životu. Naproti tomu, všetko mimo túto konštrukciu bolo neharmonizované, neforemné a beztvaré bolo nebezpečným územím chaosu bez vlastnej reality, ktorú mohol zabezpečovať len metafyzický, transcendentý princíp práve vytváraním poriadku.
V modernom, ale najmä v postmodernom umení sa však situácia radikálne mení. Menia sa námety, ale i spôsob narábania a usporiadávania atomárnych elementov a znakov. Do umeleckej tvorby vstupuje prvok náhodilosti, krása prestáva byť určujúcou kategóriou umenia, vstupuje na scénu škaredé, nastáva Gassetom popisovaná dehumanizácia umenia, atď. Nemyslíme si, že by spomínané činitele mali negatívny dopad na umenie znamenajúci koniec umenia, alebo jeho degeneráciu. Skôr si myslíme, že zameraním sa na „ovládnutie“ a „zmenšenie“ zemegule s následnou expanziou do kozmu sme sa natoľko otvorili vonkajšiemu priestoru až sme sa vzdialili vnútornému priestoru, ktorý po strate alebo vyslovení nedôvery k metafyzickým princípom, garantom „reality“, poriadku, jednoty, postráda zjednocujúci, zopínajúci princíp, ktorého neprítomnosť vedie k jeho fragmetarizácii a množstvu ďalších procesov popisovaných filozofmi, sociológmi, estetikmi…Umenie tak, aj keď v úplne inom preoblečení plní tú istú funkciu, ako v minulosti. Podieľa sa na krotení bytia, ale priestor, ktorý sa snaží ovládnuť a skrotiť, priestor ktorý sa snaží pre človeka urobiť zmysluplnejším a obývateľnejším, už nie vonkajším priestorom okolitého sveta ale vnútorným fragmentarizovaným priestorom postrádajúcim jednotu, zmysel a poriadok, ktorý je tak chaosom.
Dehumanizácia v umení, prienik náhody, zdanlivého chaosu, neforemnosti, subjektívnych výpovedí umelcov, atď. tak je snahou o vytvorenie alebo nájdenie poriadku, snahou o získanie orientácie vo vnútornom priestore človeka. Neprítomnosť mundus v umeleckých dielach(samozrejme nie vždy) je len jeho prenesením z umeleckého diela, ktoré už nepodáva večne platné transcendentné princípy, do percipientovho vnútra. Vnímateľ je mnohokrát pobádaný umeleckým dielom na spoločné hľadanie mundus, dielo mu ho už nepredostiera, nepredstavuje, neukazuje, núti percipienta na jeho hľadanie v jeho vlastnom vnútornom priestore a jeho nájdenie je tak ovládnutím aspoň jedného z množstva fragmentov ľudského vnútra, keď už nie celku. Tak ak percepcia v predchádzajúcich obdobiach nebola len pasívnou aktivitou, tak moderný, ale najmä postmoderný a dnešný percipient musí byť ešte aktívnejší. Musí sa spolupodieľať na vytváraný umeleckého diela, spolupodieľať na vytváraní poriadku či už fyzicky(happening, typy interaktívneho umenia, napr. počítačového) alebo psychicky inak dielo ostáva iba chaosom, neforemnosťou, či len konštrukciou, alebo vôbec nenastane. Značná časť tvorby sa tak presúva na percipientove bedrá, ktorý je aktívnym spolutvorcom umeleckého diela, ktoré prestáva byť viazané na priestory dlhú dobu na to vyhradené, preniká a snaží sa spojiť s každodennosťou v boji o jej vytrhnutie z automatizmu, absurdnosti a bezcieľnosti, dokonca prestáva byť viazané k materiálnosti, happening, performance je miznúcim okamihom udalosti diela, po ktorom pri najlepšom ostane záznam, či koncept, inak je len súčasťou percipientovej skúsenosti, ktorú si nosí zo sebou. Umelecké dielo už nie je určené k dlhej kontemplácii(i keď sa objavujú i také), ale stáva sa akýmsi „take away“, ktoré si nosíme so sebou ako prežitú skúsenosť, ktorou v najlepšom prípade pomeriavame našu každodennú skúsenosť i predmety každodennej potreby a tak ich znovu poznávame a navraciame ich aj seba zo spánku odcudzenia, v najhoršom prípade estetizujeme svet v hedonistickej samoúčelnej hre v ktorej sa stráca zodpovednosť a prichádza Lipoveckého narcis.

Umenie sa tak pohybuje na úzkej hrane a nový zjednocujúci poriadok a harmónia sa môže objaviť jedine vtedy, ak sa objaví nová forma chaosu(pretože „klasický“ chaos začína byť už súčasťou poriadku našej konštrukcie sveta, viď. matematické a fyzikálne teórie chaosu a teórie týkajúce sa fraktálov-chaosu s pravidlami, alebo určité „ovládnutie“ škaredého), vtedy sa z neusporiadanosti, neforemnosti, fragmentárnosti, chaosu dneška stane poriadok zajtrajška, vymedzený oproti neporiadku, ktorý si momentálne nedokážeme predstaviť. „Postupne odkrývame, že sa nám otvorili nové oblasti myslenia a výrazov, nevieme však zatiaľ, aká bude definitívna podoba sveta a priestoru, ktorú zostavujeme pomocou ich materiálov,“ píše Francastel.

Mgr. Oliver Tomáš