ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

I. Dobrakovová - Návrat...

redaktor: Richard Kitta 2008-06-04

 

Návrat do domu medzi dvoma diaľnicami (poviedka)

Nikdy sa nemala vracať do Ľubľany a keď už sme pri tom, ani do Marseille a už vôbec nie do Turína, vedela, že vracať sa na miesta, kde kedysi žila, je číre bláznovstvo, nikdy by sa jej nepodarilo znovu navodiť vtedajšiu atmosféru a pocity, každá návšteva minulosti vedie nevyhnutne ku sklamaniu. Ostalo jej veľa spomienok, no jej to nestačilo, porušila nepísané pravidlo, presvedčila manžela, Agátu presviedčať nemusela, detí sa nikto nič nepýta, rodičia ich len nasadia do autosedačky a prestaň revať, o chvíľu zastaneme na pumpe a pôjdeš sa vycikať, nie, nemohli by sme ísť do McDonaldu, zjedz ten banán, čo som ti olúpala.
Ľubľana sa od čias jej študijného pobytu vôbec nezmenila, alebo možno aj áno, len ona si mesto tak detailne nepamätala. Veľmi skoro zistila, že prechádzať sa po Prešernovom námestí, Plečnikovej tržnici a Slovenskej ceste je rovnako nudné ako nedeľné prechádzky ulicami Ženevy, práve preto, že už nie je na študijnom pobyte, ale na rodinnej dovolenke a ide zavesená do manžela, Agátka, drž sa ma a neutekaj na cestu, koľkokrát ti to mám hovoriť? no aký je v tom rozdiel, či okrikuje Agátu v Ženeve alebo v Ľubľane?
Ešte stále sa nespamätala z toho, že sa jej podarilo presvedčiť manžela, len jeden večer, prosím ťa, veď tam neprespím, čoho sa, preboha, bojíš? päť rokov som ho nevidela, snáď si nemyslíš, že by som ti... no to hádam nie, prečo si si ma potom bral, keď mi neveríš? jedna hádka, ale potom ho zlomila, je to len kamarát a medzi nami nič nebolo, pár bozkov a nezabudni večer postaviť fľašu s vodou k Agátinej postieľke.
Rýchla chôdza nočným mestom, zbehnúť na Prešernovo námestie a popri Ľubľanici dolu kopcom, na mostoch je ešte stále toľko pavučín osvetlených pouličnými lampami, Makalonca tiež stojí, dolu schodmi na nábrežie, podarilo sa jej obsadiť stôl pri rieke, sadla si a čakala na neho. Cítila sa skoro ako vtedy, len keby jej manžel neprestajne nevyvolával, lyžičky sú v tom modrom batohu, nech si nezabudne umyť zuby, čítaj od predposlednej kapitoly, tam, ako sa pavúčik Pája stretne so sršňom.
Drago prišiel takmer až po polhodine, ospravedlňoval sa a vyhováral na mestské spoje, ale jej to ani v najmenšom nevadilo, začínala veriť, že je to ten istý Drago spred piatich rokov, ktorý sa stretol s tou istou Svetlanou. Sedeli na schodoch, popíjali belo kavo, hočeš sladkor? ne, hvala, je mi zima, bunda prehodená cez jej nahé ramená, mala si si zobrať sveter, večer býva pri rieke chladno, ale ona sa len usmieva, rukami si objíma kolená, stále si taký vysoký a prečo si si nechal narásť dlhé vlasy?
Dúfala, že k nemu pôjdu stopom, ako v ten večer pred jej odchodom, ale veď neodchádzaš navždy, nebuď smutná, budeme si písať, toto nie je koniec, milovanie pri mihotavom svetle reflektorov áut valiacich sa po diaľnici. Lenže potom prišlo ráno a s ránom odtrhnutie tiel, vstávať, vlak odchádza o dve hodiny, musíme ešte zájsť do študentského domu Poljane, nie, nechaj ma, ja nikam nejdem, mne je s tebou dobre, neblázni, veď sa uvidíme, nie je to navždy, tieto spomienky ju vždy mierne pichali pri srdci, ale napriek tomu sa k nim vracala, lebo bez nich by bola len prázdnota a bolesť je vždy lepšia než prázdnota.
Drago sa však rozhodol pre autobus, pri jej nesmelom návrhu čo-takto-ísť-stopom sa len zasmial, už nie som študent a môžem si dovoliť cestovať aj autobusom, nie, veď ja som to tak nemyslela, začala sa červenať, ale on ju chytil okolo pliec, moja malá Svetlana, ty si sa vôbec nezmenila, také dieťatko, tomu nikdy neuverím, že nejaká Agáta a manžel, to si si určite vymyslela, tak poď, len žartujem, autobus ide každých dvadsať minút.
Sadla si k oknu, on oproti nej, dlhé minúty mlčania, vystupovať, Brezovica, posledný telefonát od rodiny, dobrú noc, moja, to je od teba pekné, že si ma chcela pred spaním ešte počuť, keď sa zobudíš, budem už s tebou, tak papa. Štrková cesta, po ktorej kráčali až k domu medzi dvoma diaľnicami, nepríjemné vržďanie pod nohami, Drago s rukami hlboko vo vreckách, ako som len rád, dnes večer budú mäsové hody, otec pre teba pripravil pravú srbskú hostinu.
Zaškrípala zhrdzavená bránka a ocitli sa v záhrade, neprestajný hukot áut rútiacich sa po paralelných diaľniciach, odrezávajúcich dom od zvyšku sveta, otec v malom altánku, suverénne mu podala ľavú ruku, pamätala si, na pravej chýbajú prsty, ako by mohla zabudnúť?! Vitajte u nás, už dávno som sa pýtal Draga, kedy nás opäť navštívite, vraj ste sa vydali do Ženevy a Špela vo dverách so širokým úsmevom schádza dolu schodmi, s otvorenou náručou, živijo, Svetlana, kako sem srečna da te vidim a neprestajný hukot áut na diaľniciach.
Takmer sa o ňu pobili, Drago a Špela, každý ju chcel previesť po dome, ukázať, čo sa za päť rokov zmenilo, ale otec ich zadržal, veď potom, decká, kam sa tak ponáhľate? najprv sa bude jesť, mäso už je hotové, jahňacina a bravčové, minule ti chutilo, tak dúfam, že aj dnes bude, Svetlana sa usmieva, nebojte sa, gospod, určite bude výborné, už teraz to cítim.
Pri večeri ju zaplavil smútok, len s ťažkosťami sa držala na hladine, ako môžu byť dva večery rovnaké? navyše s odstupom piatich rokov! Drago po jej pravici, Špela za vrchstolom s pollitrovou fľašou majonézy a otec oproti, spokojné prežúvanie a vyberanie kostí, kde-tu prehodené okusno, odlično, z času sa zahľadí na dva obrazy pribité na stene, Tito, áno, Tito je stále na stene a vedľa neho Dragova matka, o ktorej Svetlana nikdy nič nevedela, len toľko, že pred šiestimi rokmi zomrela na rakovinu, nikdy nemala odvahu pýtať sa na viac.
Najradšej by strávila celý večer prevŕtavaním Dragových čŕt, rozoberaním ho na kúsky, skladaním dokopy, veď on mal byť jej, Ženeva a všetko okolo bolo len náhradné riešenie, ona mala mať predsa Draga, tak si to zaumienila v ten večer, keď ležal na lavici v záhrade a ona mu prešla dlaňou po líci, Svetlana, keď sme teraz večerali, mal som pocit, akoby si patrila do rodiny, akoby si bola mojou ženou, čo ty na to? žili by sme tu, v dome medzi dvoma diaľnicami, po otcovej smrti sami dvaja, Špela by sa vydala a odsťahovala, ale je nemožné, aby sa to zopakovalo, prezerá si tváre celej rodiny, nie, druhý raz sa jej medzi nich nepodarí votrieť.
Po večeri odmietla Špelinu spoločnosť, na slovinskú hudbu asi naozaj nie je vhodná chvíľa, som už unavená a za štvrťhodinu mi ide autobus späť do Ľubľany, posledný, musím ho stihnúť, manžel by si robil starosti, keby som neprišla, ale to už ju ťahá Drago za ruku, nepreniknuteľná tma v záhrade, takto sa ide do môjho dúpäťa, pevne sa ma drž, aby si nespadla, výmole a dosky, krtince a kamene. Obišli dom a z druhej strany vnikli dnu, pivničná zatuchnutosť a vlhko zmizli, akonáhle sa dostali do Dragovej izby, ták a sme tu, dobrodošli, so smiechom dodal.
Svetlana ostala stáť v strede izby, rozhliadala sa, zatiaľ čo Drago pripravoval posteľ na noc, po stenách rozvešané tie isté obrazy, ako keď tu bola pred piatimi rokmi, na zemi v rohu veža a cédečká v troch úhľadne zarovnaných kôpkach, skriňa, kreslo, všetko zapadalo do seba, dokázala snívať s otvorenými očami, žiadnych päť rokov neubehlo, to všetko je len výmysel, blud a táto izba to dokazuje, ona a Drago, sú spolu, tak ako to malo vždy byť, veď prečo by inak teraz pripravoval lôžko pre dvoch ľudí, prečo by sa ospravedlňoval, že nemá dva vankúše (akoby to vadilo, veď ona môže pokojne spať nalepená na ňom), prečo by jej inak podával to modré tričko na spanie, o ktorom si do tejto chvíle myslela, že leží poskladané v rodičovskom dome v Bratislave?
Obaja sa prezliekli a vliezli pod perinu, bez ostychu, prirodzene, Drago ešte raz vyskočil a napustil pohár vody, ktorý postavil na nočný stolík, niekedy v noci sa zobudím a som smädný, nechce sa mi potom vstávať z postele, predsa len je na to príliš veľká zima, aj keď sa to nezdá, sme v pivnici, Svetlana sa na neho usmieva, v tme len matne rozoznáva jeho obrysy, tíško tíško, sme spolu a to je všetko, na čom záleží.
Neskôr sa milovali, Drago vyhrabal zo šuplíka nejaký storočný zatuchnutý kondóm, ale kým si ho nemusí strkať do úst, Svetlane to nevadí, ani to netrvalo dlho, Drago sa rýchlo spravil a Svetlana pri tom nečakane pocítila blahosklonnosť, už? som šťastná, slová znejúce groteskne v tme, ale Drago si to ani nevšimol, po tom, čo zahodil kondóm, zaspal ako zabitý, lahko noč, prepáč, som unavený, zajtra sa porozprávame, to nič, len si pospi.
Teraz nastala jej chvíľa, mohla využiť dlhoročnú nespavosť na vnímanie jeho prítomnosti, diaľnice stíchli, len kde-tu prebleslo svetlo reflektorov, horúčkovitý beh áut, počula, ako si Špela v kuchyni pospevuje odrhovačky Zorana Predina či Lovšina alebo snáď Karlina? ale po chvíli aj spev stíchol a Svetlana mohla vnímať pravidelný Dragov dych, pokojný, hlboký, mohla sa dotýkať jeho rozohriateho tela, cítiť šľachovité ramená a mocný chrbát, mohla byť spokojná, vychutnávať jeho prítomnosť naplno, ale nedokázala to, hrdlo sa jej zvieralo úzkosťou, lebo vedela, že ráno o desiatej na ňu bude čakať vlak na železniškej postaji, do ktorého nasadne a bude počítať zastávky, Maribor, Graz, Marseille, Turín a potom práca v Ženeve, manžel, Agáta, nudný rodinný život a jediné, čo jej zostane z tejto noci, bude trýznivo ostrá spomienka, ktorú si bude môcť najlepšie sprítomniť frenetickým písaním o štvrtej ráno, keď ešte všetci spia, predtým, než sa pustí do domácich prác, varenie kávy, manželovi do postele, áno, už je ráno, Agi, musíme vstávať, treba ísť do škôlky, no ták, bude to?


Ivana Dobrakovová