ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

John Cage (1912-1992)

redaktor: Richard Kitta 2008-04-26

 

Rozsiahle dielo amerického experimentálneho skladateľa Johna Cagea je aj 15 rokov po jeho smrti rôzne prijímané. Na jednej strane rozpačito a s odporom, na druhej s obdivom, pokorou a uznaním. Dá sa povedať, že je "duchovným otcom" viacerých experimentálnych smerov v umení druhej polovice 20. a 21. storočia: aleatorická hudba, hnutie Fluxus, grafická hudba, konceptualizmus, hudobné divadlo, elektroakustická hudba, intermédiá... Sú to všetko smery a štýly, ktoré vznikli buď priamo z Cageovho podnetu, alebo sa na ich konštituovaní spolupodieľal. A aby sme boli dôslední – je považovaný aj za predchodcu dnešných DJ-ov.

Cage je klasik tzv. americkej experimentálnej tradície. Experimentálny prístup ku kompozícii je totiž v americkej hudbe prítomný už od začiatku 20. storočia. Viacerí skladatelia sa snažili oslobodiť od európskych predstáv o kompozícii a o kompozičnom remesle, a práve experimentálny prístup ku komponovaniu sa im videl ako cesta k vytvoreniu hudby nezaťaženej európskymi vzormi. Napríklad taký Charles Ives už na začiatku storočia nechával súznieť rôzne hudobné bloky, dokonca v rôznych tóninách. Ako inšpiráciu uvádzal zážitok z detstva, keď počúval približovanie sa dvoch dychoviek na jedno miesto. O čosi neskôr iný americký skladateľ, jeden z Cageových učiteľov Henry Cowell začal používať pri hre na klavíry tzv. klastre, čo sú vlastne "strapce" tónov hrané napríklad dlaňou, päsťou, alebo lakťom. (V tom období písal Béla Bartók klavírny koncert a listom si vyžiadal od Cowella povolenie použiť „jeho“ klastre.)

Cage začal spočiatku komponovať skladby v štýle blízkom svojmu učiteľovi Arnoldovi Schoenbergovi. Veľmi skoro ale uprednostnil rytmus ako hlavný formotvorný prvok a venoval sa štúdiu rytmiky ázijských národov. Ešte v 30-tych rokoch zakladá súbor bicích nástrojov, pre ktorý komponoval skladby, ale aj vymýšľal nové netradičné nástroje, resp. používal rôzne predmety, napríklad automobilové brzdy ako bicie nástroje. V tom období vzniká aj jeho vynález - preparovaný klavír. Vytvoril ho tak, že medzi struny klavíra vkladal rôzne predmety napr. skrutky, drievka, handričky, alebo struny omotával. Takýto klavír môže znieť ako indonézsky gamelan, alebo jazz-rocková skupina. Ale vymyslieť dobre znejúcu preparáciu nie je jednoduché, každý kláves je potrebné zvlášť skúšať a vymeriavať. Skladby, ktoré Cage napísal pre preparovaný klavír sú nesmierne pôvabné a plné zvláštnej krehkej krásy. Príkro sa odlišujú od jeho neskoršej tvorby po 2. svetovej vojne. Koncom 40-tych rokov došlo k zásadnej zmene v spôsobe jeho komponovania. Podstatu tejto zmeny neskôr vystihol tým, že išlo vlastne o zrušenie postoja "páči sa mi - nepáči sa mi". Teda jeho vlastný vkus nemal vplyv na komponovanie. Tento nový postoj mu vnuklo štúdium východných filozofických systémov a náboženstiev. Chcel písať hudbu, ktorá by sa priblížila svojim charakterom zneniu zvukov okolitého sveta. Takéto zvuky sú samozrejme nepredvídateľné. Druhou vecou bolo vylúčiť seba ako autora z výberu a organizácie hudobného materiálu a podriadiť tento výber náhode, napr. hodom kockou. Nuž a táto kocka pomohla názvať takúto hudbu náhody aleatorikou.

Cageova hudba sa opakovane stretáva s postojmi typu "veď také niečo môže napísať hocikto". Pozrime sa ale na slávnu kompozíciu: 4´33´´ ticha pre klavír. Táto skladba je demonštráciou idey, že ticho je tiež súčasťou hudby a ako hudba môže byť aj prezentované. Skladateľ tu počíta so psychologickým aspektom poslucháča vnímajúceho tzv. „funkčné ticho“ interpréta sústrediaceho sa na nasledujúci výkon. Cage predpokladal že 4´33´´ je práve čas, ktorý zahŕňa poslucháčovo očakávanie, nepokoj, znechutenie, či pobúrenie, až k následnému pochopeniu kompozičného zámeru, čo je škála možných vyvolaných pocitov pri prezentácii ticha abstrahovaného ako hudobný kus. Dôležitý bol kontext - ako sa dielo uviedlo a kedy vzniklo. Námietka, že ktokoľvek môže niečo také napísať je pravdivá, ale pravda je aj to, že vymyslieť a logicky obhájiť túto ideu hocikto nemohol. Táto skladba stojí pri začiatkoch tzv. konceptuálneho umenia v hudbe. Ocitáme sa na hranici filozofie a umenia.

Juraj Vajo