ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FFF

 

augusztusi nyitva tartás

 

Róth Maximilián

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Arpád Račko

autor: Zoltán Balassa
preklad: gergely 2015-03-25

 

Arpád Račko

     Na začiatku roka 2015 zomrel košický sochár a maliar, Arpád Račko. V júli by mal 85 rokov.

 

     Umelec sa narodil v maďarskom Szolnoku 17. júla 1930, ale maturoval už v Košiciach. Vysokoškolské vzdelanie dosiahol na pražskej Akadémii výtvarných umení a po jednoročnom účinkovaní u profesora Jána Laudu sa usadil v Košiciach. V roku 1959 sa stal členom Komunistickej strany Československa, týmto zaistil svoju odbornú kariéru. Na jeho tvorbu malo vplyv dielo českých sochárov Václava Myslbeka a Jána Štursu. V Košiciach boli jeho učiteľmi umelci Gyula Bukovinszky, János Máthé a Lajos Feld. V roku 1978 sa stal členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tiež Ústredného výboru Zväzu československých výtvarných umelcov. 

 
     Aj on patril k tým umelcom, ktorí boli v každej dobe ochotní svoj talent podriadiť aktuálnym ideologickým a estetickým požiadavkám. Podľa jedného lexikónu z roku 1980 jeho sochy doplnili prostredie socialistického typu človeka. Namaľoval portrét partizána Ľudovíta Kukorellyho (1958), Lenina (1974), Ferenca Klimkovicsa, tiež svoj. Po roku 1970 sa zaoberal možnosťami kovu (Meteor /1972/, Večné ferrum /1978/). 
     Keď som ho v sedemdesiatych rokoch navštívil v jeho dome s átriom a bazénom, vyjadril sa, že už nehovorí dobre po maďarsky, lebo v Košiciach už nie je s kým v tomto jazyku hovoriť. No so súdruhmi bolo naozaj ťažké. Viac som ho už nenavštívil. 
V roku 1968 zhotovil pamätnú tabuľu na počesť košických obetí, ktorú neskôr odstránili. Biela mramorová tabuľa sa až po roku 1989 vrátila na pôvodné miesto.
 
     Pamätná tabuľa „Obetiam fašizmu“ (1970) nehovorí pravdu, kedy tvrdí, že na stromy Hlavnej ulice obesili odporcov fašizmu. Ako mohol byť napríklad cigánsky muzikant odporca Mussoliniho, alebo nacizmu. Polovicu takto potrestaných obvinili z partizánskej činnosti, ostatní boli vojenskí dezertéri.
 
     Pri sledovaní jeho tvorby sa nám z časti vykryštalizujú požiadavky moci v jednotlivých odlišných obdobiach. Busta partizána Ľudovíta Kukorellyho (1958), pamätná tabuľa komunistu Janka Báčika v Budapešti, pamätná tabuľa gréckokatolíckeho arcidekana Pavla Rokiczkého (1968), pamätná tabuľa Karola Murgaša (1970 - premonštrátsky mních používal meno Hegedűs Anzelm a až potom, ako vystúpil z rádu, sa stal Karolom Murgašom, zároveň predsedom košickej filiálky Matice Slovenskej). Arpádovi Račkovi v roku 1980 udelili titul Zaslúžilý umelec a v roku 1988 Národný umelec. Po Nežnej revolúcii zhotovil pomník „Obetiam komunizmu“. V roku 1997 odhalili bustu banskobystrického biskupa Štefana Moyzesa, aj keď ten v Košiciach nikdy neúčinkoval, ani tu nebol. Aj busta Pavla Jozefa Šafárika je jeho dielom. Na fontánu na severnej strane divadla Račko vyhotovil znaky zvieratníka (1998). Vždy „kráčal s dobou“, vyhovel aj navzájom odporujúcim požiadavkám.
 
     Jeho najslávnejšiu sochu, symbol košického Medzinárodného maratónu mieru, odhalili v roku 1960 na bývalom Námestí Istvána Báthoryho. Jeho modelom bol vtedy 17 ročný študent Viktor Porada. Neskôr sa stal zakladajúcim rektorom Akadémie policajného zboru. Ale jeho najzlopovestnejšia socha zobrazovala Lenina. Až 5 metrov vysoká bronzová socha stála pred tzv. Bielym domom od 4. novembra 1987. Teraz sa nachádza v sklade Východoslovenského múzea v Šaci.
 
    Socha Anjela (2002) znázorňuje vývoj mestského erbu. Toto ja považujem za jeho akési kajanie sa. Bolo by dobré sa nim o tom porozprávať.