ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Skladatelia sú ako deti

redaktor: Richard Kitta 2008-02-09

 

žena s blchou 1

ženas blchou 2

žena s blchou 3

orchester

Juraj Vajo 2

partitura Mantra 1

partitura Mantra 2

Juraj Vajo

Juraj Vajo je človek, ktorý tvorbe a štúdiu hudby venuje všetok svoj čas a energiu. Jedného večera sme sa v jeho košickom bytíku pustili do zaujímavej debaty o hudbe a umení, ktorú sme prekladali červeným vavrineckým a samozrejme - hudbou. Z nášho rozhovoru zámerne uvádzam iba Jurajove odpovede - môžte si na ne položiť svoje vlastné otázky:

„... skladatelia sú trochu ako deti, ktoré skladajú puzzle. Buď majú šablónu - obrázok a skladajú podľa neho, alebo hľadajú svet nových doposiaľ nepoznaných kontextov a niektorým sa podarí poskladať niečo zaujímavé a neočakávané. Komponovanie to sú vlastne induktívne a deduktívne činnosti. Skladateľ je podobný architektovi, alebo režisérovi, lebo tiež narába s mikro a makroformou, s istými modelmi, vstupnými činiteľmi, ktoré sú prvkami väčšieho celku. Vychádzam z pomerne tradičného stredoeurópskeho, možno až triviálneho materiálu. Napadlo mi, že práve zmenou kontextuality a redukciou sa môžem posunúť ďalej. A tak som prišiel s koncepciou, v ktorej redukujúci činiteľ je obmedzená plocha kompozičného záznamu, resp. je potrebné, aby zápis skladby vošiel na obojstranný hárok A3. Kvôli ekonomickému využitiu plochy využívam popri tradičnom zápise tiež kresbu, maľbu, slovné a znakové pokyny - do istej miery teda štrukturálne prvky výtvarného umenia... Túto koncepciu som nazval „hudba na limitovanej ploche.“ Je to niečo hraničné medzi riadenou improvizáciou a kompozíciou, kde mi určité obmedzenie dalo nový impulz. Neskôr som začal limitovanú plochu chápať ako základnú bázu pre bežný štandardný zápis, teda vznikne grafická partitúra ako predloha, z ktorej pre hudobníkov píšem štandardné party...“

„... vo svojich posledných kompozíciách sa snažím o zavedenie flexibilnej intencionality makroformy, v zmysle zapojenia interprétov, prípadne iných entít do výstavby. Ide o javy, myšlienkové konštrukcie, využívajúce porovnanie predstavy celku, nakomponovaného tradičným spôsobom s predstavou výsledku dosiahnutého použitím určitej konceptuálnej metódy. Tieto vytváram s cieľom zapojenia “dionýzskych” prvkov do “apollónskej” konštrukčne tradičnej schémy komponovania. Dionýzskym vnímam skutočnosť, že zdanlivo nesúvisiace prvky-živly, narúšajú tradičný model komponovania. Možnosti postupov, ktoré uvádzam sú následovné: použitie rôznych druhov improvizátorských idiomov, schizoidná kompozícia (písanie jednej skladby v istej fáze rôznymi autormi bez vzájomnej spätnej väzby), hudobno-kompozičná transformácia a purifikácia vlastného lyrického textu, postavenie dirigenta na pódiu do role skladateľa, možnosti súvisiace s novými médiami, meditačný, či zmyselno-extatický hedonizmus. V budúcnosti je mojím cieľom dopracovať sa k čistej kompozícii...“

„... tie limitujúce prvky vychádzajú v podstate z konzekventnosti a istého poriadku. Chcel som využiť aj prvky, ktoré bežný hudobný zápis nevyužíva. V Šamoríne sme hrali „Music for tape and various instruments“, v ktorej sme spolu s Borisom Vaitovičom intuitívne použili nahrávku hlasu jeho dvojročnej dcérky Violy a thaiwanskej huslistky Tsan-Tsen . V tejto paradoxne inštrumentálnej skladbe som zhudobnil báseň Wiliama Blakea – „Wiliam Bond“. Mal som zlé obdobie, bol som zahrnutý výčitkami a vo „Wiliamovi Bondovi“ som našiel niečo ako odpoveď na svoj stav. Musel som pracovať, ale uvedomoval som si, že nemôžem svoje problémy hodiť len tak za seba. Človek nechce robiť pitvu pred publikom a okolím, ale jednoducho potrebuje vytvárať akoby „zaklínadlá“, ktoré ho posúvajú ďalej. Začal som komponovať vokálnu hudbu, avšak pri zachovaní rytmickej štruktúry verša, som si uvedomil, že vytváram výrazovosť charakteristickú pre žáner vokálnej hudby od baroka po romantizmus. Preto som sa rozhodol zdeštruovať už nakomponované zhudobnenia Blakeovej básne do fragmentárnych, inštrumentálnych tvarov a následne skladať tieto fragmenty do celku počas živého predvedenia. Ako skladateľ sa do istej miery zriekam vytvárania výsledného tvaru predprípravou vertikálnych a horizontálnych väzieb materiálu. Tieto vznikajú priamo na pódiu spolurozhodovaním interpretov. Tsan-Tsen pôvodný Blakeov text čítala, no vôbec nerozumela jeho významu. Potreboval som odľahčiť pocit tragiky...“

za rozhovor ďakuje Richard Kitta

Juraj Vajo (*1970 Košice)
hudobný skladateľ, žije v Košiciach. Vyštudoval kompozíciu na VŠMU v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na Konzervatóriu v Košiciach, na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity a na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. V roku 2002 sa zúčastnil letných kompozičných kurzov v Reichenau (Rakúsko, K. Schwertsik) a v roku 2003 Ostravských dní novej hudby.

Zoznam diel: http://www.hc.sk/src/skladatel_diela.php?oid=737&lg=sk