ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Feldman vs. Xenakis (1.časť)

redaktor: Richard Kitta 2008-05-26

 

Feldman: Včera večer sa objavil Xenakis, povedal niekoľko slov a ja som takmer ospravedlňujúco začal hovoriť o práci. Možno to bolo príliš filozofické, a tak povedal: „Nemusíte hovoriť,“ a odišiel.
Xenakis: Nie, včera som povedal pánu Feldmanovi, ako veľmi sa mi páčilo jeho dielo. Že si myslím, že je fascinujúce a potom ma zastavil a povedal: „Musím vysvetliť filozofickou rečou, čo som chcel tou hudbou povedať.“ Povedal som: „Netreba.“ Niekedy si myslím, že skladatelia príliš veľa rozprávajú. Je to len hudba, to je celé! Chcem tým povedať, že môže byť dobre alebo zle zahraná alebo... Včera sme mali veľmi dobré predstavenie. Súhlasíte?
Feldman: Áno!
Xenakis: Boli ste s ním spokojný?
Feldman: Nie som ani spokojný, ani nespokojný.
Xenakis: Čo?
Feldman: Nie som s ním ani spokojný, ani nespokojný.
Xenakis: Čo tým myslíte, prečo?
Feldman: Myslím, že to bolo trochu strnulé.
Xenakis: Čakali ste viac vzrušenia?
Feldman: Nie, chcel som, aby spolu prirodzenejšie dýchali. Skôr dýchali než počítali.
Xenakis: Ale počítali správne.
Feldman: Áno, počítali správne. Možno to bolo tým, že to bolo príliš mechanicky vypočítané.
Xenakis: Nuž, ja si myslím, že problém nebol v tom. Myslím, že viem, čo máte na mysli. Hudba sa používa ako akustická energia. Problémom komponovania je, ako túto energiu využiť. Včera večer tam energia z hľadiska akustiky nebola. Bola vo výsledku ako kombinácia zvukov, ich zafarbenia, rytmov, dĺžky a tempa skladby. To je úplne odlišný aspekt. Bol som ohromený tým, že s tak málo notami dokážete vytvoriť tak veľa. Cítil som sa ako dieťa, pretože ja píšem veľa nôt.
Feldman: Ja som sa cítil ako dieťa, pretože píšem málo nôt. Nie je tam ani polovica abecedy. . .
Xenakis: Aj to bola pre mňa istým spôsobom lekcia: premýšľal som o skladbe, ktorú by som mal napísať s použitím veľmi malého počtu nôt. . .
Feldman: A propos: pred rokmi som mal jeden z tých veľmi zvláštnych rozhovorov, aké môžete viesť so Stockhausenom, keď komponoval všetky tie veľké diela ako Gruppen a Hymnen a ja som v tom čase tu a tam písal veľmi krátke skladby pre klavír. Použil to ako zbraň proti mne. Povedal mi: „Napísal si niekedy veľkú skladbu, Morton? Musíš to vyskúšať, je to fascinujúce.“ Tak som povedal: „A Karlheinz, ty zase musíš vyskúšať napísať klavírnu skladbu pre jeden prst.“ To bola tak povediac moja pomsta.
Jednou z vecí, ktorá sa v posledných pár dňoch stala hlavnou témou konverzácie je bariéra štýlu. Hovoril som o neúplnom pochopení alebo neochote niečo pochopiť, alebo o tom, že niekto niečo počúva alebo sa niečo učí výlučne s ohľadom na štýl toho, čo počúva alebo sa učí a nie celkom s ohľadom na to, čo to skutočne je. Mám pocit, že toto je veľmi typické pre všetkých mojich študentov. Ničomu nerozumejú, začínajú štýlom, ale nekončia štýlom. Nechcem to teraz formulovať ako otázku, ale my všetci máme tieto bariéry štýlu a som zvedavý, ako si s tým poradíte.
Xenakis: Vždy keď počúvam hudbu, nechcem vopred uvažovať o žiadnej ideológii. Chcem iba počúvať a chápať, čo sa deje, čo je podľa mňa ten problém, o ktorom hovoríte v súvislosti so štýlom. Myslím si, že štýl predstavuje určitý druh prostredia. Na začiatku si vytvoríte svoj vlastný priestor a tento štýl by mal prechádzať celou skladbou. Rovnako by skladba mala aj skončiť v tomto štýle. Prečo je to takto? Nedáva to žiaden zmysel! Keď píšete hudbu, mali by ste mať rovnako naivný prístup k hudbe, ako má často poslucháč. Začnite úplne odznova počúvaním a pochopením toho, čo sa deje, bez akýchkoľvek znalostí o tom, čo ste predtým čítali alebo počuli. Samozrejme, ak prídete s nejakými presne stanovenými pravidlami a porovnáte ich s tým, čo počujete, ste stratený, pretože pravidlá neexistujú a priori. Nemali by byť a priori, mali by sa zrodiť z toho, čo počujete, inak iba opakujete, imitujete niečo, čo máte v spomienkach. Súhlasíte s tým?
Feldman: Áno, a veľmi ma zaujala jedna z vecí v skladbe, na ktorú ste sa pýtali: dĺžka trvania vecí. Myslím, že ak by niekto počúval hudbu v zmysle akéhosi idealistického postoja k jeho štýlu alebo o aký štýl ide, nevnímal by dĺžku trvania. Inými slovami, nemeral by skladbu v svojom uchu, keď by ju počúval.
Xenakis: Musím Vám povedať, že obyčajne nevydržím počúvať také dlhé skladby, ale včera som vydržal, aj keď bolo veľmi neskoro. Dokázal som sledovať veci, ktoré ste robili a upútalo ma to, čo som počul. To je pozitívne, pretože ak vás hudba neupúta, zabudnete na ňu. Bol som „priklincovaný“ zvukmi a prípravou zvukov, čo je podľa mňa najdôležitejšia vec, ktorú ste urobili. Pravdaže to vyplýva z kvality toho, čo som počul, vrátane kvality predstavenia. Až na ten akord, ktorému som celkom nerozumel...
Feldman: Hlasný akord?
Xenakis: Áno, hlasný akord.
Feldman: Pravdou je, že som bol prekvapený, keď som to počul. Zabudol som, že som to napísal...
Takže, dostávam mnoho otázok, prečo píšem dlhé skladby. (Nevedel som, že píšete krátke skladby!) Začal som sa zaoberať týmto aspektom času. Myslím, že nejde o to, či je skladba dlhá alebo krátka, alebo koncízna, ako by povedal Stravinsky. Myslím, že jedným z problémov je pre mňa spoločenský kontext, či hrať hodinovú skladbu pre typické publikum v Lincoln Center alebo hrať skladbu vo Veľkej sále v Paríži alebo Amsterdame. To je problém. Všimol som si, že uznávanejšie sály by nezahrali dlhú skladbu. Domnievajú sa, že je to mimo kontextu.
Xenakis: Nuž, hrajú Mahlerove symfónie, ktoré trvajú hodiny a hodiny...
Feldman: Možno by som si mal zmeniť meno.
Xenakis: Na Feldmahler?
Feldman: Zaujímate sa nejakým spôsobom o spoločenský kontext skladby?
Xenakis: Máte na mysli, komu je adresovaná?
Feldman: Áno.
Xenakis: Nie, človek by nikdy nemal takto rozmýšľať. Ak si myslíte, že hudba je zaujímavá – používam slovo zaujímavá v zmysle príťažlivosti – potom musí byť rovnaká aj pre iných ľudí, pretože sme rovnakí.
Feldman: Dobre, možno vy a ja, ale neviem, či sme rovnakí všetci! Mám tým na mysli – Čo je zaujímavé? V New Yorku bola práve odohraná moja skladba pre Filharmonický orchester a bola na ňu veľmi zaujímavá recenzia. Podľa tejto recenzie som najnudnejším skladateľom v dejinách hudby. Ale veľmi sa mi páči fakt, že by ste radšej použili slovo „príťažlivý“ než „zaujímavý“, že nemáte kritérium.
Xenakis: Nie, tu nie sú žiadne kritériá. Myslím, že práve preto hudba nie je vedou.
Feldman: Máte kritérium pre nudu?
Xenakis: Nie, myslím si, že dokonca aj tá najnudnejšia skladba vás môže naučiť veľa. Napríklad najtriviálnejšia popová hudba má v sebe tiež veľa zaujímavého, pretože je založená na tradícii, na imitovaní vecí. A v tomto imitovaní sú akoby nachádzané štruktúry, ktoré boli vytvárané celými generáciami alebo civilizáciami. Môžete sa dozvedieť veľmi zaujímavé veci. Môžu vám niečo povedať, nie v zmysle jazyka, pretože si myslím, že hudba nie je jazyk. Nič nie je jazykom okrem jazyka samotného, pretože je za tým sémantika. To, či vás to zaujíma alebo nie teraz záleží na vás, ale ak to skúsite, uvidíte, pochopíte a uchopíte to. Preto predstieram, že dokonca aj najnudnejšie hudobné alebo umelecké dielo vás môže niečo naučiť. Núti vás reagovať vaším vlastným, individuálnym spôsobom. Ak sa vďaka tomuto dielu cítite nádherne alebo ak reagujete neobvykle, potom je to dobré dielo. Možno to by malo byť kritériom. Pravdaže, to sa môže stať len s vami a s nikým iným, ako to, čo povedal kritik o vašej hudbe. On sa nudil, ale ostatní ľudia sa možno nenudili. Čo ste si o tej skladbe mysleli Vy sám?
Feldman: Ja som sa nenudil. Ale to bola hlavná kritika mojej hudby. Že nie je zaujímavá. V skutočnosti sa tým myslí, že v sebe nezahŕňa prvok „drámy“.
Xenakis: Ale ona zahŕňa drámu, iba nie tým konvenčným spôsobom.
Feldman: Keď celé tie roky počúvam vašu hudbu, nikdy o nej neuvažujem ako o metafore drámy. Som uchvátený jej zvukom. Dokonca si ani neuvedomujem, či je hlasná alebo tichá. Nezaujíma ma jej dynamika, ale jej schopnosť zaujať. Inými slovami, keď počúvam vašu hudbu, stávam sa Vami.
Xenakis: Ďakujem. Podstatné je: ako sa zmeniť. To je problém hudby, poznania, vesmíru. Všade cítite zmeny. Rastliny sa menia, možno nie tak rýchlo ako ľudská myseľ. Menia sa pomaly, tak ako sa menia častice. Možno sa tieto častice menia vo vesmíre v oveľa väčšom časovom rozsahu. Prostredníctvom astrofyziky dnes vieme, že ťažké častice neexistovali na začiatku a tie ľahšie neexistovali na úplnom začiatku. Takže ak sa mení dokonca aj hmota samotná, potom sa mení všetko. Prečo to hovorím?


z angl. originálu - Morton Feldman And Iannis Xenakis In Conversation (edited by V. Gasseling and M. Nieuwenhuizen)

preložila Slávka Szaniszlová