ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Medzi nebom a zemou

redaktor: Richard Kitta 2008-05-13

 

tr1

tr2

tr3

tr5

tr4

Medzi nebom a zemou
zborník prác, Zemplínska knižnica Trebišov, 2007

„Medzi nebom a zemou – túto formulku vyslovujeme na označenie čohosi, čomu veľmi nerozumieme, čo je tajomné, mystické, čo sa vymyká našej predstavivosti...“ dočítame sa v úvode tohto jubilejného zborníka literárnych prác. To, že v trebišovskej okresnej knižnici vznikol pred dvadsiatimi rokmi Literárno - umelecký klub (LUK) a žije dodnes, sa môže a nemusí vymykať našej predstavivosti. Relatívna „dvadsiatka“ je napríklad pre takého psa nedosiahnuteľnou métou, pre človeka nebezpečne zrelý vek... a pre literárny klub? Nazdávam sa, že vek je v tomto prípade najmenej podstatný parameter. Čas v poézii je predsa božská záležitosť. Neraz je rok ako tisíc rokov a naopak. Napriek tomu je chválihodná vytrvalosť s akou tento klub napreduje. LUK pod vedením Igora Hakalu už „vystrelil“ do sveta niekoľko zaujímavých poetov, ktorí sa už viac-menej udomácnili na slovenskej literárnej scéne.
Bolo by zaujímavé a podnetné rozfázovať činnosť LUK-u a tvorivé počiny všetkých jeho členov, ale obávam sa, že toľko času (aj keď je božský) nemáme. Je trochu na škodu, že jubilejný zborník nemapuje, nebilancuje svoju predošlú činnosť a tvorbu svojich bývalých členov. Nemálo prác, básní a krátkych próz v zborníkoch - Otvorenými ústami (1989), Smietka v oku (1991), Zbierka pojazdnej hlúposti (1992) alebo Ária v jaskyni (1998) by mali čo povedať aj dnešným tínedžerom. Zborník prác Medzi nebom a zemou je v poradí už piatym klubovým „samizdatom“. Predstavuje nám šesť rôznorodých autorov a ich rôznorodú, prevažne poetickú tvorbu. Príjemne ma zaskočila najmä poézia nežného pohlavia, konkrétne básne Renáty Kiovskej (1971) a Edity Hilgartovej (1974). Ich voľné a zrelé verše písané súčasným jazykom (o čom inom ako o láske?) si viem bez výčitiek predstaviť v samostatných básnických zbierkach. Niekoľkými básňami prekvapil Tomáš Kříž (1981) a Gabriel Németh (1969), ktorý už knižne publikoval. Ľudovít Visokay (1948), publicista a nestor tohto trebišovského klubu predstavil svoje sugestívne básne - postrehy vo svojsky viazanej forme, žiaľ, niekedy na úkor zrozumiteľnosti. Nápaditým básňam mladého poeta Igora Tyšša (1989) ešte chýba formálna čistota, čo zas nie je najhoršie. Za prešľap zostavovateľa ale považujem to, že práve tieto básne zaberajú takmer tretinu celej publikácie, čo sa mi javí disproporčné; nekoncepčné je aj uvedenie autorskej recenzie Tomáša Kříža.
Chápem, že LUK zrejme nemá s touto publikáciou príliš vysoké ambície, hoci vcelku je chutná a stráviteľná, no mohla byť „košer“. Chýba mi v nej napríklad obsah, čiže nejaká rekapitulácia autorov a ich textov. Neviem, či svoju úlohu zohral už tradične (božský) čas – teda jeho nedostatok, ale napríklad „Motlitba“ na devätnástej strane sa naozaj píše s „d“. V každom prípade si zaslúžia obdiv všetci tí lokálni nadšenci a šialenci, ktorí svoj život obetujú písaniu a čítaniu literatúry a poézie. V Trebišove o tom už čosi vedia. A kontinuálna tvorba ich Literárno-umeleckého klubu to iba dokazuje.

Richard Kitta