ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Apropriácia a šamanizmus

redaktor: Richard Kitta 2008-05-01

 

a0

a1

a2

a3

a4

a5

a6

a7

a8

a12

a10

Keď neznámy kantábrijec realizuje na stenách Altamiry svoje prvé bizónie grafity, vôbec netuší o vzdialenom príbuznom z Lascaux, ktorý si kráti čas podobným spôsobom. Obaja sú pravekými rebelmi, živelnými šamanmi. Kresba je ich mystickým rituálom. Formálna a výrazová podobnosť týchto výtvorov je zarážujúca. Ich umenie však ešte nie je umením. Je to len prejav ich náhlej autonómie, strachu a očarenia z vlastnej existencie. Ich teórie sú jednoduchou empíriou. Sú hladní. S akou sebareflexiou rozvíjajú svoju pamäť a predstavivosť, sa už nedozvieme. Kresby zvierat sú dôkazom intenzívnejšieho uvedomovania si skutočnosti, výsledkom inštinktívneho pozorovania prírody a prázdneho žalúdka. Ak klesajú stavy bizónov – lovia ich v pamäti, aby ich potom zvečnili uhlíkom a hematitom na vápencových stenách? (Neskôr, po dôkladnej úvahe, sa do jaskyne vracia aj samotný Platón.) Princípy tejto šamanskej tvorby zhodnocujeme o niekoľko tisícročí my - analytickí potomkovia starogréckej a kresťanskej civilizácie: ide o prvé vedomé zhmotnenie obrazových informácií. V pravom zmysle slova je to prvá apropriácia (lat. appropriare – privlastniť si, prisvojiť) reality v umení. Šamani si ju prisvojujú, narábajú s ňou a nechtiac menia jej charakter. Jednoducho začínajú byť tvoriví.

Apropriácia, ako ju chápeme na začiatku 21. storočia, je výtvarná stratégia spochybňujúca koncept jedinečného, unikátneho umeleckého diela. Je v podstate citovaním diela v celom jeho rozsahu. Jej základom je privlastňovanie si už existujúcich obrazov zo sveta médií, reklamy a umenia. Starovek pominul, stredoveké elitárstvo sa v umení stáva minulosťou a šamanom sa zrazu môže stať ktokoľvek. Otázkou je, či mu niekto uverí. Osem notoricky známych pisoárov - fontán, ktoré od roku 1913 označuje Duchamp za svoje vlastné umelecké objekty, sa stali akousi ikonou protokonceptuálneho umenia a reinterpretácie. Duchamp ako novodobý šaman a eskamotér predstavuje svoju koncepciu readymadu. Eliminuje podiel ľudskej ruky na vytvorení umeleckého predmetu, čím spochybňuje inštitúciu autorstva. Nevinne tak predznamenáva situáciu vo výtvarnom umení na prelome tisícročí.
V 50. rokoch 20. storočia sa diela amerických šamanov Johnsa a Rauschenberga, podarilo v vtesnať do kategórie neo-dadaizmu, keďže preukázali na jednej strane zmysel pre paradox a ambivalenciu a na druhej strane presadzovali ideu stierania hraníc medzi umením a životom. Johns vo svojich maľbách apropriuje americkú zástavu a Rauschenberg ikonizuje fľaše Coca-coly. Od tohto momentu sa umenie nového kontinentu vyvíja v intenciách pop-artu a práve apropriácia sa stáva jeho poznávacím znamením. V tvorbe Warhola a iných (... Kienholz, Lichtnestein) sa prejavuje naviac multiplikácia predmetov bežnej spotreby.
Rozšírenie pojmu nájdeného predmetu a readymade na apropriáciu celého komplexu moderných aktivít, ktoré súvisia s masovou kultúrou priniesol až Nový realizmus. Podľa Restanyho manifestu z roku 1961 sa umeleckým dielom môže stať aj ulica s kráčajúcimi ľuďmi (... Arman, Klein, Spoerri, Villégle, neskôr César, Saint-Phalle, Christo).

So vznikom fotografie a filmu, s narastajúcim počtom umeleckých diel kopírujúcich realitu, ako aj s ich systematickým a neustálym medializovaním dochádza k svojbytnosti týchto diel a vzniku simulakier. Simulakrum je virtuálna kópia neexistujúceho originálu, která je reálnejšia ako skutočnosť. Podľa Deleuzeho tento pojem pochádza z Nietzscheho traktátu Večný návrat. Semiotický význam tohto pojmu upresnil až Baudrillard v knihe Simulakrá a Simulácia z r. 1981. Podľa neho je simulakrum opozitné voči reprezentácii, ktorá vychádza z princípu, že znak a realita sú ekvivalenty. Jeho filozofia vyúsťuje do hyperreality, ako jednému z dominantných princípov súčasnej konzumnej spoločnosti.
Asi najsilnejšie sa apropriácia prejavuje v kontexte postmoderny. Súbežne vznikajú otázky ako strata autorstva, vzrastajúca anonymita v umení, či Barthesova smrť umelca. K postmoderným šamanom, charakteristických neokonceptuálnou tvorbou, v 80. až 90. rokoch 20. stor. patria napr. Sherman, Koons, Halley, Bidlo a Levine. Spoločnou črtou ich tvorby je kríza identity jednotlivca. K tomu využívajú príznačné výrazové prostriedky a výtvarné techniky známe z čias dadaistov. Prínosom sú však absentujúce kauzálne vzťahy jednotlivých elementov diela. Niektorí doslovne a dôsledne citujú celé diela, iní pracujú iba s fragmentami. Baurriaud prirovnáva momentálnu situáciu na (umeleckej) scéne k atmosfére na blšom trhu. Je to miesto, kde sa sústreďujú výrobky najrôznejšieho pôvodu a kde čakajú na svoje nové použitie. Predmet, ktorý bol kedysi využívaný v súlade s pôvodným konceptom, nachádza v priestoroch blšieho trhu nové potenciálne spôsoby využitia. Túto myšlienku využívajú vo svojich projektoch napr. Tiravanija, Hirschhorn a mnoho ďalších. Za povšimnutie stojí aj dielo už nebohého amerického "šamana" Rhoadesa: jeho inštalácie – konglomeráty sú jednotné súbory rozličných predmetov, ktorých pôvodný účel ostáva nezmenený. Rhoades medzi nimi skúma náhodné vzťahy, ktoré často nefungujú a na prvý pohľad nedávajú žiaden zmysel. Jeho postproduktívne dielo Perfect world nápadne pripomína nových realistov, či Mlynárčikovské výtvarné interpretácie. (Ak by bol tento cieľ vedomý, šlo by o apropriáciu na druhú!) Priestorom diela je priestor mesta, v ktorom sa pohybujeme autom, rôznou rýchlosťou. Kokpit auta sa stáva optickým nástrojom k výberu foriem.
Situacionisti 60. rokov 20. stor. ako Debord a Jorn presadzovali teóriu "odkláňania". Ide o špecifickú apropriáciu daného prostredia, ktoré je predmetom umeleckého zámeru a manipulácie. Jej cieľom je, aby divák vnímal okolitú realitu ako určitý sled scén filmu v priamom prenose. Takouto prešmyčkou sa snažili priviesť človeka späť k skutočnosti reality. Novodobí šamani postprodukcie ako napr. Mike Kelly spájajú prvky muzeálneho (vysokého) umenia s prízemnosťou pop-kultúry. Iní napádajú spoločenské systémy a apropriujú si (neraz so smutnou iróniou) ich politické, ekonomické a kultúrne scenáre, aby s nimi mohli voľne pracovať.

Podľa Baurriauda môže dôjsť až k úplnému obchádzaniu duševného copyrightu, v prospech slobodného využívania umeleckých diel, ku komunizmu foriem. Svet sa globalizuje, bagatelizuje, digitalizuje. Zdá sa byť presytený informáciami a obrazmi. Produkty (umenia) už nie sú len odkazom, ale stávajú sa neoddeliteľnou súčasťou reality, jej legitímnymi prvkami. Novodobí umelci – šamani si ich privlastňujú, recyklujú a obohacujú o nové významy. Kedysi prísne hierarchizovaná spoločnosť sa pod vplyvom zrýchlenej komunikácie a obchodu (prostredníctvom celo-svetovej Siete) nivelizuje. Človek v roli kantábrijca sedí v jaskyni zabezpečenej najnovším kamerovým systémom, sleduje priamy prenos z Lascaux a pritom pozoruje samého seba...

Richard Kitta


literatúra

:: Baurriaud, Nicolas, Postprodukce, Tranzit, 2004
:: Geržová, J. a kol., Slovník svetového a slovenského výtvarného umenia druhej pol. 20 stor., Profil 1999, Bratislava
:: http://en.wikipedia.org/wiki/Simulacrum