ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Otto Szabó

 

Čičváková

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Masová intimita D. Davisa

redaktor: Richard Kitta 2008-04-30

 

dav2

dav2

dav3

dav4

V čase „dekonštruktivistického“ skúmania filmu a videa, ako už nie neznámeho média (Fluxus), produkuje Davis video-art konceptuálneho charakteru. Vo svojich prácach Studies in Black and White Videotape I (1971), Studies in Color Videotape II (1972), Studies in Myself (1973) narába s ideou identity a alienizácie jednotlivca v medializovanej spoločnosti. Opakovane v nich uplatňuje motív sklenej bariéry medzi homo sapiens a jeho alter egom na TV obrazovke. Už týmito dielami anticipuje problémy internalizácie indivídua v skorej dobe telekomunikačnej. V ďalších projektoch ako The Austrian Tapes (1974), The Florence Tapes (1974), alebo The Caracas Tapes (1975) už dôsledne využíva fenomén reality a protovirtuálnej reality.

K jeho najznámejším projektom patrí satelitné vysielanie z Documenty 6 v Kasseli v roku 1977, kde spolu s Beuysom a Paikom vysielali svoje videosekvencie do viac ako 25 krajín sveta. Davis tu participuje prácou The Last Nine Minutes, televíznou a rádiovou auto-transmisiou z Venezuely, ktorou špekulatívne poukazuje na časopriestorovú vzdialenosť, vzniknutou medzi autorom a percipientom. V roku 1979 vytvára Davis interaktívnu performance How to Make Love to Your Television Set. O čosi neskôr exceluje náročným interaktívnym projektom Ménage à Trois, kde satelitným prenosom premosťuje tri svetové galérie. Diváka stavia do pozície svedka amorálneho činu a zároveň otvára otázky vzťahu médií a spoločenskej etiky.

Od roku 1994 sa Davis venuje net-artu, pričom jednou nohou stojí vždy na poli kognitívnych vied. (Napr. vo svojej knihe 5 Myths of Television Power oponuje viacerým MacLuhanovým názorom.) Jeho sieťové diela, sú mnohokrát časovo neohraničené, neustále kumulujú inputy divákov, podieľajúcich sa na (bez)výslednom kompiláte. The World's First Collaborative Sentence – je typickým príkladom časozberného aktu. Tvorí ho jediná “nekonečná” veta, pozostávajúca z náhodných textov, obrázkov a zvuku, ktorých autormi sú všetci, ktorí pristúpili na túto hru. Podľa slov Davisa má veta už viac ako 150 000 významov a jej veľkosť v hyperpriestore narastá. Na podobnom princípe je založený aj jeho pomerne úspešný Metabody, či Terrible beauty. Úsilie autora obsiahnuť komplexnosť prirodzeného ľudského tela ako znaku a seba-prezentácie prostredníctvom Siete, v rámci akejsi bližšie neurčenej masovej intimity, sa pri týchto dielach javí ako najpodstatnejšie.
Sám Davis hovorí: “Sieť nie je masmédium… Každý si ju prispôsobuje svojim vlastným predstavám.”


Richard Kitta