ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Bozk (1. časť)

redaktor: Richard Kitta 2008-04-30

 

(1) Vianoce roku 1959 slávime o týždeň skôr. Sedíme piati za stolom. Tichá noc. Prerušovaná iba jemným šumom lístia. Okno je na chvíľu pootvorené, lebo Dávid postavil na čaj. V luxusnej chate síce je elektrina, ale Dávid má tulský samovar. Voda sa v ňom zohrieva horiacou brezovou kôrou na teplotu bieleho varu. Sladkasto štipľavá vôňa striebristého dymu a omamná vôňa blízkeho lesa. Voda je z neďalekého horského prameňa. Lesklá a zakrivená plocha samovaru je ako magické zrkadlo, ktoré odráža skreslené, mystické, bizarné a mihotavé tvary hviezd, Mesiaca a vlniacu sa priesvitnú záclonu. V príjemnej pohodičke si rozdávame darčeky. Šárika zapne gramofón. Znejú Polovecké tance z opery Knieža Igor od Alexandra Porfirjeviča Borodina. Dávid nalieva do šálok čaj. Podáva sa bez cukru. Iba voda a zelený čaj. Prvý dúšok. Božský, chutný, zlatistý a voňavý nektár. Rafinované harmónie chutí a vôní dráždia chuťové a čuchové bunky. Meditatívny, intímny, inšpiratívny a euforický pôžitok. Cez celé telo prúdi vzrušujúce teplo. Na čerstvo sparený sypaný čaj v sklenenej nádobe je úchvatný pohľad. Skrútené lístočky v horúcej vode sa rozmotávajú, rozvíjajú a plávajú. Čajový lístok je tancujúca víla. Ako v básni Víla rieky Lo. Napísal ju Cchao Č'. Žil v rokoch 192 až 232. Bol to brat čínskeho cisára, ktorý ho poslal do vyhnanstva.

– Je plný čara celý výzor jej,
vznáša sa ako labuť ľakavá.
Ako keď lunu vidíš za mráčkom.
Mihá sa, vzlieta v jasnom povetrí,
vo vánku krúži – páper snehový.
Pás jej je ako zvitok hodvábu,
a krehkosť tyla jej a šija jej!
Ako do hviezd večerných
pozerám jej do očí, v tvári ma pokoj
jaspisu, gestá jej ladné, ušľachtilé sú.
Tu nôžka jedna pláva čarovná,
a pri nej druhá nôžka priezračná.
A hľa, nachovou perou
čosi mi hovorí. Hovorí šepkavo.

ŠÁRIKA: „Ďalší milý darček. Jemná prácička! Ručne tkaná a maľovaná šatka z prírodného čínskeho hodvábu. Ako v rozprávke Stolček, prestri sa! Prestriem si šatku na stôl. Má tvar štvorca. Preložím šatku prvýkrát na polovičky, potom na štvrtinky a napokon na osminky. Štvorec sa mení na úzky obdĺžnik. Uviažem uzol na oboch koncoch obdĺžnika. Pokúšam sa so šatkou tancovať ako Dora Angela Isadora Duncanová. Vznášať sa ako labuť ľakavá. Ako keď lunu vidíš za mráčkom. Mihá sa, vzlieta v jasnom povetrí, vo vánku krúži, páper snehový. Tanec vločky snehu na rozpálenej peci.“

(2) Začínajú sa letné prázdniny roku 1960. A začína sa aj naša misia, ktorá súvisí s povstaním v Tibete. Vypuklo 10. marca 1959. Čoskoro bolo povstanie 28. marca vojensky potlačené. Pokyny k misii sú zašifrované v dvoch častiach. Večer trojkráľový alebo Čo len chcete od Williama Shakespeara. Evanjelium podľa Matúša kapitola 2, verš 11: A keď vošli do domu, našli dieťatko s Máriou, jeho matkou, a padnúc klaňali sa mu a otvoriac svoje poklady obetovali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. Na cestu sa vydávame večer. Traja králi: Dávid, Richard a ja. Čo len chceme? To zatiaľ nevieme. So sebou berieme zašifrovaný poklad: kadidlo, myrhu a zlato. Rádiostanica je kadidlo. Dá sa vypátrať podľa dymovej stopy v éteri. Anténa je jej myrha. Hotovosť máme aj v zlate. Na druhý deň sa k nám pridá Pin Jen a jeho bratranec. Je to naše prvé stretnutie a prvý dobrý dojem. Pin Jena voláme Pin. Ako PIN kód. Dávid má taký suvenír z 2. svetovej vojny: personal identification number. Vyrytý na malom kovovom štítku. Pin je dobre urastený a vyšportovaný sympaťák. Mama Tibeťanka, otec Číňan. Rodičia pracujú v nemocnici. Otec je nadšený propagátor tradičnej čínskej alternatívnej medicíny. Pin okrem rečí svojich rodičov ovláda angličtinu, taliančinu a je skúsený rádioamatér. Na tretí deň dôjde zašifrovaná správa, že odchádzame do Nepálu. Budeme bývať v kláštore. Vysoko v horách. Do kláštora prichádzame o týždeň. Vďaka našej zašifrovanej hotovosti nás prijmú ako svojich priateľov. Láma, hlavný predstavený kláštora, dostal od Richarda peniažky. A tie sa vždy zídu. Máme samostatnú miestnosť pre našu rádiostanicu. Dobre zakamuflovanú anténu umiestnime na streche. Ostrihajú nás dohola. Prezlečieme sa do plášťov ako ostatní mnísi. Láma na druhý deň ochorie. Niečo ho uštiplo. Vyzerá to ako uštipnutie včely. Meditujeme o včele v pätnástom verši z Piesní Mgul Glu. Napísal ich tibetský básnik Cchangs Djangs Rgja Mccho. Bol to Šiesty Dalaj Láma. Vzdal sa všetkých práv a hodností. Žil v rokoch 1683 až 1706. Zomrel na ceste do Číny.

Thousand-petalled hollyhock –
If you’re made an offering,
Take me, the young turquoise bee,
Into the temple too.

(3) DÁVID: „Lámov pohreb sa skončil. Byť alebo nebyť? Pohrebný rituál je nadpriestoročasová odpoveď na známu otázku Shakespearovho Hamleta. Minule som navštívil na katedre anatómie svoju priateľku. V pracovni na podstavci mala kostru nášho profesora anatómie. Pod tým strieborný štítok s úryvkom básne od Alexandra Sergejeviča Puškina. Exegi monumentum aere perennius, ipse dixit Quintus Flaccus Horatius. Slová vyvolených. Náš profesor obdivoval v Puškinových slovách genialitu pozitívneho myslenia. Na prednáške vyhlásil, že svoju mŕtvolu podaruje našej lekárskej fakulte. Nech jeho telo aj po smrti poslúži v pitevni na cvičeniach z anatómie. Najmä pekným mladým medičkám! A potom jeho kostra bude učebná pomôcka a aj pamätník v životnej veľkosti.“

(pokračovanie)


Augustin Gugu Sokol