ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Každý tu má svoje miesto

redaktor: Richard Kitta 2008-05-19

 

 

vl1

vl2

vl3

vl4

vl5

vl6

vl7

vl8

vl9

vl10

vl11

vl12

 

 

 

 

Ako jedna z mála súčasných výtvarníčok pracuješ s textilom. Prečo si si zvolila práve toto médium? Akým spôsobom vznikajú tieto vyšívané obrazy?


Textil používam úplne prirodzene, pretože som chodila na odevnú priemyslovku (navrhovanie a modelovanie odevov). Toto mi však nikdy nestačilo, bolo to obmedzované telom a jeho proporciami a absentoval tam koncept. Proste som chcela ísť ďalej a robiť umenie. Textil som si nezvolila kvôli odlíšeniu sa, ale kvôli tomu, že sa mi s ním najlepšie pracuje. Som rada, že si to nazval médium, pretože aj ja to považujem za techniku... Samozrejme menej bežnú, čo ma dosť teší. Ale aj viac zatracovanú, pretože v textile, priznajme si, väčšinou chýba Umenie. Na svoje plátna ,,kreslím" niťami, stuhami, bavlnkami, flitrami, ,,maľujem" vystrihnutými plochami látok, ich vrstvením a ,,sochárčim" takisto pomocou látok a výplnkového materiálu. A ďalšia vec prečo to robím je, že ma to neskutočne baví.

 

Tvoje plátna sú ako “vyšité” pre dnešnú dobu – tematicky subjektívne, dynamické, ekologické, zároveň výrazovo mäkšie ako mango, či akčný komiks. Čo považuješ vo svojej práci za najdôležitejšie? Kam vlastne smeruješ?


Na 2D obrazoch pracujem už tretí rok, potom ako som si vyskúšala objekty a inštalácie. V mojom pláne nie je venovať sa iba obrazom, ale potrebovala som určitý čas, aby som sa v 2D zorientovala a možno si aj našla svoje témy. V tejto dobe mám už citeľnú chuť opäť prejsť do priestoru. Uvidím ako sa s tým vysporiadam. Pre mňa je najdôležitejšie ísť ďalej, nezastavovať, robiť chyby aj dobré veci. Som typ výtvarníka, ktorý potrebuje a chce izoláciu a veľa času pri tvorbe a ten akýsi súčasný feeling chytám svojou prirodzenou anténou. Nevyhľadávam nových autorov pre inšpiráciu, ale ak sa ku mne dostanú, rada si to pozriem a trochu nad tým pomeditujem. Radšej ale spracuvávam svet svojou optikou. Je to prirodzenejšie. Smerujem k dokonalosti a dúfam že ju nikdy nedosiahnem.

 

Striedaš abstraktné a bližšie neurčené výjavy s konkrétnymi situáciami, náznakmi príbehov... Súvisí to práve s vyjadrením daného obsahu, myšlienky, alebo jednoducho nemáš rada stereotyp? Usiluješ sa skôr o zobrazenie, alebo o vyjadrenie určitého odkazu, napríklad symbolmi?


Vyvinulo sa to tak, že veľmi rada robím na dvoch témach a tými sú prvé Krajiny mysle, ku ktorým som sa teraz nachvíľu vrátila, a druhá z tém je ,,zvečňovanie" mladosti a jej perfektných chýb, priateľstva, alkoholu, nebezpečenstva, slobody atď. K tejto línii sa mi ešte pripája, kde-tu, magickorealistická vsuvka. K týmto témam mám najbližšie a zakaždým ich chcem spracovať inak, a spracuvávam momentálne práve tú, ku ktorej mám chuť sa vyjadrovať. Figurálne momenty v týchto prácach vždy rozkladám akýmisi škrtancami, nedokončeniami a nerešpektovaním perspektívy. Týmto do nich chcem vsadiť pocit pominuteľnosti, dávnosti, nemilosrdnosti zabúdajúcej pamäte a neschopnosti vrátiť čas. Abstraktné kompozície majú rovnako melancholickú rovinu, a vyjadrujú moju túžbu po obrovskom členitom a žijúcom priestore, ktorý vzniká, transformuje sa a zaniká aj pri najmenšom pohybe.

 

Ak by si mohla charakterizovať, prípadne zhodnotiť svoju výstavu AFTERexplózny ROZPTYL, ktorá sa konala nedávno na bratislavskej LODI…


Na túto výstavu som sa veľmi intenzívne pripravovala tri mesiace, a jej názov vystihuje tému úplne poslednej série (a v podstate mojej prvej väčšej, cca 10-12 obrazov) ktorú som vytvorila práve pre tento priestor. V týchto obrazoch som nechala vybuchovať, trieštiť a znovuuklať sa častice priestoru. Tento priestor je niečo medzi akousi chybnou počítačovou krajinou a urbánnym motívom, ktorý pohlcuje nemilosrdná príroda. Nie sú to samoúčelné abstrakcie, vždy do abstraktných vecí vkladám pocit krajiny a jej horizontálno-vertikálnych zákonitostí. Na výstave však boli zastúpené aj moje figurálne veci, a dokonca pre ľudí, ktorí nevedia že som 4 roky na výške robila objekty a inštalácie... Vybrala som tri ,,the best of". Nakoľko priestor v lodnom podpalubí je veľmi členitý a pravý uhol tam prakticky neexistuje, inštalovanie bolo dosť náročné, ale skúsila som to poňať hravo a myslím, že to vyšlo.

 

Textilné umenie malo vždy blízko k úžitkovému umeniu. Na spomenutej výstave mohli diváci uvidieť aj tvoje objekty, samozrejme z textilu. Sú to hračky alebo prísne strážené exponáty?


Myslím, že ani jedno ani druhé. Vizualizácia môže pripomínať hračky, ale vždy bol hlavný koncept. V inštalácii z roku 2004, kde na zemi leží mrkvou zabitý zajačik a jeho vrah (tiež zajac) sa neveriacky prizerá svojmu činu, som poukázala na to ako sa ľudia medzi sebou týrajú a zabíjajú kvôli ľudským veciam ako sú láska, peniaze, jedlo atď. Alebo iný príklad: komplet ušité a vypchaté fľaše od vína (2003), ušité kelímky a hrnčeky nainštalované ako po búrlivej párty jasne ukazujú na našu neschopnosť abstinencie, nepoučiteľnosť a na niekedy možno osudové chyby, ktoré páchame pod vplyvom alkoholu. Tretia inštalácia z roku 2002 ,,Boj", sa skladá z fotopríbehu mladej ženy, ktorá bojovala ale nevyhrala nad vypchatými mačičkami a oni ju zabili a zjedli. Inštalácia je zobrazenie už po ,,zjedení". Pri práci na tejto inštalácii som myslela na duševné choroby, ktoré ľudí trápia, ktoré sú niekedy úplne nereálne a neopodstatnené, ale s ktorými sa nedokážu vyrovnať a ktoré ich úplne pohltia. Toto je myšlienka, ktorá je za tým. Tieto objekty zatiaľ nie sú ani prísne strážené exponáty, ale dúfam, že raz budú.

 

Aká je podľa teba úžitkovosť dnešného “neúžitkového” umenia?


Úžitkovosť je podľa mňa dosť široká, ako sa kto na to pozrie. Ľudia si začínajú uvedomovať, že potrebujú niečo viac ako len základné potreby a konzum. Niektorí umenie potrebujú pre jeho vizuálne vlastnosti a iný pre intelektuálne uspokojenie. Takisto ako sú svojím smerovaním rôzni výtvarníci, je aj rôznorodé publikum. Niekto sa teší keď môže kedykoľvek zavadiť pohľadom o vizuálnu vec, ktorú si kúpil, páči sa mu a má v nej stále čo objavovať, a niekto je rád, keď jeho uvažovanie naruší a prekvapí konceptuálna vec a on je schopný sa s ňou vysporiadať a pochopiť ju. Niekto si tvorí zbierku s víziou, či už pre široký záber umelcov, pre budúci prehľad, či ako finančnú investíciu.

 

Myslíš si, že táto spoločnosť má záujem o súčasné umenie a jeho rozvoj? Je to vôbec pre umenie ako také, dôležité? Čo pre teba znamená slovenská výtvarná scéna?


Cítim, že záujem tu je a bude, ak ho budeme vedieť správne vzbudiť. Prilákala som už zopár ľudí z iných zamestnaní na vernisáže, a po objasnení konceptov a nápadov, ktoré tie diela obsahovali, ešte nikto nezostal chladný a boli nadšení akoby boli pri objavovaní niečoho, čo doteraz neexistovalo. Prekonali strach z prázdnych priestorov galérií a mnohí pochopili dôležitosť umenia. Veľa ľudí má záujem sa dozvedieť niečo o našej netradičnej a skvelej profesii bez nasraných šéfov. Slovenskú výtvarnú scénu mám rada kvôli jej absolútnej rôznorodosti. Nemám však rada žabomyšie vojny medzi skupinkami. Sme malý štát a je nás 5 a pol, vrátane kurátorov, tak by sme sa mali počúvať a podporovať. Nie som ,,posol mieru", ale chcem odstraňovať zbytočné problémy zo svojej (i cudzej) cesty. Nikto nemôže byť najlepší, aj keď to je niekedy kruté poznanie, preto treba byť v „klídku”, pracovať na sebe a mať rád tých okolo. Všetci tu máme svoje miesto.

 

 

Za rozhovor ďakuje Richard Kitta