ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

M. Vlado - Básnici (poviedka)

redaktor: Richard Kitta 2008-05-18

 

Obvykle presedel celý večer sám. Za stolom pri špinavom okne, na ktorom bol do oblúka zelený nápis: HOSTINEC POD LIPOU. Videl priamo na zastávku električky. Pár minút pred záverečnou prichádzala posledná do železiarní, krátko po nej šestka, ktorou sa odviezol do garsónky na sídlisku.
V jeden letný večer, mieriac na svoje miesto, zneistel. Pri stole sedeli traja neznámi muži. Podišiel k nim a opýtal sa, či môže.
„Sadaj!” zahrmel jeden z trojice.
Nemotorne sa usadil. Aktovku zložil na zem a oprel o nohu stola. Z piva si upil niekoľko veľkých hltov. Potreboval zahnať rozpaky z nečakanej spoločnosti. Už sa mohol sústrediť na rozhovor pri stole. Bol to skôr monológ jedného z jeho spoločníkov. Ten, čo mu dovolil si prisadnúť, sa volal Milan. Milan rozprával, ďalší muž s ním iba súhlasil. Keď sa na neho Milan pozrel a povedal: „No povedz, nie je tak?”
„Tak, Milan,” opakoval dookola pritakávač.
Tretí chlapík mlčal.
Milan po celý čas nadával na nejakého Andriša z roboty. Chlapi pracovali v železiarňach. Bolo mu jasné, že pijú minimálne od obeda. Vymetajúc krčmu za krčmou, do Lipy len náhodou zablúdili.
„A ty čo robiš?!” zrúkol na neho z ničoho nič Milan. „Ty si šofér, nie?”
Milan mohol mať tak meter deväťdesiat a vyše metráka. Nechcelo sa mu nadväzovať s ním rozhovor, no mužova tvár neveštila nič dobré. Prinútil sa k odpovedi: „Nie som šofér.”
„A čo si?”
„Dajaký inteligent, má tašku,” zamiešal sa do rozhovoru pritakávač a ukázal na jeho aktovku.
„Tak čo si vlastne?!” zreval Milan.
„Básnik.”
Pri stole zavládlo ticho. Bolo mu jasné, že prestrelil. Najlepšie by bolo rýchlo dopiť a ujsť. Ale čo, keď chlapi vybehnú za ním a vyfasuje nakladačku?
„Čo?” naklonil sa k nemu muž, ktorý doteraz neprehovoril. „Mižu, básnik. Čuješ?!” drgol do pritakávača a všetci traja sa rozrehotali.
„A čo píšeš? O čom, há?!” zaburácal Milan.
Milanove oči hrali. Uvidel v nich pohŕdanie a výsmech. Možno sa v nich na chvíľu mihla ľútosť. Spomenul si, ako kdesi čítal, že byť básnikom znamená vidieť. Pozbieral všetky sily a uprene sa zahľadel Milanovi do očí. Chcel v nich zbadať aj niečo iné. Pochybnosti. Obavu.
Nič také nezazrel.
Horúčkovito premýšľal, čo Milanovi odpovedať. Prišiel iba na to, že jeho odpoveď by mala byť krátka a úderná. Paralyzujúca potenciálny záujem chlapíka ďalej sa vypytovať a zosmiešňovať ho. Mal formu, nemal obsah. Zapálil si cigaretu. Vyhýbajúc sa očnému kontaktu s Milanom, mlčky fajčil.
Blížila sa záverečná. Výčapníčka obchádzala stoly, zbierala posledné poháre.
Dofajčil. Pozrel na muža sediaceho oproti. V jeho tvári očakával novú vlnu pobavenia a ľútosti.
Milan uhol pohľadom. Nevedel, čo s očami. Zrazu v nich nebolo ani stopy po výsmešných iskričkách.
Odvrátil zrak od Milana a zadíval sa do hustnúcej tmy za oknom. Na zastávku dorazila posledná električka do železiarní.
Bol si istý.
Ten frajer, ktorého Pod Lipou stretol prvý raz, kedysi napísal zopár básničiek, a práve teraz, v tejto chvíli, v porozumení ich uhýbajúcich pohľadov, si na ne spomenul.


(z pripravovanej zbierky poviedok Martina Vlada - Mestský Pútnik)