ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Úvod do radio-artu

redaktor: Richard Kitta 2008-04-04

 

rad2

rad3

rad4

rad5

rad6

rad7

rad8

rad11

Podľa autorov knihy Wireless Imaginaton: Sound, Radio and the Avant-Garde (1992), Kahna a Whiteheada, neexistuje žiadna lineárna história sound- a radio-artu. V každom prípade osobnosti ako Walter Ruttmann, Weimar Horspiel, F. T. Marinetti, Pino Masnata, a mnoho ďalších sa zaslúžilo o propagáciu rádia ako prostriedku umeleckých projektov. Už na začiatku 20. stor. básnik a maliar Velemír Chlebnikov vytvára univerzálny jazyk založený na novej sémantike konsonantných zvukov. Tento ruský umelec bol azda prvým rádioartistom. Vo svojom manifeste Deklarácia slova ako takého, spolu s Majakovským a Burliukom, naznačil zneužitie novej rádiotechniky ako strategickej zbrane ovládajúcej masy.
V medzivojnovom období sa umelci západnej Európy zaoberajú fónickou poéziou, ktorá je naznačená už v tvorbe Scheerbarta (Kikakoku, fonopóema – poézia chudobných zvukov, 1897, Berlín) a Morgensterna (Galgenlieder, 1905). V talianskom futurizme v zohralo významnú úlohu Art of Noise (1913) Luigiho Russola a manifest Destruction of Syntax, Imagination without Strings, Words-in-freedom (1914). Marinetti a Masnata realizovali prvé rádiové vysielanie fónického umenia v Rádiu Miláno (1933). Naproti tomu, Kurt Schwitters použil sónické absurdity v „Anna Blume“ (1919) a jeho Spate, in Urlaten sa vysielala v rozhlase Süd-Deutscher Rundfunk už v roku 1927. Aj ďalší umelci vytvárali fonetické experimenty (Jakobson, Karchevsky). Tie sa stali základom fonológie ako vedeckého štúdia zvukov, ktoré produkuje človek. Z tohto obdobia sú známe aj fonovizuálne poémy (H. Arp, V. Kandinsky), alebo verbofónie Artura Petronia.
Známy Edgar Varese, sa zaoberal rádiofónickými symfóniami Space, The Red Symphony, Symphony of Revolution a napokon The Astronomer. V 1932 chcel vytvoriť simultánnu realizáciu diel prostredníctvom rádií, pričom by sa každý hlas vysielal z iného rozhlasu vo svete. V roku 1946 Antonin Artaud predstavil svoje divadlo krutosti Pour en finir avec le Jugement du Dieu (Skončme už s Božím súdom). Z dôvodov cenzúry sa napokon nevysielal.
Futuristi anticipovali budúci vývoj, ale ich angažovanosť v politike a následná cenzúra im prinášala dešpekt. Napriek tomu sa mnoho umelcov nimi inšpirovalo. John Cage, používal rádio použil v skladbách Credo in Use (1942), Imaginary Landscape 4 (1951), Water Music (1952), Speech (1955) a v Radio Music (1956). V Nemecku už rok po spustení rozhlasového vysielania vznikajú Hörspiel (hry na počúvanie). V rozmedzí rokov 1933 – 1945 produkcia Hörspiel ustupuje mašinérii nacistickej propagandy. V Amerike sa z rádia stal reklamný prostriedok. Vplyv rozhlasu ukázal Orson Welles svojím slávnym programom o invázii z Marsu, keď vzbudil davovú paniku a potom sa musel verejne ospravedlniť. Ďalšie zneužitie rádia sa konalo za komunizmu. Rádio sa postupne decentralizuje, reflektuje potreby menších skupín.
Futuristami boli zasiahnutí aj konceptuálni autori v 70. rokoch a umelci hluku 90. rokov. Súčasní japonskí umelci hluku (noise) vytvárajú interaktívne environmentálne „hlukové“ prostredia. Pracujú s miniatúrnou rozhlasovou technikou a ich diela vizuálne zapadajú do suburbánnej reality. Výsledný zvuk je práve sieťou rádiových vĺn a ich interferencií. Od 70. rokov sa paralelne realizuje množstvo projektov hlavne v Kanade, USA a Austrálii, v krajinách, kde je nutné prekonávať veľké vzdialenosti. V projektoch Warrena Burta, Jona Rosea, Rossa Bolletera a iných sa objavujú simultánne rádiom vysielané kompozície v rámci medzikontinentálnych koncertov. V konceptuálnom Rakúsku sú vhodné podmienky na realizáciu takýchto projektov aj v médiách. Dôkazom toho je svetový multimediálny festival Ars Electronica, ktorý sa koná každoročne v Linzi.

Nové technológie vždy úzko súviseli aj s vývojom hudby a objavovaním nového zvuku. V 60-tych rokoch 20.stor. boli podmienky pre evolúciu zvukového umenia mimoriadne priaznivé. Experimentálna a elektroakustická hudba bola v tomto období nadčasová a ovplyvnila aj polohu a vnímanie výtvarného umenia. Rádio sa ako rovnocenné médium objavilo na umeleckej scéne a umocnilo postmodernistickú individualizáciu v umení. Možno hovoriť o sonickej architektúre, o jemnejšej, až mystickej povahe rádiových vĺn analogických s elektromagnetickým vlnením ľudského mozgu. Z hľadiska vývoja techniky sa zdá byť rádio-art anachronizmom. Na scénu vstupuje až polstoročie po jeho narodení. To, že prežíva akési znovuzrodenie, nie je z hľadiska vývoja iných odvetví zvukového umenia nič neobvyklé. Stačí si spomenúť na koncerty Johna Cagea, umelcov Fluxus-u a i., ktorí s hlukovou hudbou a nehudbou pracujú o niekoľko desaťročí skôr ako napr. súčasná noise scéna, ktorá tieto takpovediac recykluje. Niečo podobné sa deje aj s predimenzovaným rádiosignálom. A my sme tí, čo ho recyklujú za pomoci nových technológií vyvinutých z vreckových tranzistorov: rádio-walkmany, mp3 prehrávače, mikroreproduktory, a samozrejme internetové rádiovysielanie.

Richard Kitta


použitá literatúra:
Michal Murín – Radio-art / Profil 4, Bratislava 2000
www.radioart.sk