ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Umenie (mik)robotov

redaktor: Richard Kitta 2008-04-24

 

Na úvod
O tom, že klasicizmus 17. až 18. storočia podnietil slobodné myslenie a zaslúžil sa o rozvoj vied a súdobého umenia niet žiadnych pochýb. V čase rodiacich sa neoklasistických ideí boli Kráľovské akadémie vied a umenia útočiskom talentovaných (bohatých) jedincov a poskytovali im nebývalé možnosti pre ich tvorbu. Mnohí vynálezcovia sa pokúsili nadviazať na mechanistické práce Al-Jazariho, či Da Vinciho. Patril k nim aj polytechnik J. W. Kempelen. Tento bratislavský rodák a chránenec Márie Terézie zostrojil okolo roku 1769 prvý šachový "automat". Svetoznáma figurína „hracieho Turka“ mala byť predchodcom automatu, alebo jednoduchého počítača, ktorý sa usiloval dokazovať vlastné ciele a samostatne volil prostriedky na ich dosiahnutie. Bol by to azda prvý dôkaz možnej existencie umelej inteligencie v dejinách - ale ukázalo sa, že išlo o podvod, hoci dômyselný. V čase Davida a Ingresa a normatívnosti krásy v umení, boli takéto aktivity považované nanajvýš za atrakciu a exkluzívnu aristokratickú formu zábavy. (Nemenej dôležitým objavom bol aj Kempelenov vynález Hovoriaceho stroja. Inšpiroval sa objavmi G. Kratzensteina, ktorý r. 1773 pomocou tvarovaných trubíc a organových píšťal vyludil zvuky veľmi podobné samohláskam. Kempelenov hovoriaci stroj z r. 1791 fungoval na báze ľudského dychu a pohybov tela (predpotopný prototyp dnešných vokodérov) a bol schopný “hovoriť” slová a spájať ich do krátkych viet. Na problematiku generovania syntetického hlasu nadviazal zač. 20. stor. H. Dudley svojim “Voderom”, prvým elektricky riadeným hlasovým prístrojom.)

Človek 21. storočia má viac-menej ucelenú predstavu o tom, čo vlastne robot je a ako vyzerá. Slovo „robot“ vymyslel Karel Čapek v roku 1920 (utopistická dráma „R.U.R.“). Za to, že využívame celú škálu robotov - od vojenského až po kuchynský, môžu aj populárne Asimovove princípy robotiky (prečítaj poviedku „Dvestoročný človek“). Pre úplnosť uvádzam jednu zo základných definícií robota: je to (elektro)mechanický, virtuálny a artificiálny agent, resp. počítačom riadený integrovaný systém, schopný autonómnej, cieľovo orientovanej interakcie s prirodzeným prostredím, podľa inštrukcií človeka. Robot je istým spôsobom kybernetický systém, zložený zo senzorického, rozhodovacieho a motorického subsystému. V dôsledku techno-miniaturizácie už rozlišujeme mikroboty, lietajúce mikroboty, nanoboty a v dôsledku virtualizácie zas internetové ()boty.
S nástupom kognitívnych vied a so vznikom prvých prototypov robotov v 50. rokoch 20. storočia vznikla otázka, či je možné skonštruovať systém podobný ľudskej mysli. Od vtedy sa vedci z prostredia MIT už dobré polstoročie zaoberajú problematikou a aplikáciou umelej inteligencie v praxi. Tak napríklad J. Piaget hovorí o inteligencii ako o nutnom nástroji styku medzi subjektom a univerzom. V súčasnosti prevláda názor, že tradičná umelá inteligencia reprezentacionizmu by mala byť deliberatívna, t.j. mala by najprv zvažovať globálne účinky akcií a až potom ich vykonávať.
Vznik robotického umenia je takmer identické so vznikom prvého industriálneho robota „Unimate“ (USA). Podľa Kacovej Chronológie robotického umenia to bol A. Kanayama, ktorý vytvoril prvú maľbu pomocou diaľkovo-ovládaného robota (1955). Iná, kybernetická priestorovo-dynamická skulptúra N. Schöffera “CYSP 1” (1956), bola schopná detekovať pohyb a reagovať na zmenu jednotlivých prvkov okolitého prostredia. Naopak antropomorfický robot “K-456” (1964) od N. J. Paika a S. Abeho sa stal súčasťou širšej pouličnej performance.
V 60 rokoch 20. storočia sa v Petrohrade okolo umelca L. Nusberga sformovala skupina “Pohyb”. V roku 1967 na ploche 20 m2 predstavili svoje Kyberdivadlo. Aktérmi ich prvého divadelného predstavenia boli herci-kyborgovia, reagujúci na svetlo a zvuk. Robotické umenie sa pre svoju náročnosť stalo minoritnou formou realizácie hlavne pre amerických a západoeurópskych autorov pohybujúcich sa v intenciách procesuálneho umenia. Umelecká skupina “Robot Group”, ktorá združovala mnohých známych umelcov (Gil Andrade, Harry Bolch, Linda Brown, Bill Craig a ďalší), založila v roku 1989 festival “Robo-fest”, aby takto mohli priblížiť robotické umenie laickej verejnosti. Počítač ako fenomén 70. rokov 20. storočia sa stáva neodmyslieľnou súčasťou mnohých umeleckých diel. Prudký rozvoj kybernetiky a informatizácie mal priamy vplyv aj na robotické umenie. Umelci ako Ch. MacMurtrie (šéf umeleckej skupiny Amorphic Robot Works, 1992), alebo K. Rinaldo pracujú s minimálnym vstupom PC mikroelektroniky a ich záujem sa sústreďuje skôr na pneumatické a mechanicko-elektrické kinetické roboty antropo, či zoomorfného charakteru. Najznámejšou je pravdepodobne MacMurtrieho URGE – permanentná interaktívna kinetická skulptúra “žijúca” v San Franciscu.
Na druhej strane stoja umelci, ktorí vo svojich robotických prácach využívajú softvér, alebo sú ich diela súčasťou virtuálneho rozhrania. Austrálčan Stelarc a jeho robotická “Tretia ruka” (1995) akoby vyvolávala starý odveký spor človek - stroj, no zároveň prostredníctvom negácie poukazuje na krásu a zložitosť ľudského tela, nehovoriac o zložitosti psychických procesov. Stelarcove diela nápadne evokujú myšlienku, že dejiny stroja sú aj dejinami ľudskej snahy o sebadefinovanie. Súčasťou diel ďalších umelcov ako U. Gabriel a Ch. Conte sú mikroboty. Gabriel vytvorila interaktívnu inštaláciu Terrain 01 (1993). 30 mikrobotov poháňaných solárnou enegiou detekuje mozgovú aktivitu percipienta. Ak je mozog diváka v relatívnom kľude, mikroboty sa hýbu a robia hluk, ak systém detekuje stres, zastanú a stíchnu. Conte, zaoberajúci sa biomechanikou, je zas známy vďaka predaju svojich mikrobotických výrobkov – utopických insektov rôzneho druhu s priliehavým dizajnom. Niektoré z nich svojou štruktúrou pripomínajú mechaniku ručičkových hodiniek, iné rozobratý elekronický prístroj. Jeho Domáca mucha (1997) je lietajúci mikrobot úctyhodne malých rozmerov, opatrená mikrosolárnym článkom. Podobný insekt skonštruoval v rámci Microrobotics LAB na Harvardskej Univerzite aj tím prof. R. Wooda...

/>

 

 

Zdá sa, že umenie, filozofia, veda a náboženstvo sa na začiatku 21. storočia (za vzniku očakávaných i spontánnych synergií) stáva nesúrodou, ale spoločnou platformou pre jemnejšie vnímanie a hlbšie pochopenie zákonitostí tohto sveta. Umelá inteligencia v umení (inteligentné umenie?) a z nej vyplývajúca estetická skúsenosť, v prípade (mik)robotického umenia, ostáva stále v marginálnom zastúpení, či už z dôvodov technologických, finančných, alebo jednoducho z dôvodov nejasného zadefinovania takéhoto druhu umenia v klasickej štruktúre dejín a estetiky umenia. Proto-inteligentné robotické skulptúry sa raz môžu stať pravekými predchodcami inteligentných, učeniaschopných humanoidov schopných tvoriť vlastných umenie podľa vlastných kritérií a autonómnych štruktúr. Ale bez toho, aby človek pochopil tajomstvo a zmysel vlastného (pod)vedomia to asi nepôjde.

Richard Kitta


Použitá literatúra:
Kelemen J., Strojovia a agenty, Archa 1994, Bratislava
Piaget J., Psychologie inteligence, SPN 1970, Praha
Ruhrberg a kol., Art of the 20th century
www.microbotic.org
www.ekac.org/robotichronology.html