ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Mobile Art = Sound Art

redaktor: Richard Kitta 2008-06-27

 

Event Three-City Link (1989) umelcov Eduarda Kaca, Carlosa Fadona, Dany Moser a pittsburghských DAX, bol postavený na medzimestskom telefónnom konferenčnom hovore a slow-scan TV (vysielacia frekvencia do 3 KHz), ktorá umožňuje prenos obrazových informácií prostredníctvom rádiového signálu. Umelci si takto vzájomne vymieňali spontánne komentáre, obrázky, tele-pohľadnice a vizuály z miest, na ktorých sa práve nachádzali. Ich dielo reflektovalo vzťah medzi urbanistickým a telematickým priestorom. V tom istom roku zrealizoval Eduardo Kac v spolupráci s Ed Bennettom aj prvého telematického robota Ornitorrinco, ktorého bolo možné navigovať prostredníctvom telefónnej linky a DTMF signálov pre real-time ovládanie.
Súčasná britská skupina Disembodied Art Gallery realizovala niekoľko projektov využívajúcich diaľkový zvukový prenos. Babble (1993) bola telematická inštalácia, kde odkazovač prijímal a spracovával viac ako 70 verejných hlasových správ, ktoré potom podľa istého kľúča reprodukoval v galérii. Temporary Line (1994) alebo zvukovú inštaláciu v podobe sochy, tvoril šepkajúci hlas vychádzajúci z telefónnych slúchadiel, ktorý bol ovplyvňovaný meniacou sa pozíciou diváka.
Kanaďan Don Ritter, známy najmä svojim interaktívnym (responsive) videoartom, fyzickou estetikou (body aesthetics) a teóriou nových médií, predstavil zvukovú interaktívnu inštaláciu Telephone (2002). Pozostávala zo šiestich telefónov zoradených do kruhu, medzi ktorými, v závislosti od divákov, cirkulovalo buddhistické “om” vychádzajúce z reproduktorov nainštalovaných namiesto telefónnych číselníkov.
Mobilné telefóny sú dnes používané aj v hudobných kompozíciách ako legitímne hudobné nástroje. Bernd Kremling, dirigent Drumming Hands Orchestra vo Wuerzburgu (Nem.), ich pravidelne používa vo svojich orchestrálnych dielach.
Golan Levin, Gregory Shakar, Scott Gibbons a kol. vytvorili dnes už klasické performatívne hudobné dielo Dialtones: A telesymphony (Ars Electronica Festival, 2001), ktoré počítalo s aktívnou participáciou publika na predstavení. Diváci si po príchode do koncertnej haly stiahli do svojich mobilov jednotlivé zdrojové partitúry a identifikovali sa mobilnými číslami na web-termináli. Počas koncertu posielali performeri na ich čísla jednotlivé (polyfonické) zvukové partitúry alebo ich jednoducho vytáčali podľa celkovej kompozície. Softvér dokázal simultánne detekovať a prehrávať až 60 mobilných čísel.
Pocket Gamelan bol projekt dvojice autorov Greg Schiemera and Marka Havryliva, ktorí prispôsobili mobilné rozhranie Java tak, aby pomocou mobilnej siete, na základe intonácie vytváraného zvuku, spoločne interferovala mnohočlenná skupina neprofesionálnych hudobníkov. Zvuková inštalácia Telephony (2000) od Alison Craighead bola akýsi uzavretý cyklus, kde mohol návštevník volať z mobilu na 42 identických mobilov umiestnených na stene. Takto sa mohli nielen prítomní diváci stať spoluautormi polyfonickej improvizácie.

Jedným z najznámenších umelcov mobile phone artu je architekt Usman Haque (UK). Jeho “nočný” objekt Sky Ear (2004) pozostával z balónov, mobilov a kruhovej konštrukcie s diametrom 25 m, ktoré sa vznášali v atmosfére vo výške okolo 100 m. Diváci mohli nadviazať spojenie s letiacimi mobilmi a načúvať zvuku elektromagnetickej atmosféry, podobnému Polárnej žiare. Pri uskutočnení mobilného hovoru zväčsa dochádzalo k menším disturbáciám v elektromagnetickom poli. Tieto poruchy boli snímané senzormi, ktoré pomocou LED diód menili farbu balónov. Toto dielo sa dá vnímať aj ako odkaz na Light Line Experiment (1968) Otta Piene, s ktorým sú spojené začiatky sky artu.
Ďalší z Haqueho experimentov Japanese Whispers (2000) taktiež využíval elektromagnetické pole. Uložením 10 a 20 mobilných jednotiek do kruhu, sa pri prenose bežného hovoru generoval a prenášal zvuk, ktorý spôsoboval spolu s echom v miestnosti spätnú väzbu. Zvuk pripomínajúci štebot vtákov upriamil pozornosť diváka na digitalizáciu a re-digitalizáciu jeho hlasu. Obe Haqueho práce predpokladajú použitie mobilného zariadenie ako vysielač a prijímač.
Social Mobiles (2002) je zaujímavou kolaboráciou firmy IDEO a umelca Crispina Jonesa. Špeciálne upravené mobily reflektujú stav presýtenosti mobilnej kultúry civilizovanej spoločnosti - typ elektrošokového mobilu, mobil-katapult, klopkací mobil a ďalšie. Najzaujímavejší z nich hľadiska nových médií a mobile-phone artu je azda fúkací mobil skonštruovaný na spôsob dychových hudobných nástrojov, ktorý vytočí požadované číslo až po zahratí určitej melódie. Projekt Social mobiles získal ocenenie na Media Arts Festival v Japonsku (2002).
Za zmienku stojí aj Personal tarot mobiles Dariny Alster, prezentovaný aj v rámci festivalu Multiplace, je interaktívna multimediálna inštalácia odkazujúca na Tarotovú kartovú hru a archetypy. Divák má možnosť komunikovať s 21 mobilmi, či už formou SMS, MMS, alebo klasického hovoru a dozvedieť sa napr. niečo o svojej budúcnosti.

(krátené)


Richard Kitta