ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

NuridsányÉvaSK

 

dva percentá

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

FU a sliepky majú čo povedať

redaktor: xlpixel 2007-12-28

 

Téma kresťanstva (v umení) je nadčasová. Na Slovensku sa vždy našlo zopár výtvarníkov, ktorí s malými obmenami, systematicky reagovali na túto problematiku. Za všetky spomeniem aspoň kontroverzný projekt Superstart – figurínu Krista visiacu na gymnastických kruhoch, na ktorom participovali aj slovenskí Kunst-Fu. Koncept Martina Kičku (Ateliér Nových médií, 2.roč.) je podobného razenia. Projekčným vyobrazením kvázi lurdskej madony na polopriesvitnom plátne, sa podľa jeho vlastných slov, snažil o istú formu irónie a kritiky tradícií katolicizmu. Podstatnou súčasťou inštalácie je teremin (el. hudobný nástroj, založený na princípe frekvenčných oscilátorov), ktorý reaguje na pohyb diváka. Približovaním sa k obrazu Madony sa zvyšuje aj frekvencia a intenzita zvuku až za hranicu znesiteľnosti. Kička sa tak chtiac-nechtiac dotýka základných otázok viery ako takej. Jeho prehodnocujúci postoj je však prinajmenšom dvojznačný a neuvedomelý – je tu priestor pre širšiu interpretáciu, navzdory tvrdeniu autora nie je zovretý striktnou doktrínou ani anti-dogmou.
Jakub Pišek (Ateliér Nových médií, 3.roč.) predstavil ďalší zo série svojich vlastných flashoidných pokusov. „Rozpohybovaním“ obyčajného vypínača na stene, si divák môže uvedomiť klamlivú statickosť materiálneho sveta a pritom sa hrať a zabávať. Pišek použil jednoduchú sémantiku dôverne známeho miestneho (školského) prostredia, ktorá pre bližšie nezainteresovaného nemusí byť detailne čitateľná. Vtipným spôsobom použitá rysovacia doska, vypínač z doby totalitnej a projekcia nadrozmerného JPG, po ktorom sa divák posúva v štýle Mario Bros je kontinuálnym rozvinutím problému, ktorý autor naznačil už vo svojej predošlej inštalácii, všetko v intenciách body aesthetics D. Rittera. Ide tu samozrejme o skúmanie technologických možností, ako aj o základnú ľudskú potrebu pretvárať svoj vlastný environment, prispôsobiť si ho a ovládať jeho atribúty telom a zmyslami. (Pozri: http://www.youtube.com/watch?v=p_ex_BIugN0).


Aj kaleidoskopické videnie Beáty Kolbašovskej (Ateliér Nových médií, 3.roč.) nás prinúti k aspoň minimálnej aktivite. Obraz snímaný dvoma webkamerami, ktoré špehujú diváka, sa rozkladá na geometriu trojuholníkov. Jednoduchým točením potenciometra sa obraz skladá a spätne rozkladá, kruhová projekcia v tmavej komore tak pripomína pohľad do kaleidoskopu s farebne meniacimi sa sklíčkami. Alúziou na obdobie detstva, čiastočnou introspekciou a efemérnosťou obrazu si mladá autorka akoby overovala potenciál takto vznikajúcej poetiky, príznačnej najmä pre umenie nežného pohlavia, ktorá je prítomná v celej jej doterajšej tvorbe.
Juraj Sasák (Ateliér Nových médií, 3.roč.) sa nevedomky vydal po stopách (ne)košických agro-artistov (Králik, Vasilko) a pokúsil sa o internetovú interakciu obohatenú o faunu a flóru. Nenápadný environment, v ktorom sa pohybovala živá sliepka bol pripojený na známy internetový chat. Interface pozostával z PC klávesnice a webkamery. Divák mohol (iba) sledovať reakcie a socializáciu živočícha s vlastným nickname a jeho komunikáciu s ľuďmi prostredníctvom netu. Absencia priamej interakcie spôsobila, že diváci sa stali iba bezmocnými pozorovateľmi tejto hry. (Pozri: http://www.youtube.com/watch?v=oHQB3hxn0Go).

Táto časovo náročná, neinteraktívne interaktívna inštalácia by si určite vyžadovala dlhodobejšie trvanie a skúmanie; postačujúcim rezultátom by mohol byť fakt, že masová produkcia a konzumná internetizácia niekedy naozaj stiera hranice medzi ľudskou bytosťou a živočíchom. Takýto dialóg nie je určite bežný, no ukázalo sa, že človek a sliepka si majú čo povedať.

Rišo Kitta