ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Ján Mičuch - poviedka

redaktor: Richard Kitta 2008-06-27

 

Ako sa PhDr. Alfonz Halenár pozeral v ateliéri na konský chrbát


Spotenému slnku kvapká z nosa lastovičí vosk. Márne rozháňa zahriate molekuly raňajšími novinami, mikroskopické častice to ešte viac rozhýbe, viac sa o seba trú a efekt je opačný. Slnečné hodiny na južnej stene Dómu Svätej Alžbety, z ktorých vie čítať čas len Pán Boh a sprievodca turistov Milan Kolcun, čosi ukazujú. Čerstvo pripité štvrtáčky zdravotnej akadémie ukazujú všetko zdravé a prevrátený klobúk, do ktorého zbierajú. Hneď vedľa zbierajú chlapci z dopravnej priemyslovky. Sú to budúci rušňovodiči, čisto chlapčenská trieda. Dievčatá im do rany postavil Osud. Kto iný? Spájanie klobúkov nie je dobrý nápad, takto nevyzbierajú ani deravý groš. Ale čo tam po centoch, čo tam po eurách. V hlavách chlapcov sa prebúdzajú mužné plány, delia sa ako slnečné molekuly, trú sa o seba a zahrievajú. Vyskakujú z hláv a v relatívne voľnom priestore narážajú do rozpálených molekúl budúcich zdravotných sestier. „Bratia a sestry!“ vykúka von chladné echo z Dómu. Ulica vonia nevinným hriechom.
Tento piatok zbierajú v centre Košíc asi štvrtáci celého sveta. Najviac tým trpia dôchodcovia. Nestíhajú uhýbať, nevládzu hromžiť, vyhovárať sa, že sú na tom biedne, že už dali pred chvíľou iným. Niektorí sa snažia spomínať, ústretovo sa vracajú o desiatky rokov, ale to im ešte viac komplikuje situáciu. Na konci ulice ostávajú nevypočutí, nepovšimnutí, celkom bez prostriedkov, napospas, našťastie, štedrej sociálnej sieti. Výnimkou je Starenka S Raždím Na Chrbte. Na dravých maturantov poľuje a jediné, čo ju znepokojuje, je obava, že nestihne obdarovať všetkých. V spojených klobúkoch zdravotníčok a dopravákov končia dve tisíceurové bankovky. Študenti sú paralyzovaní a skôr ako stihnú zareagovať, Starenka mizne v klbkách ďalších spievajúcich skupiniek.
Pred vchodom do obchodného domu Domino žobre mladá žena. Vyzerá, že jej nič nechýba. PhDr. Alfonz Halenár si ju všíma kvôli hrubému uhľovému obočiu. Chce sa jej vyhnúť, nemá chuť na dobré skutky a maturanti ho aj tak pripravili o hotovosť v peňaženke. Mladá žena mu už ale drží dušu za obojok. Halenár sebou silno trhne, uniká pohľadom aj rýchlymi krokmi, no aj tak je pomalý. „Prepáčte, ponáhľam sa. Som lekár, volali ma k pôrodu,“ odstrkuje samostatne podnikajúcu anketárku a vrhá sa pred autá s úmyslom dostať sa do parčíka na druhej strane. Medzi škrípaním bŕzd a trúbením ešte začuje pozdrav dámy s obočím: „Žeby ši sebe tvoju matku pojebal aj tvojo dzeci, aj rakovinu dostal aj!“ Zdá sa však, že priame nebezpečenstvo je zažehnané, dočasní súperi si idú každý vlastnou cestou. Tá Halenárova sa komplikuje v momente, keď zadýchaný muž stúpa do psieho. Prchavý pocit víťazstva je preč.
Prečo sú len tí psíčkari takí netolerantní? Takí nevšímaví, húta nad znečistenou topánkou Halenár, skúma ju ako nevydarený krémeš. Dúfal, že časom sa tento nešvár vytratí. Pripisoval ho rýchlej industrializácii, ktorá nastúpila po Druhej svetovej vojne. Do mesta sa prisťahovalo enormné množstvo vidieckeho obyvateľstva a donieslo naturálne obyčaje. V súčastnosti je to už ale tretia generácia. Títo Košičania pôsobia na prvý pohľad ako autentickí mestskí ľudia. Sebavedomo sa prechádzajú s vôdzkami v rukách, no keď ich zúfalý chlpatý rukojemník zanechá v tráve alebo priamo na chodníku kôpku, necítia nijakú zodpovednosť. PhDr. Alfonz Halenár sa snaží v chumáči zelene zbaviť nepríjemnej záťaže. V zdanlivej zeleni však preberá odkaz ďalšieho nemého tvora, ktorý nemal na výber a po ktovie koľko hodinovom zadržiavaní zvyškov trávenia vo vkusne zariadenom byte to vypustil, kde to vypustil. Hrozný deň, právom si pomýšľa Halenár.

Hrozný deň sa začal už ráno na katedre. Na skúšku prišiel strapatý študent estetiky s profesionálnymi úsmevmi, ktoré striedal a kombinoval v nepredvídateľnom poradí. Hneď po pozdrave sa posadil a položil pred Halenára obal s cd nosičom. Nič iné so sebou nemal. „Čo je to?“ skúmal zatiaľ bez dotyku profesor. „To je moje. Teda vaše,“ opravil sa žoviálne študent. Halenár zobral médium do rúk a prečítal: „Martin Rhausz?“ „Áno.“ „Nepoznám,“ skúmal pre neho stále neznámy obal Halenár. „To som ja,“ nechápavo a prekvapivo zareagoval Martin Rhausz. S tým nerátal. Otáča sa za ním celá škola, celé mesto. Pozná ho celé Slovensko, ktoré stále čosi hľadá, tak ako stále čosi hľadá celý svet. Takýto úvod skúšky je pre sebavedomého študenta miernym šokom. Vďaka vysoko sledovanej televíznej speváckej súťaži sa stal známym z večera na ráno a popularitu prijal bez najmenších rozpakov. Hrubá neznalosť tohto skúšajúceho je neospravedlniteľná a svedčí o medzerách v základom rozhľade. „Vy ste spevák?“ vrazil si Halenár ďalší klinec do debny neinformovanosti. „Áno, začal som brať aj hodiny spevu. U Karola Petrócziho. Asi nepoznáte,“ snažil sa študent držať učiteľa pod hladinou. „Môj otec spieval v Košickom speváckom zbore učiteľov, ktorý Petróczi dirigoval“ zaklamal Halenár, aby nachytal bezočivca. Nenachytal. Súvislosti poslednej vety Halenárov konverzačný sok nepostrehol. Rozvíjať tému Petrócziho geniality a popularity, ktorá so spevom súvisí naozaj len okrajovo, by bolo zbytočným mrhaním už aj tak dosť zbytočne mrhaného času. „Chcete, aby som to dnes bral do úvahy?“ zamával Halenár digitálnym albumom. „Samozrejme, že nie,“ odpovedal zarazene jedným z úsmevov Martin Rhausz. Situácia, v ktorej sa nachádzal hneď na úvod, sa zamotávala. To nepredpokladal. Jeho doterajšie skúsenosti boli iné. Skúšajúci reagovali nadšene a zúčastnene, len čo vstúpil do miestnosti. Niektorí si hudobný titul vypýtali skôr, ako ho mladý umelec stihol vytiahnuť na svetlo. Hneď na to ho požiadali o autogram a zvyšok skúšky išiel ako po rastlinnom tuku. O čo ide tomuto krthútskemu pajácovi?
PhDr. Alfonz Halenár chcel Martina Rhausza ponížiť. Samozrejme, že ho poznal. To by nesmel prejsť okolo žiadneho informačného média, musel by sa zakopať pod zem. Pred popularitou populárnych sa nedá ujsť. Možno preto sa chcel vyvŕšiť práve na takomto človeku. Na mladom hľadačovi úspechu, ktorý sa za pomoci marketingovej mágie dokáže vyškierať z obálky svojho debutového cédečka bez toho, aby si uvedomoval, že na tom nemá nijakú zásluhu. Najprv nahrané pesničky, potom hodiny spevu. Čudné poradie. A na zavŕšenie imidžu štúdium estetiky. „Čo chcete robiť po škole?“ opýtal sa Halenár nevedno prečo. „Chcem hlavne spievať. Nad iným nerozmýšľam,“ odpovedal presvedčivo a úprimne mladý talent. „Viete, čo študujete?“ skúšal opäť bez zmyslu Halenár. „Estetiku,“ triumfoval študent. „A z čoho dnes máte skúšku...“ doplnil profesor. „Jasné, že viem,“ zbledla konečne hviezda.
Neuveriteľné. Halenár chvíľu milosrdne naťahoval čas, no zbytočne. Študent skutočne nevedel, na akú prišiel skúšku. „Teória literatúry,“ odtrápnil situáciu Halenár. „To bol fór. Jasné, že viem,“ prekvapivo rýchlo sa spamätal študent. „Ach tak, skúšali ste ma,“ nechcel kaziť zábavu Halenár. „Ale nie. Bol to len fór. Mám tam samé pôvodné pesničky,“ preskočil študent tému a ukázal na ležiace cédečko. Pokúšal sa vymazať všetko zlé a začal odznova. „Nehodlám vás trápiť. Súhlasíte?“ vnucoval študentovi jednoznačnú odpoveď Halenár. Spevák sa usmial, no predchádzajúca istota mu už chýbala. Halenár mal pripravených niekoľko lahôdok, chcel ich však vytiahnuť neskôr a začal rozcvičkou: „Písal Ivan Krasko, podľa vás, jednoznačne sylabotonickým veršom, alebo ako to s ním vlastne bolo?“ „S Kraskom alebo s veršom?“ snažil sa o nové sebavedomie študent. „Vyberte si.“
Študent estetiky Martin Rhausz už mal dávno vybraté a bol pevne rozhodnutý uliať sa aj z rozcvičky: „V poslednej dobe sa venujem najmä hudbe. Teórii a tak.“ „Ach tak,“ mädlil si ironicky ruky Halenár, „ale vnútorná štruktúra verša a jeho vzťah k ostatným veršom v básni je tiež v podstate tak trochu hudbou, čo myslíte?“ Bolo jasné, že študent nemyslí. Prišiel sem kvôli inému: darovať svoj profilový album a hrdo žobrať o É. Halenárovi bolo čoraz jasnejšie, že pripravené lahôdky na tohto popíkového tovariša vytiahnuť nestihne. „Takže vy ste spevák,“ chystal sa na ranu z milosti pedagóg. Spevák na chvíľu ožil a súhlasne prikývol. „A napíšete si občas aj nejaký text?“ „Jasné! Skoro všetko, čo skomponujem, si aj sám otextujem.“ „Výborne! Ak mi poviete rozdiel medzi ťažkou a ľahkou dobou, dohodneme sa ne éčku.“
Asi tri minúty po tom, čo študent Rhausz opustil miestnosť, zazvonil PhDr. Alfonzovi Halenárovi telefón. Dekan fakulty mu pripomenul, že dotácia na financovanie krhútskej multimediálnej encyklopédie ešte nie je pridelená. Projekty predložili okrem Krhútov aj Rusíni a Ukrajinci, no všetci sa tešiť nebudú. „Samozrejme,“ zastonal Halenár a stlačil červené tlačidlo telefónu, predstavujúc si, že odpaľuje do luftu všetky budovy fakulty. Do miestnosti vstúpil študent Rhausz, v jednej ruke cédečko, v druhej index.
Asi tri minúty po tom, čo sa PhDr. Alfonz Halenár rozlúčil so študentom Martinom Rhauszom po druhý krát, ozval sa z miestnosti čo do intenzity aj významu silný vulgárny výraz. Vyrazil dych niekoľkým okoloidúcim, vyrazil niekoľko okien, no vzdelávaciu inštitúciu ako takú neohrozil. Halenár sa zhlboka nadýchol a do tigrieho mecha zabalil ďalšie ťažké a nepekné slovo. S eleganciou atletického kladivára sa dynamicky roztočil a vymrštil rozzúrené vrece do okolitého sveta. Znovu zarinčalo sklo a vpustilo dnu novú dávku sviežeho vzduchu. Halenár si ho natlačil do pľúc, no k ďalšiemu výkriku nedošlo. Nebol by už spontánny, nebol by úprimný. Pedagóg zatvoril zbytočný elektronický dokument, zhnusene sa odhlásil z lokálnej siete, nechal uspať nanútený a predražený operačný systém, nešetrne nastrkal notebook do tašky a zamieril k dverám. Hrozný deň, pomyslel si právom.

(úryvok)


Ján Mičuch