ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Mestský pútnik

redaktor: Richard Kitta 2008-05-18

 

Ako poet máš za sebou nemalú publikačnú činnosť. Ako si sa dostal k písaniu prózy? Aký je podľa teba zásadný rozdiel v písaní básne a poviedky?
K písaniu prózy som sa dostal tak, že viaceré svoje dlhé básničky som prepísal na krátke poviedky. Bol tam už mikropríbeh s pointou, veľa roboty s tým nebolo a dlhé riadky sa mi po tých rokoch s krátkymi začali páčiť viac. Poviedka poskytuje väčší priestor ako báseň, môžem viac rozvinúť nápad. Mám iné možností nasvietiť detail. V básni stačí naznačiť. V poviedke sa treba viac rozpísať, čo neznamená, že sa musí všetko povedať. Poviedka má iný jazyk ako báseň.

Mieniš vydať svoje poviedky aj knižne? Čo si od toho sľubuješ?
Zaumienil som si, že výber zo svojich poviedok s názvom „Mestský pustovník“ vydám knižne. Pokúsil som sa, nevyšlo. Poviedky z rukopisu však boli publikované v novinách, časopisecky a v Slovenskom rozhlase. Od detstva ma sprevádzajú tri slová: tichý, skromný, uzavretý. Od knižného vydania poviedok si teda sľubujem Cenu Anasoft litera.

Aké témy ťa fascinujú, na čo sa vo svojej tvorbe najviac zameriavaš?
Možno najvýraznejšou variáciou všetkých príbehov, ktoré som rozohral vo svojich poviedkach je ich jedna postava – vekom zrelý muž, ktorý je raz vysokoškolským profesorom inokedy zase psychicky narušeným invalidným dôchodcom Ivanom, raz je to hrdina bezmenný, zatiaľ čo v inej poviedke má meno. Vždy je to však outsider. Najmarkantnejšie sa to prejavuje v poviedke „Mŕtvi sa smejú s nami“. Je navonok úspešný v zamestnaní, má však komunikačný a adaptačný problém odlišného jedinca, ktorý ho vykoľajuje z profesionálnej dráhy. Radšej sa venuje pozorovaniu ľudí v krčmách, píše, má problémy s alkoholom, spoločenský suterén ho priťahuje viac, ako čokoľvek iné. V spomínanej poviedke táto postava totálne rezignuje na spoločenské postavenie a s priateľom z detstva Marcelom, ktorý je správcom cintorína, trávia svoj životný čas medzi hrobmi. Tento spôsob spomaleného žitia na cintoríne je paradoxne intenzívnym prežívaním každodennosti, ktoré protagonistom príbehu uzdravuje duše. „Leitmotívom zbierky poviedok Mestský pustovník je veľký kuchynský nôž, ktorý sprevádza onú postavu rôznymi poviedkami a osudmi a zároveň ho môžeme chápať aj ako istý symbol bolesti, či „odrezanosti“ od okolitého sveta... Podobne ako motív noža, opakujú sa, resp. varírujú aj iné motívy – cintorín, smrť, depresia... Rukopis sa vyznačuje zmyslom pre hru, ktorá spočíva práve v týchto variáciách... Spomínaná hravá zacyklenosť zbierky je naplnená v poslednom texte, predstavujúcom akýsi dôvetok, ktorý zachytáva scénu, kedy postava-rozprávač prichádza na cintorín, z čiernej aktovky vyberá veľký kuchynský nôž a kladie ho na hrob konča nôh majstra krátkej prózy. Zbierka de facto končí tam, kde sa začala (prvá poviedka má názov Majster krátkej prózy) a zároveň jej záver predstavuje vysvetlenie alebo potvrdenie dôvodu, prečo sa s veľkým kuchynským nožom ukrytým v čiernej koženej aktovke čitateľ stretáva aj v iných poviedkach...“, napísal o rukopise „Mestský pustovník“ Peter Karpinský.

Poviedka Kocúrik je pre teba trochu atypická. Narába tak trochu so surrealistickým motívom premeny človeka na nebezpečné domáce zvieratko. Je to pre to, že sa občas cítiš pod mačku?
Pri tej premene z človeka na mačku vyzdraviem. Takže nie pod mačku – občas sa cítim „pod človeka“. Pekné dievča z druhého poschodia prezývané Sýkorka sa zbláznilo z môjho úsmevu. Bol som človekom a ono ma volalo „môj kocúrik“. Musel som to pre ňu urobiť. Nemal som právo byť ďalej človekom, aj keď trpiacim, keď sa Sýkorka „vďaka mne“ ocitla v blázinci. Ale pravda je aj taká, že poviedka je „protichemická“. Odbúral som si ňou komplex z predmetu, ktorý mi nikdy nešiel a cez nemenovaného chemického inžiniera, ktorý vďaka kocúrikovi vypustí dušu, som sa vysporiadal aj s niektorými učiteľmi, ktorý ma chémiu na rôznych úrovniach škôl učili.

Čo by si odporučil všetkým, ktorí sa chcú venovať písaniu, len nevedia ako na to? Je to na to vôbec nejaký recept?
Veľa mladých ľudí v istom „kritickom veku“ píše. Veci sa potom vyriešia (nie písaním) a s literatúrou (ak trochu išlo aj o literatúru) je koniec. Písať neprestanú iba tí, pre ktorých je to, povedal by som, bytostne sebaurčujúce. Im by som odporučil, aby svoju tvorbu konfrontovali s tvorbou iných na literárnych súťažiach, kde sa dozvedia čo robia dobre a čo zle. Ak uspejú na renomovaných súťažiach (napr. Wolkrova Polianka, Jašíkove Kysuce, Poviedka/K. K. Bagala a ďalších) majú teoreticky otvorenú cestu do literárnych časopisov, či dokonca ku knihe. Názor, ktorý teraz vyslovím, resp. napíšem, nech je, prosím, braný s rezervou: internetová literárna tvorba môže kaziť vkus; podľa môjho názoru je lepšie orientovať sa na „vysokú literatúru“ (ako čitateľ), s ktorou sa mladý adept na básnika či prozaika môže zoznámiť v knižniciach, kníhkupectvách a v renomovaných literárnych časopisoch – to by teda mala byť čitateľská orientácia. Treba si stanoviť vysoké méty. Tým som nechcel vôbec povedať, že výborne veci nevznikajú aj na internetových stránkach – dôkazom je projekt „VERSE VERSUS VERSE“ a výstup z neho – zborník POEMAT, kde som si našiel vynikajúce básne; treba však povedať, že v tomto prípade je kvalita výsledku ovplyvnená druhou osobou (Poematom), ktorý interaktívne písanie „ukočíruje“ tak, aby báseň bola publikovateľná, čiže tieto dielka nemožno považovať za samostatnú tvorbu toho-ktorého autora, aj keď miera talentu sa vypozorovať dá. A čo sa týka receptu? Myslím si, že ten kto písať musí si časom svoj recept nájde, či predpíše sám. A ak na základe toho receptu lieči svojou literárnou tvorbou seba aj čitateľov (a nikdy sa/ich nevylieči) je za vodou.

profil:


Martin Vlado (1959) žije v Košiciach. Učí na Technickej univerzite technológie priemyselného a umeleckého tvárnenia kovov. Knižne publikoval básnické zbierky Prskavky / Malé básne do tmy (1997), Kafedrála / Sen ortodoxného kávičkára (2000), Park Angelinum (2001), Muž oblačného dňa (2003), Insomnia (2003, s Petrom Bilým) a Obnovovanie kvetu (2006). Prózu publikoval v Pravde, SME, RAK-u, v Slovenských pohľadoch (Cena Slovenských pohľadov za prózu, 2005), internetovom magazíne www.amnezia.sk a Slovenskom rozhlase.