ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Úvod do video-artu

redaktor: Richard Kitta 2008-04-04

 

vid2

vid3

vid3

vid4

vid6

vid7

vid9

vid12

Video-art je umením pohyblivých obrazov, ktoré obsahujú video a/alebo audio dáta.
Video-art zaznamenal výrazný rozmach v 60-tych a 70-tych rokoch 20.storočia, a jeho vplyv trvá prakticky dodnes. Rôzni umelci používali rozdielne médiá, no videopáska bola pravdepodobne najbežnejším médiom v tomto rýchlo formujúcom sa období. Až neskôr prichádza na scénu harddisk, CD-ROM, DVD a iné formy elektronickej pamäte. Napriek zrejmým analógiám, video nie je film.
Jedným z kľúčových rozdielov medzi video-artom a filmom je ten, že video-art nespĺňa kritériá, ktoré definujú divadelné kino. Video-art nemusí používať hercov, nemusí obsahovať žiaden dialóg, nemusí mať žiadny zrejmý príbeh, alebo dej, nemusí sa pridŕžať konvencií, ktoré definujú film ako naratívnu formu, resp. formu určitej zábavy (entertainment). Tento rozdiel je dôležitý, pretože jasnejšie vysvetľuje rozdiely medzi umením video-artu a umením filmu a jeho podkategórií (napr. avantgardné a krátke filmy). Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že cieľom klasického filmu je ľudí baviť, zatiaľ čo úmyslom video-artu je skôr skúmať hranice a možnosti samotného média. (Peter Campus - Double vision), alebo priamo útočiť na nepripraveného diváka (Joan Jonas - Organic Honey's Vertical Roll).

Traduje sa, že video-art vznikol na jeseň v roku 1965. Ulicami New Yorku vtedy prechádzal pápež Ján Pavol VI. Jeho procesiu zachytil na prvý handycam Sony Portapak mladý Nam June Paik. Ešte v ten deň ho premietol v Greenwich village café. Táto milá legenda je však faktograficky sporná, pretože prvý Sony Portapak vyšiel až v roku 1967. Dovtedy bol jediným bežne dostupným filmovým materiálom osem a šestnásť milimetrový film. Jeho nevýhodou bola absencia instantnej reprodukcie. Tú zabezpečila až technológia videopásky. Následne čoraz viac umelcov začalo používať video. Bolo to spojené aj s novou technológiou, ktorá umožňovala oveľa jednoduchšie editovať a modifikovať video obraz. Nam June Paik, M. Jo Lafontaine, Shigeko Kubota a iní využívali esenciu videoobrazu aj vo svojich videoskulptúrach. Okrem artistickej skupiny Fluxus, sa v kontexte video-artu prejavili ďalšie osobnosti ako: John Baldessari, Gary Hill, Wolf Vostel, Chris Burden, Vito Acconci, Bruce Nauman a iní.
Peter Campus vo svojej Double vision z roku 1971 kombinuje dva obrazové signály z 2 videokamier Sony Portapak cez elektronický videomix, čo má za následok zdeformovaný a radikálne disharmonický obraz. Ako opozitum sú videá Mariny Abramovic a Ulaya často iba prostým záznamom ich akcií a performance, v ktorých o.i. skúmajú vlastné fyzické limity. V tom čase pracovalo v Európe už niekoľko video-artových umelcov napr.: Wojciech Bruszewski (Poľsko), Wolf Kahlen, Wolf Vostel (Nemecko), Peter Weibel (Rakúsko), David Hall (UK). Niektorí sú umelecky aktívni aj v súčasnosti.
V 80-tych rokoch sa situácia mení, nastáva rozmach televízneho priemyslu. Zdá sa, že video-art si získava širšie publikum. Technológia VHS sa od roku 1976 stáva bežnou súčasťou života, dosahuje relatívne vysoký štandard, sú väčšie možnosti elektronickej post-produkcie. V umeleckých kruhoch nastáva akési delenie na high a low video-art, najmä v súvislosti so vznikom hudobných staníc a produkciou hudobných videoklipov, ale obe alternatívy, i keď v rôznej miere, sú v podstate medializované. K takýmto zjavom patrili na jednej strane John Sanborn, Mary Perillo a na druhej Bob Wilson, Max Almy, či Dara Birnbaum.
V roku 1987 hovorí Dieter Daniels o kríze vo video-arte: “video-art musí byť nezávislý od masmediálnej produkcie.” Na scénu vstúpil postmoderný konceptualizmus v dielach autorov ako Gary Hill, ktorý svoju videotvorbu takmer vždy “zneužíval” na objavovanie vnútorných zákonitostí jazyka, Bruca Naumana v Clown Torture z roku 1987, alebo Billa Violu a jeho zrýchlené a spomalené, výnimočné piktoriálne sekvencie. V autobiografickom Nantes Triptychon z roku 1992 Viola zobrazuje a synchronizuje pomocou troch spätných projekcií narodenie človeka, jeho život a smrť.

Video-art v slovenskom kontexte má subtílnejšiu históriu. Životaschopnú podobu získava až po roku 1989. Objavujú sa umelci ako napr. Jana Želibská, Peter Meluzin, Peter Rónai, Vladimír Havrilla a neskôr mladšia generácia autorov – Roman Galovský, Richard Fajnor, Pavlína Čierna. Za jeden z prvých slovenských video-artov možno považovať inštaláciu Joszefa Juhásza na výstave Oscilácie v roku 1990.
Dnes nájdeme video-art častokrát v kombinácii s inými médiami, alebo ako súčasť väčšieho kompozičného celku, inštalácie, či performance. Niekedy len ako dokument tvorivého procesu. Zároveň sa pohybuje (alebo nepohybuje?) aj na rozhraní takých disciplín ako sú architektúra, dizajn, alebo socha.

Richard Kitta


použitá literatúra:
Karl Ruhrberg - Art of the 20th century
Michael Rush - New media in late 20th-century art